Životopis Richarda Wagnera

  • Post author:
  • Post category:Hudba
Richard_Wagner
Richard Wagner - klik na obrázok - Wikipedia

Wilhelm Richard Wagner (22. května 1813Lipsko – 13. února 1883Benátky) byl německý hudební skladateldramatikbásníkspisovateldivadelní režisér a dirigent, výrazný představitel hudebního romantismu. Mezi jeho nejznámější díla patří opery RienziBludný HolanďanTannhäuserLohengrinTristan a IsoldaMistři pěvci norimberští, operní tetralogie Prsten Nibelungův a jeho poslední opera Parsifal.

Podrobne na Wikipedii – klik na obrázok

V dejinách hudby nenájdeme inú osobnosť, ktorá by vyvolávala toľko súhlasného nadšenia, ale zároveň aj nezmieriteľného odporu ako práve skladateľský zjav Richarda WAGNERA.

Bol to prirodzený odraz veľkosti jeho reformného úsilia v oblasti opery a do istej miery – hoci len ako podružná záležitosť – aj jeho sebavedomej, názorovo nezmieriteľnej a egoistickej povahy. Richard Wagner, ktorý ako kapelník deväť rokov spoznával opernú prax na najrôznejších scénach v Nemecku, Rusku a v Paríži so všetkými problémami, rutinou a povrchnými efektmi, sa celou svojou autoritou postavil proti nej.

Ako vynikajúci hudobník, znamenitý literát s filozofickými sklonmi, ktorý sa vyznal v poézii aj v próze, uskutočnil najväčšiu premenu opery na skutočne hudobnú drámu. Tomuto cieľu – hudobnej dráme – mali slúžiť všetky prostriedky, ktoré opera používa, t.j. spev, zbor orchester, pohybové i scénické umenie. Skladateľ tým nadviazal na princípy gluckovskej reformy, ale vyriešil to celkom novým, osobitým spôsobom. Opera ako dráma mala byť v budúcnosti celkovo prekomponovaná, a nie rozdrobená do recitatívov a árií, duet a ansámblových scén, t. j. do uzavretých čísel, ktoré najmä v áriách speváci zneužívali na to, že sa hlasovo predvádzali. Hoci aj jeho melodika bola raz deklamačná, inokedy väčšmi kantilénová, napriek tomu mala podľa zmyslu deja plynúť v jednom toku: v tom pramenila Wagnerova požiadavka tzv. nekonečnej melódie.

Aj úloha orchestra sa v autorovom chápaní radikálne zmenila. Orchester, obohatený o ďalšie nástroje (napr. tuby) a ich kombinácie, nemal slúžiť len ako sprievod spevu, ale mal sa stať nositeľom dramatického výrazu: jeho poslaním bolo charakterizovať atmosféru dejových situácií, a najmä zobrazovať psychický stav jednotlivých hrdinov. Vnútornú jednotu hudobnej drámy Wagnerovi zabezpečovali tzv. príznačné motívy: každá postava, vec, situácia a rôzne stupne ľudských citov mali svoju tému, motív, ktoré zaznievali podľa toho, ako si to vyžadovala dejová či scénická akcia. Aj vo svojich teoretických prácach presadzoval Wagner chápanie hudobnej drámy ako celistvého, v jednotlivých zložkách dokonale vyváženého umeleckého diela (Gesamtkunstwerk), v ktorom spev, orchester, herectvo aj výtvarné chápanie scény malo byť v dokonalej jednote.         

Richard Wagner k takémuto chápaniu nedospel odrazu, dokonca v jeho vývoji môžeme sledovať niekoľko fáz. Už vo svojom prvom zrelom diele – opere Rienzi, ktorú skomponoval pre Paríž v duchu veľkej opery meyerbeerovského typu, preukázal majstrovské nadanie, ale až v operách Blúdiaci Holanďan (na námet severskej balady o prekliatej bytosti, ktorá si zaslúži ľudský súcit a o tragickej vernosti ženskej lásky).

Tannhäuser (na námet z nemeckého stredoveku, kde proti sebe stoja symbol čistého života a vášeň zmyselnej lásky) a Lohengrin (podľa stredovekej povesti o rytieroch sv. Grálu, ktorí chránia svet pred krivdami) sa Richard Wagner priblížil k svojmu reformátorskému ideálu. Ten sa však naplno prejavil až v opernej tetralógii Prsteň Nibelungov (Rýnske zlato, Valkýra, Siegfried, Súmrak bohov ), ktorá vychádza z nemeckého stredovekého mýtu; hlavnou ideou cyklu je zlato pochopené ako symbol všetkých nerestí sveta, ktoré ak je vytrhnuté z lona zeme, plodí zlo. Nakoniec kvôli nemu hynú nielen ľudia, ale aj božstvo závislé od moci tohto kovu. Skladateľ v týchto dielach dovŕšil svoju reformu, žiaľ, niekedy aj na úkor bezprostrednej hudobnosti a životnejšieho dramatického spádu filozoficky chápaných dejov. Tetralógia obsahuje 16 hodín čistej hudby (jednotlivé predstavenia trvali od 16. do 24. hodiny).

Wagner na týchto drámach pracoval dvadsaťjeden rokov, medzitým však skomponoval aj iné opery. K nim patrí napr. Tristan a Izolda, dielo úplne novátorské, lyrické, meditatívne, ktoré hudobný svet ohúrilo charakterom hudobnej reči, melodikou a harmóniou vychádzajúcou z chromatiky a z nej odvodených zákonitostí harmonických spojov. Hoci to pôvodne mala byť spevohra oddychová, v praxi sa ukázalo, že patrí technicky najnáročnejším a hudobne najzložitejším operám svetového repertoáru. Oproti tomu je opera Majstri speváci norimberskí napísaná podľa skutočného príbehu, patrí k Wagnerovým najpopulárnejším dielam.

Wagner nemal ľahký život nielen kvôli svojej povahe s autoritatívnymi sklonmi, ale aj kvôli svojmu revolučnému zmýšľaniu; keď roku 1848 zapálene brojil proti kráľovstvu, preto ho na dlhé desaťročia vypovedali z Nemecka. Jeho najvernejším ochrancom, priateľom a realizátorom celého radu jeho diel FRANZ LISZT, ktorý sa napokon stal jeho svokrom. V časoch, keď Wagnerovi bolo najhoršie, nadchla jeho hudba bavorského kráľa Ľudovíta 2., ktorý skladateľa pozval do Mníchova a umožnil mu v Bayreuthe divadlo podľa jeho predstáv.

Výhradne pre toto divadlo skomponoval autor na sklonku svojho života operu Parsifal. Wagner nedovolil, aby sa toto dielo hralo inde ako v Bayreuthe. Z revolucionára Wagnera sa neskôr stal umelec s reakčnými politickými názormi, ktoré boli niekoľko desaťročí po jeho smrti zneužité ideológiou nacistického Nemecka. 

klik späť Ctrl + W