z knihy:

… Mária sa zbavila všetkého starého a držala krok s Kristovými učeníkmi. Všetko čo predtým bolo pre ňu ťažké, teraz bolo ľahké. Ale smela sa na všetkom podieľať už len krátky čas. Zachvátila ju ťažká choroba a vzala jej všetku odvahu. Mária ležala na lôku celá zúfalá.

„Pane ty už neprijímaš moje ruky, ktoré chcú pre Teba pracovať. Zavrhuješ ma, pretože som kedysi zanedbala svoje povinnosti,“ nariekala potichu.

Začul ju Ján. „Matka,“ povedal vážne, “ reptáš proti Bohu. Ďakuj mu, že si bola osvietená skôr, než budeš musieť opustiť túto zem!“

Mária mlčala. Pri Jánových slovách sa začervenala.

„Chcem slúžiť, Otče na nebesiach, dovoľ mi ešte raz slúžiť.“

Túto modlitbu predniesla Mária vrúcnym a prosebným hlasom. Usmiala sa blažene ako dieťa. Nezaznieva jej snáď do uší hudba z veľkých diaľok? Neznie miestnosťou ako jasavý akord?

„Ježiš …“ zašeptala takmer nečujne. Potom sa zdalo, ako by ju akási ruka ľahúčko pohladila po tvári. Všetko tvrdé a horké, čo ešte bolo vryté v jej rysoch, zmäklo a rozplynulo sa ako dych pred nebeským mierom, ktorý zjasnil tvár zosnulej

…