Nie je jedno čo človek hovorí ...
autor článku: Milan Púček sr.
Slová človeka sú ako priesada v záhrade, ktorú okolo seba rozsieva. Niet divu, že sa stávajú i jeho osudom. Hoci toho ľudia dnes veľa nahovoria predsa si nemajú čo povedať. Hovoria a počúvajú slová, vedú svoje reči, ale nežiari obraz ani hudba duše z nich. Počúvať väčšinu ľudí je ako počúvanie verklíka, ktorý melie monológ svoj, kým nedôjde mu struna. Verklík to však inak nevie, verklík je tak zostrojený. Kto však programuje človeka? Kde zostala duša človeka?
Ako povedal Johannes Leppich: ”Zvukový záznam našich rozhovorov za jeden deň by nám ukázal či žijeme podľa ducha alebo podľa tela“.
Ľudia svoje duše však stratili. Nestretávajú sa duše, iba telá. Len pri ojedinelých, vzácnych rozhovoroch, tam kde je účastná aj duša hovoriaceho, človek nachvíľu ožíva, pričom sa aj fyzicky viac napriami, viac sa rozsvietia oči a spomalí sa aj navyknutý mechanický spád reči k melodickejšiemu, pokojnejšiemu prejavu. To sú aj navonok viditeľné znaky, že v rozhovore niečo žije. Dotyk duší robí ľudí lepšími.
Komunikácia
Namiesto rozhovoru sa ujal odborný výraz „komunikácia“, pojem sám osebe studený, je cítiť, že mu niečo chýba, veď čo nevychádza zo srdca je vždy studené a jednostranné. Hoci komunikácia sa tvári, že spája, predsa len rozdeľuje keď sa zneužije na nástroj žonglovania so slovami, súťaženie o vplyv a snahu prevalcovať iného – slovom. Veď súťaženie už samo predpokladá víťaza a porazeného. Čím viac sa človek vzdialil duši, čím viac sa stáva sebcom, tým viac súťaží aj so slovami, aby vnútil svoje slová druhému. Musí však vždy použiť násilie, lebo živé zákony vesmíru také konanie nepodporujú. Kde vám dnes kričia – komunikujte – v podstate od vás žiadajú – bite sa slovami! Porazte súpera!
Či nie je človeku dostatočne ukazované, že nikde vo vesmíre nie je podporovaný jedinec, ktorý usiluje iba o svoje sebazachovanie? Ak je bezohľadný k svojmu okoliu a odrezaný od súnaležitosti so stvorením? Človek nie je prírodou, je duchom. V prírode je však hosťom a z vďaky za jej pohostinnosť i starostlivosť ju mal podporovať, chrániť a navôkol všetko zušľachťovať. Nielen prijímať a už vôbec nie ničiť ju! Túžba tvoriť i schopnosť tvoriť je pritom bez hraníc. A reč je darom, ktorý sa musí používať v súlade so zákonmi vládnucimi vo stvorení, inak pôsobí proti šťastiu a úspechu zneužívateľov.
Aký človek – taká reč. Ako človek hovorí a čo hovorí, je len odraz jeho vnútra. V skutočnosti sa človek stáva takým aká je jeho reč. Povrchná reč vytvorila povrchného človeka, bezobsažné táranie poukazuje na človeka nezodpovedného a ľahkovážneho. Ľahostajnosť vo vyjadrovaní ničí jednoducho prirodzený pôvab osobnosti. Aj nárečia si utvorili ľudí podľa dialektov, ktoré vplietali do prirodzeného vyjadrovania pôvodnej ešte čistého jazyka. Ťažkopádny dialekt vytvára ťažkopádnych ľudí. „Cetka dze jdzete, dze to cela vedzece …“, všakže? 🙂
Je viacero dôkazov, že úprimne vyslovené slová, hoci stáli proti „zdravému rozumu“, podnietili k zdarnému vyriešeniu i také prípady, ktoré navonok nejavili žiadnu nádej na úspech. Je to snáď náhoda? Určite nie.
Úprimnosť a prirodzenosť kráča s jednoduchosťou a kde niet vypočítavosti, tam nieto ani prekážok k uskutočneniu zamýšľaného. Plynie ihneď.
Slová bez obsahu a klesanie latky
Hovoriť a komunikovať teda nie je to isté. Ak „chýba“ v rozhovore duša, nie je reč prirodzená, ale strojená, je len rozumovou konštrukciou, nevychádza zo správneho videnia skutočnosti. Bez citu, ktorý vychádza z ducha (ľudovo zo srdca alebo z duše), zostáva komunikácia len zvukovým monológom, bez srdečnosti, slovám chýba sila, ktorá presviedča. Človek potom klame telom. Veď čo nejde z hĺbky srdca, nemôže sa dotknúť ani iného srdca. Komunikácia, ktorej chýba srdečnosť ľahko skĺzne do tárania a žiadne táranie nedokáže otvoriť bránu k dušiam, aby ich rozjasnila. Je úplne jedno či v bežnej reči, v odbornej problematike, alebo v politike.
Prevažujúca väčšina ľudí dnes už len tára. O ničom. Na návštevách, večierkoch, spoločenských stretnutiach, či na rodinných oslavách. Z rozhovorov sa vytratil život a úprimnosť v hovorení sa nahradila imidžom a predvádzaním nepravých osobností. Bezuzdné táranie ako aj hovorenie zo zvyku vedie k stále nižšiemu hodnoteniu i toho, čo bolo donedávna „možno“ ešte vnímané ako cennejšie. A latka klesá stále viac a viac … nadol.
Osobnosti ducha, umelcov, básnikov a bardov nahradili celebrity, ktorých kultúra slova spôsobuje iba ohúrenie, ohádzanie duše balastom a ešte hlbšie vrhnutie do bahna – neosobnosti. Nezmyselné táranie a vnucovaná veselosť neoživuje ani neklope na ľudské duše, nepodporuje hľadanie krásy ani pravej slobody. Naopak odvádza od toho.
Rozum nestačí na videnie skutočnosti, nerozohrieva, neprebúdza nadšenie ani radosť zo života, nedokáže prebudiť lásku k tvorbe. A tvoriť by mohol človek vo všetkom, slovom nevynímajúc. Už najmenšia pracovná činnosť by mohla niesť v sebe prvky až umeleckého prejavu. Chce to len iný pohľad, radostnú čistú myseľ, motiváciu byť prirodzeným.
Pri strate duše chýba aj cieľ, nemožno sa teda čudovať, že najobľúbenejšími témami mnohých ľudí je ohováranie iných, poškodzovanie povesti a stavanie neprítomného človeka do pozície odsúdenca. Ak momentálne nie je o kom hovoriť – čo však nikdy dlho nepotrvá – prejde sa na opisovanie udalostí a podnetov z médií.
Skutočnosť vyzerá tak, že prevažujúca väčšina ľudí sa zbláznila!
Dnešný človek už neprejavuje žiadnu dôstojnosť. Mať v sebe dôstojnosť, chrániť si ju a tiež ju i vyjadrovať, pripadá ľuďom vo všeobecnej povrchnosti ako niečo nepraktické, dokonca akýmsi ponížením sa, obmedzovaním sa v bezuzdnom správaní. Zvláštne! A predsa až príliš pravdivé.
Dnešný človek davu usiluje iba prežiť, pričom slovo „usiluje“ je až priveľmi nadnesený výraz. Načo je človeku pozemský život ak sa nenamáha poznať prečo sem prišiel, kto vlastne je a kam smeruje? A na pohreboch sa mu ešte vnucuje „večný odpočinok“. O akom odpočinku to však ľudkovia tárajú? Všade, v celom stvorení je podporované len užitočné, radostné tvorenie, samozrejme i na Zemi. Komu by prinieslo úžitok hranie na harfách „kdesi“ na oblaku vo večnosti? Aj to je dôsledok zničenia slova, ak sa večnosťou a rajom označuje len akési ničnerobenie a vegetovanie. Veď práve zastavenie a potulovanie smeruje k vyradeniu a k zániku.
Utrpenie sveta nie je náhodné
Veľké umieranie na Zemi, všetky tie katastrofy a utrpenie ľudstva by už mohli byť dosť zjavným dôkazom, že nevedomý človek je vo stvorení prekážkou. Človek bez srdca je slepý, materialista proste nemá budúcnosť, pokojne povedané je na obtiaž ako balvan zavadzajúci na ceste. A je jedno, či ako ateista, či pobožnostkár sediaci pravidelne v kostole čo sa modlí len zo zvyku alebo nadšenec vysedávajúci na ezoterických prednáškach o významných filozofiách života.
Celkom výstižne ktosi o tomto druhu „duchovných“ ľudí povedal: „ … sú to takí ľudia, ktorí vedomí si svojej duchovnosti, pokojne idú a ukrižujú Mesiáša.“
Materialista je človek jednostranne zameraný len na pozemskú praktickú užitočnosť, nezaujíma sa o to či svojou činnosťou aj neškodí, pretože ak sa taká činnosť neopiera o duchovné hodnoty, ak ich ignoruje, nemôže byť správna ani neprinesie trvalý prospech. Materialista je schopný vnímať len telesnými zmyslami a len v tom čo vidí hodnotí všetko ako príčinu i následok. V podstate stroj bez duše. Čo nevidí a na čo neexistuje program, to preňho neexistuje.
Pudy ovládli človeka, preto mu aj postačuje „riadiť sa“ len pudom sebazáchovy.
Tuší vôbec niekto, že zlými nie sú iba vrahovia, ktorí zabíjajú telo? Je ním každý, kto sa podieľa na veľkom zločine ľudstva – na zabíjaní ducha. V podstate na zabíjaní citu k čomu sa reč prepožičiava ako nástroj. Ak sa zahubí cit, potom už vládne iba rozum a aby sa dalo slovom manipulovať, museli sa ponížiť aj pôvodne ešte pravé pojmy aby zrazili čisté cítenie ducha do hmoty, k chladnej vypočítavosti a k poškodzovaniu blížneho. Slová “účel svätí prostriedky” nie sú slová ducha ale rozumu. Sú výsmechom všetkému, čo by chcelo zaváhať použiť účelovosť prostriedkov pred hlasom svedomia.
Duševná bolesť
Koľko je ešte ľudí, ktorí dokážu vytušiť bolesť najväčších umelcov na Zemi, keď svoje diela nevideli vchádzať do sŕdc, ktoré mali ich zrak pozdvihnúť k nebesiam. Lebo ľudia sa chceli iba zabávať. A tak to činia dodnes.
Nie je to rozum keď sa vnútro zachveje neznámym bôľom, ak sa niekde, celkom nečakane uprostred hluku a náhlenia rozozvučí Beethovenova Óda na radosť. Pri zachvení z nádherných tónov sa u nejedného človeka hlboko v duši ozve akási nepochopiteľná clivota, bolesť na niečo takmer stratené, zabudnuté a nevyslovené – prebúdza sa túžba a nádej znovuzrodenia, víťazstva ducha nad hmotou. Táto hudba akoby o tom prehovorila.
Bolesť a utrpenie sveta nenesie v sebe len nešťastie, pokorenie pýchy a skazu, ale aj prítomnosť lásky, nikdy neuhasínajúcej a vždy prítomnej pre každého, kto je schopný ju i v utrpení uvidieť. Dotkne sa ho však len v tej miere aká veľká je aj jeho túžba byť skutočne človekom. Inak zostáva i napriek zúfalstvu más neviditeľná. Je spravodlivá aj v tom najmenšom prejave, lebo Láska a Spravodlivosť sú od seba neoddeliteľné.