Sloboda
Susanne Schwartzkopff
„Slobodu, dajte nám slobodu!“ – tak to dnes hlasno znie nad našou planétou. Volajú tak jednotlivci i celé národy. Chceli by striasť jarmo, ktoré na nich uvalili kruté ruky, ale márne. Nedarí sa im to, nemajú síl. Zostáva len pri želaní, hoci už bolo napísaných a nahovorených toľko krásnych slov o slobode vyznania, voľbe povolania a vlasti. Sloboda stále zostáva vytúženým zlatým snom.
Túžba veľkých štátov po moci zabraňuje oslobodeniu menších národov. Hospodárska bieda v mnohých krajinách núti mnoho ľudí k spôsobu života, aký by si dobrovoľne nikdy nezvolili. Človek sa musí chopiť zamestnania vynúteného núdzou a jeho skutočné schopnosti zostávajú nevyužité. Preľudnenie a bytová kríza sťažujú zmenu bydliska. Kam sa človek obráti, tam naráža na tesné múry, o ktoré sa bolestivo zraňuje. V dôsledku toho sa stáva vnútorne ochabnutým, unaveným a nakoniec upadá do beznádeje a ľahostajnosti. Jeho skutočný život tým odumiera.
K tomu pristupuje ďalšie nebezpečenstvo ohrozujúce ducha: vnucovanie názorov. Noviny vštepujú miliónom čitateľov svoj svetový názor, ich autori násilne vtĺkajú čitateľom do hlavy svoje myšlienky a predstavy. Knihy, divadlá, film a televízia obracajú záujmy nespočetných ľudí do oblastí, ktoré im neprospievajú, ale ich robia povrchnými. Zo všetkých strán to na nás kričí: „Ber na vedomie toto, ver tomuto! Nie, ver opaku! Never ničomu, všetko je lož!“.
Človek sa nakoniec zmätene odvracia a neverí už ničomu! Už nemá chuť ďalej skúšať a hľadať. Nechá sa unášať tam, kam ho nesie prúd doby. Tým sa ale olupuje o ten najnádhernejší dar, daný Stvoriteľom ľudskému duchu do vienka – smieť voliť a rozhodovať, ktorou cestou sa chce dať, aký cieľ si chce vytýčiť. Možnosť voľby nemôže byť človeku nikdy odňatá, pokiaľ ju sám neodhodí, lebo patrí k duchu ako svetlo k slnku. Ako nositeľ zodpovednosti má byť človek silný a k tomu musí mať slobodu vnútorného rozhodovania. Ale dnes o tom už veľa nevie.
Šálenie ducha trvalo po stáročia. Ochromilo vnútorné sily človeka. Ohýbal sa podľa učenia cirkví a škôl, menil sa tak, ako sa menilo toto učenie. Podroboval sa tradíciám a zvyklostiam, a tým sa stal otrokom. A napriek tomu – v hĺbke ducha ho to nútilo ďalej klásť otázky. Nebol uzrozumený s tým, že by od Boha obdržaný dar nemal uplatňovať. Neprestal sa preto zaoberať otázkou, či vôbec má slobodnú vôľu.
Aby sme si na ňu mohli odpovedať, musíme sa zoznámiť s tým, čo sloboda vlastne je. Väčšina ľudí si pod tým predstavuje: smieť robiť to, čo chce. Ako často taký povzdych počujeme. Kam by to ale viedlo, keby každý človek robil iba to, čo chce? Kde by potom zostal poriadok a poslušnosť? Kto sa nerád prispôsobuje okoliu a chce žiť iba podľa svojej vôle, ten sa stáva rušivým elementom. Nie je dochvíľny, pretože mu to pripadá malicherné. Vykoná prácu často inak, než ako je mu uložená, pretože sa mu to tak zdá byť lepšie. Prie sa, pretože mu to robí potešenie. Z týchto ľudí sa v najlepšom prípade stanú podivíni, pôsobiaci blížnym málo radosti.
„Strom môže rásť, ako chce!“ hovorí mnohý človek. Naozaj? Pozrime sa dôkladnejšie: Aj strom sa musí prispôsobiť pôde, z ktorej vyrastá, musí ju čo najlepšie využiť. Musí obísť a obrásť kamene, aby sa ich držal. Musí sa otáčať za svetlom, čeliť búrkam a odolávať žiaru i chladu. Ba nie, žiadna rastlina nemôže rásť tak, ako chce. Ušľachtilý strom, ušľachtilá ruža sú prerezávané, aby sa dosiahla čo najväčšia plodnosť a rozvíjala sa ich krása.
Nejde to bez záhradníkovho noža alebo bez pôdy, poskytujúcej oporu a výživu. Ty ako ľudský duch si môžeš vybrať pôdu, v ktorej by si chcel rásť a prekvitať, môžeš si ju vybrať tvrdú a kamenistú, strmú alebo rovnú, suchú alebo vlhkú. Ale akonáhle si si vybral, si viazaný na jej vlastnosti tak dlho, pokiaľ v nej zostávaš. Ak si človek, ktorý chce byť činný praktickým spôsobom, sotva sa ti podarí umelecké dielo alebo výchovná práca. Pokiaľ ťa to tiahne do sveta, nebudeš sa cítiť dobre v pokojnom, usadenom živote, ale tiež nikdy neprežiješ, čo je to „domov“.
Svet je bohatý na možnosti a nespočetné formy činnosti pre ľudského ducha. Môže si vyberať ako zákazník v klenotníctve: Čo chceš, moje srdce? Vyber si! Prialo by si si život v pokoji, v rozjímaní, v skromnej nenáročnosti? Chceš sa biť za pravdu, bojovať za ňu? Pozdvihnúť meč za Svetlo? Chceš sa starať, zušľachťovať, budovať štát, skúmať zákony života? Voľ a ber! Len na tebe záleží, aby si vybral podľa svojich schopností, usilovnosti a zamerania!
Tak stojí mladosť na začiatku svojej cesty životom. Má mnohé želania, ale ich splneniu často bránia vonkajšie prekážky. Vnútorná cesta je však voľná. Vo vývoji, ktorým sa náš duch chce dať, nám nemôže nikto brániť, v tom sme slobodní. Môžem viesť život v presvedčení, môžem ísť životom bez viery a prázdne. Môžem pomáhať alebo byť neužitočný. Môžem podporovať alebo ničiť. Sme v tom skutočne slobodní?
Existujúce zákony sa nedajú nikdy obísť. Z ruže nemôžeš vypestovať paradajkové jabĺčko, pretože to v nej nie je uložené. Zo slabocha nemôžeš urobiť duchovného vodcu. Ale správne ošetrovaná ruža sa na vzduchu a slnku voľne rozvinie do najväčšej krásy. Tak je to aj s človekom. Môže sa vyvíjať len v súlade s veľkými zákonmi. Pokiaľ je nimi nesený, žije a pôsobí v nich, je možnosť jeho vývoja taká veľká, že ju nemôže ani úplne vyčerpať. Vždy je možné vytýčiť si ešte ďalší a vyšší cieľ. Ako plavec, ktorý sa dá unášať najprv prúdom menšej rieky, ale časom sa odváži aj na more. Je nesený jeho mohutnosťou a užíva si pocit slobody. S potešením sa v ňom pohráva so svojimi silami. Práve tak môže aj duch rozpínať svoje krídla vo vedomí svojej sily voľnosti a povzniesť sa vysoko nahor. Pulzujúca mocná Božia sila ho pritom nesie celým stvorením.
Sloboda sa nesmie nikdy zamieňať za nerešpektovanie zákonov. Prežívame to aj ako občania nášho štátu. Smieme v ňom žiť voľne a bez prekážok, ale musíme dbať na jeho zákony. Len vo vnútri týchto zákonov máme slobodu. Zákony nepociťujeme ako zábranu, patria k nutnému zachovaniu poriadku a sú nám na prospech.
Práve tak je tomu so slobodou nášho ducha. Aj on smie voľne žiť iba v súlade s Božími zákonmi, ktoré udržujú poriadok v živote stvorenia. Dôsledok prekračovania Božích zákonov cítime neustále bolestne na svojej koži. „Nezabiješ!“ znie jedno z Božích prikázaní. Jeho prekračovanie stálo už životy miliónov ľudí. „Nepokradneš, a nepožiadaš majetku blížneho svojho!“ Národy boli a sú olupované o svoje územia. Pri nedodržiavaní týchto Božích príkazov bola pošliapaná každá úcta k vlastníckemu právu človeka. Následkom je všeobecná nesmierna spustnutosť, vládne pästné právo a najlepšie sa žije tomu, kto sa v ničom nerozpakuje. Títo ľudia ale nie sú slobodní, sú otrokmi svojich chúťok.
Slobodný je len ten, kto žije podľa Božích prikázaní. Udržujú v ňom a okolo neho nutný poriadok. A až v tomto poriadku sa môžu rozvíjať sily človeka. Božie prikázania a jeho nevyvrátiteľné zákony nie sú trýzniteľmi, ktorí na nás robia násilie a chcú zotročiť naše vnútro! To sú pomoci lásky a podpory, bez ktorých by sa muselo všetko zrútiť. Tak sa na nich musíme pozerať a až potom ich pochopíme, budeme milovať a ony nás ponesú svojou silou. Slúžia nám na rozvinutie našich vlôh a schopností tým, že ich oslobodzujú!
Stvoriteľ nám daroval slobodu v našom chcení i rozhodovaní, aby sme sa mohli stať zrelými duchmi. To je vysoký cieľ! Ale sloboda, tento vznešený Boží dar, musí mať tiež vysoký cieľ! Čo by sme si s ním inak počali? Má plniť iba naše malé osobné priania? Má nám zaistiť pohodlný život? To by bolo málo a nieslo by to v sebe vopred zárodok otupenia. Nie, ľudskému duchu kynie niečo oveľa krajšie, prinášajúce šťastie. Smie sa stať spolupomocníkom vo stvorení!
Neznie to domýšľavo? Nemožne a hmlisto? Ale uvážme! Čo je stvorenie? Nepatrí k nemu aj zem a celý náš ľudský svet? Náš svet je spojený s inými svetmi, pričom jeden pôsobí na druhý, a tak to pokračuje stále vyššie, až hore ku stupňom Božieho trónu. My pri tom smieme spolupôsobiť ako hudobník vo veľkom orchestri. Nesmieme vnášať nesúzvuk, ale držať krok v súlade s taktom, rytmom, melódiou i sprievodom! Záleží na každom hlase, každom nástroji! Čím viac hudobníkov, tým je úplnejší orchester. Smieš si zvoliť nástroj, na to ti Boh v láske udelil slobodu. Môžeš si zvoliť, čo ťa zo všetkého najviac teší a čo aj najlepšie vykonáš. Ale nikdy nesmieš poriadok rušiť, nesmieš vnášať do veľkého orchestra svoj vlastný takt, inak vzniká disharmónia. Tá má za následok katastrofy vo stvorení. Porušená harmónia v prírode sa v dnešných dňoch prejavuje ako trvalá mohutná skaza.
Vedomie o Bohom darovanej slobode je niečo také nádherné a povznášajúce, že ten, kto ju naozaj chápe, ju nikdy nezneužije. Tak ako orol stúpa k slnku, tak vystupuje do výšin naozaj slobodný, k zemi a rozumu nepripútaný duch. Rozvíja svoje sily v nekončiacom vývoji. K Bohom darovanej a Ním chcenej slobode smieť sa rozhodovať a rozvíjať, ktorá ešte len robí ducha duchom, patrí neoddeliteľne poslušnosť Božích zákonov a prikázaní a snaha o udržanie poriadku. Ak poriadok svojvoľne porušujeme a nerešpektujeme Božiu vôľu, uhniezdi sa v nás zlovôľa so svojimi zlými následkami. Čo sa potom stane, to stále prežívame.
Si teda slobodný, človeče, slobodný na konanie dobra, slobodný na vzostup, slobodný na voľbu svojej činnosti! Ako iskrivý drahokam spočíva sloboda tvojho ducha v tvojich vlastných rukách. Ozdob sa týmto kameňom. Bude žiariť tým jasnejšie, čím správnejšie ho použiješ. Sám si strojcom svojho šťastia alebo nešťastia, svojho vzostupu do výšin alebo pádu do hlbín!
[■]