Vzostup a pád národov
Národy, ktoré chcú vybudovať úspech a blahobyt iba na pôde intelektu, teda bez vedenia ducha, podobajú sa deťom, ktoré si s kýblikmi stavajú svoje hrady, na piesku.
Z histórie známe krajiny ako Čína, India, veľká Arábia a Perzia, boli nositeľmi veľkých svetových kultúr, ktoré prijali v presne určenom období svetového diania do svojho stredu vodcov a učiteľov, vysokého duchovného vedenia. Tým, že sa ľudia tomuto vedeniu podvolili a prijímali ho s pochopením, stávali sa slobodnejšími a lepšími, zbavovali sa strachu z nevedomosti, pripútanosti a poníženosti od, im dovtedy neznámych síl a božstiev. Stávali sa stále zrelšími a šľachetnejšími vnútorne i navonok. Z duší naplnených mierom vznikali tiež krásne umenia a diela, z ktorých mnohé pretrvali dodnes. Vzostup zaznamenávali i technické vynálezy a objavy, ktoré často prekvapujú súčasníkov, na tie časy nápadne sa prejavujúcim rozmachom.
Dodnes vystupuje z dejín jedno z najkrajších období Indie za pôsobenia Budhu. V povedomí ľudstva nezanikli vznešené ideály veľkých kultúr Arábie či Perzie kde sa slabosti podporujúce duchovnú lenivosť netolerovali, ale skôr prísne obrusovali. Zmysel pre vysoké a ušľachtilé ciele, hrdinstvo, česť a odvaha k pravdivému životu nemali byť len výsadou šľachty, ale vyžadovali sa vo všetkých kastách.
Tak sa kedysi šíril rozkvet a úspech aj u čínskeho národa v znamení vedenia duchovného vodcu menom Lao-C‘, stojaceho v ochrane i priateľskom spoločenstve cisára „ríše stredu“, Chou-Čoua. Veľkej krajine sa darilo, pretože jej výstavba vychádzala z múdreho vládnutia cisára, formujúceho svoje rozhodnutia pod vplyvom mudrca Lao-C’. Pod vedením tohoto Božieho služobníka zaznamenali dejiny vzostup národa, snáď najúspešnejšieho cisára v histórii Číny, ktorý sa v láske k Bohu plne odovzdal do Vôle Božej, čo dosvedčovala i veta na jeho náhrobku,: „Pán ľudu ale sluha Boží“.
Všetky vyššie spomenuté krajiny nedostali duchovných vodcov náhodou, ich úlohou bolo viesť výstavbu krajín podľa vôle Božej a inšpirovať i ostatné národy sveta, aby spoločne v dobe naplnenia (biblicky „na konci časov“), vládlo na celej Zemi jednotné poznanie Boha, jednotné poznanie jeho Vôle. Lebo len v tejto živej Vôli je blahobyt i trvalý mier ľudstva zakotvený a pri jej správnom prijímaní a používaní dosiahnuteľný. Tak by ľudia tiež inak očakávali príchod svetového sudcu, na ktorého upozorňovali proroctvá, pričom by tento príchod nemusel byť poznačený tragédiami a utrpením veľkého rozsahu, čo je vždy len dôsledkom závažného odklonu od Božej vôle.
Ľudia žiaľ, po smrti týchto vodcov, v dosiahnutej spokojnosti, nedostatočnej bdelosti a chýbajúcej zdravej drsnosti voči nízkym vplyvom, nezvládali svoju úlohu v ďalšom rozvíjaní duchovných právd, nenapredovali v dosiahnutom, ale zaostali a zlyhávali. Odovzdávali sa pod vplyv horlivých, často slabých osobností, ktorí si pravé učenie upravili podľa vlastných predstáv, plynúcich z osobných záujmov. Napokon, keď sa ich vôľa neprijímala s pochopením, použilo sa na jej presadenie násilie a útlak, ktorý postupne ubil nádeje na vzostup a rozdelil cesty, ktoré mali v skutočnosti viesť k zdravému vývoju a ku konečnému poznaniu pravej vôle jediného Boha, Stvoriteľa. Tak sa jednotné zákony, ktoré by inak vládli úplne prirodzene na celej zemi, nemohli už správne uplatňovať pre zdravú výstavbu spoločnosti a viedli ju k zrúteniu.
V hlbinách materializmu
Čo zostalo z kedysi sebavedomej Číny, Indie, Iránu, či Arábie? Rozdelený svet, ktorý si z jediného Boha urobil povoľných bôžikov podľa vlastnej ľubovôle, keď sa upísal rozumu, ktorý predostrel svetu vlastné cesty i hodnoty. Príliš nízke však na to, aby učinili ľudstvo slobodným a šťastným. Vybudovať takú výstavbu, aby prirodzene zavládol vo svete trvalý mier a blahobyt ľudí, je bez Boha a jeho pomoci nemožné!
Technický pokrok nie je tým vzostupom, čo dokáže urobiť z celého ľudstva bratov a sestry ako o tom spieva Beethovenova „Óda na radosť“. Namiesto jednotného poznania Pravdy, o ktorú sa mohol oprieť každý človek, vládne svetu pokrivený obraz lásky a spravodlivosti, chaos z nespočetných výkladov práva a jeho večnými spormi. Nikto si nie je istý zdravím ani životom v krajine, kde platia odlišné zákony ako sú v tej odkiaľ sám pochádza. Musí počítať s tým, že pre rôzne chápanú spravodlivosť a zákony sa musí pred vstupom do inej krajiny naučiť jej právnym výkladom, aby bol považovaný za dobrého človeka, ak sa nechce ocitnúť vo väzení alebo prísť dokonca o život.
Dočasnosti intelektuálnych rozhodnutí
Duch nie je rozum a nie je ani nejakým éterickým bezvýrazným pojmom ako ho vidí materializmus. Duch je samotná podstata, jadro ľudskej bytosti, pokiaľ hovoríme o ľudskom duchu. Iba duch je schopný čerpať pravdu zo samotného života. Udusený a ponížený duch sa však nedokáže vzniesť k výškam, z ktorých by mohol čerpať silu, rozvíjať sa a viesť rozum, pretože spojenie s Výšinami si prerušil. Problém je celosvetový. Človek zabudol, že sám je duchom v tele, schopným poznať čo Boh, Stvoriteľ, jediný majiteľ zeme i stvorenia, od neho požaduje. Rozum, ktorý je iba produktom mozgu ho poznať nedokáže, pre neho je duch iba nevýrazným intelektuálnym pojmom.
Ak sa nejeden človek v ťažkej chvíli zahľadí do nočnej oblohy posiatej hviezdami a ak mu zostala ešte aspoň malá schopnosť zdravého cítenia k pravde, musí sa ho zmocniť pocit, že ľudský tvor je tým najhlúpejším tvorom planéty, ktorú ani poriadne nevníma, pretože celý svet aj vesmír s miliardami svetov vtlačil iba do svojho malého, úzkeho telesného okruhu pôsobenia vo svete. Tá nesmierna vznešenosť dokonalosti vládnuceho poriadku, žiariaca z nezastaviteľného pohybu vesmírnych svetov, ho núti pokľaknúť do prachu pred Tvorcom nepochopiteľnej nádhery a veľkosti diel, jedinečnej krásy tvarov, sformovaných neviditeľným, ale plne reálnym pôsobením nebeských mocností.
Ak sa predsa nejedného z tohto ľudstva dotkne stud nad nepochopiteľnou menejcennosťou, v akej sa celé ľudstvo nachádza, možno dokáže ešte odhodiť smiešnu masku nadradenosti a jedno či ako ateista, materialista alebo doposiaľ len veriaci zo zvyku, s poznaním tejto biedy ľudstva, ktoré sa snaží ešte povyšovať človeka za božského a pochybujúceho, či Boh existuje, zatúži snáď uniknúť zo zvierajúceho a dusivého zovretia pripútanosti k hmote.
Žiaľ, uniknúť nemožno inak, než podrobením sa v pravej pokore. Nie poníženej pokore rozumového sebazatracovania ani sebaľutovania, ale v pokore vedomého poznania a uznania vyššej moci a jej vedenia.
Človek bez Boha nie je ničím. Stratil svoj duchovný cieľ, stratil oporu a moc v Pravde, bez ktorej padá do područia mŕtvych foriem a bezmenných bytostí, ktorým potom slúži už iba ako neživý, temný stroj bez života.