Modlitba
Susanne Schwartzkopff
Na všetkých našich pozemských cestách stojí nám ľuďom po boku pomoc, ktorú láska a múdrosť Stvoriteľa votkala nerozlučne do veľkých zákonov života. V našej pozemskej uzavretosti tušíme však o nej málo alebo nič. Hrubý hmotný obal leží ako nepriehľadný plášť okolo nášho svetelného jadra. Toto sa tak zúžilo, zhustlo takou mierou, že svet, ku ktorému náleží iskra ducha v našom vnútri, stal sa mu cudzím a nedostupným. Pritom planie a žhne, chvie sa a znie, svieti a žiari prúdenie duchovných síl okolo nás v najradostnejšom pohybe. Prúdi to hmotnosťou a poskytuje jej možnosť k životu a jeho rozmachu. Bez prúdov duchovných síl a bytostného krúženia bola by hmotnosť mŕtvou a nehybnou. Avšak človek si domýšľa, že pravý život je to, čo vidí svojimi pozemskými očami a že to, čo môže ohmatávať svojimi rukami a prekročiť svojimi nohami, je už celé stvorenie. Aké je to úbohé, aké úzke a aké malé.
Jediný okamžik, v ktorom smie duch otvoriť svoje oči a zbadať odkiaľ pramení život, uvedie ho do nesmiernych diaľav.
Je tomu však ako v rozprávaní o stratenom raji; brána zapadla vinou ľudí a teraz stojí v rozprávaní o stratenom raji pred ktorou anjel s plamenným mečom a zabráni prístup každému, kto sa nepribližuje opäť v bielom rúchu. Pretože je raj pre nás stratený, tu sme sa uchýlili všetci späť do nášho vyhnanstva a pokúšame sa existovať v ňom ako možno najlepšie. Lebo životom nemožno nazvať toto živorenie. Ako vzdorovité dieťa, ktoré bolo odohnané z blízkosti rodičov, aby sa spamätalo, ktoré sa zahryzne do svojho vzdoru a zostane vonku i napriek tomu, že je tam zima a tma a že sa bojí, tak i my zostávame vo vzdore a svojhlavosti stáť vonku, zostávame nešťastní, osamelí, vyradení, pretože tomu inak nechceme. Keby sme sa obrátili a šli naspäť cestou, ktorá nás kedysi priviedla do omylu, potom by sa pre nás opäť otvorila brána k raju a radosť a svetlo ožiarilo by naše šťastie.
Ale my sa strachujeme pred oslňujúcimi svetelnými lúčmi a žiarivým leskom čistoty. Vieme, akými zúboženými sme sa stali a štítime sa pred návratom.
Pred bránou raja tryská čistý plameň. Nazýva sa „sebapoznanie“. Musíme sa skloniť nad jeho hladinou, musíme bez ohľadu prijať svoj obraz a uvidieť, kde sú škvrny na našom šate, ktoré musíme vyprať. Nikto nezostane ušetrený tejto skúšky. Avšak kto do seba prijal čo i len jediný lúč svetelného raja, kto smel uchopiť len dych jeho nádhery, ten nasadí rád všetko, aby tam smel dospieť. Prechvievajúca oblažujúca ľahkosť, ľubozvučnosť a harmónia obopína tam žijúceho. Akou studenou a kalnou je oproti tomu naša zem, ako neľúbezne znejú hlasy ľudí. Dosiaľ je tomu tak. Nemá tomu byť inak? Nemusí sa to stať iné, ak chceme vyplniť účel nášho bytia?
Pomocí je mnoho. Väčšine ľudí sú dosiaľ neznáme lebo ich zahliadli až z diaľky. Nevideli ešte ich pravej podoby. Vytvorili si namiesto nich mŕtve bábky, ktoré tlačia na svoje srdce a prosia o prispenie. Bábky zostávajú však mŕtve i keď na ne padá sebe viac sĺz a sebe vrúcnejšie prosby chcú im vliať život. Nehybne hľadia na človeka a ich neživé oči sa zdajú pýtať: Čo nevidíš, že som bábka? Ale ľudia nechcú vidieť pravdu. Radšej zatvoria oči a veria slepo ďalej.
Tu stanú sa ľuďmi vyrobené bábky, hrkálkami a ozdôbkami ovešané kamene ako centy ťažkými. Sťahujú slepo veriacich do hĺbky, zatiaľ čo vedľa klesajúcich musí sa stiahnuť naspäť živúca ruka, plná smútku, ktorá bola hojacou a posilňujúcou potravou.
Berieme zdanie za bytie, pozlátko za pravé zlato, lichotenie za pravdu a súcit za pomoc. A predsa okolo nás šepkajú nám tiché hlasy výstrahy a tiché rady. Dávajú povzbudenie, útechu a silu.
Len šepkajú a my? My prízvukujeme do zmäteného pozemského hluku. Ako môžeme začuť tiché hlasy?
Oni predsa chcú nás vychovať k pozornosti a k bdeniu. Oni predsa často hovoria v našom vnútre, musia preniknúť mnohými stenami, prekročiť mnohú prekážku, než môžu dospieť k nášmu ja. Avšak nepovolia. Dokiaľ je nádej, že ich môžeme začuť, hovoria k nám a chcú nám pomôcť.
Prečo neuchopíme pomoc, ktorá je nám predsa tak blízka? Pán odhalil z nej opäť závoj aby mohla byť uvidená a poznaná. Konečne vieme opäť, že máme duchovných vodcov, ktorí nás varujú a nám radia, ktorí nám udeľujú vedenie a pokyny. Čím viacej načúva človek tomuto napomínaniu a pomoci, tým istejšie bude mu možné kráčať cestou ku Svetlu. Lebo títo vodcovia poznajú cestu.
Akú zázračnú bezpečnosť poskytuje toto vedenie! Môžeme obdržať pomoc vždy. Žiadna núdza nie je tak veľká, aby nebolo už nádeje, že nieto žiadnej bolesti, čo by neniesla v sebe požehnanie. Ak uchopíte ruku, ktorá sa nám v tichosti ponúka, potom nemôžeme kráčať mylne. Len tam stroskotáme, kde chceme vynútiť vlastné cesty, kde činíme niečo polovičato a spoliehame na náš pozemský rozum.
Nehovorí však tak mnohý? „Necítim ničoho o blízkej mi pomoci!“ Človeče, modlil si sa tiež už o ňu? Vieš vôbec, čo to znamená modliť sa? Modlenie nie je prosenie a žobranie v núdzi a úzkosti, nie odriekavanie prázdnych slov z tupého zvyku. Modlenie je povznesenie sa do Svetla. Kto poznal tento drahocenný prameň obnovenia, ten žízni večne po jeho občerstvujúcom nápoji, ten hladuje po nebeskej potrave a žiadna pozemská potrava nemôže už nikdy utíšiť jeho hlad.
Modlitba. Je obklopená svätým chvením, posvätným tichom. Ľudská duša otvára sa pred svojím Pánom a Stvoriteľom. Leží u jeho nôh a v zbožnosti najhlbšieho zahĺbenia, najhlbšej oddanosti, tuší lesk jeho mocnej veľkosti.
Zlaté brány otvárajú sa pred duchovným okom, ako matka vzťahujú sa ruky v ústrety nevýslovne krásnemu Svetlu, aby ich zachytili a blaženosťou pritiskli ku svojmu srdcu. Nový život, nová sila prúdi duchom, ktorý vzhliada nahor k Bohu. Živúci lúč Božského pôsobenia, Božskej Lásky, spadol naň a dvíha ho nahor príťažlivou mocou Svetla, ktorá je neodolateľná.
Nevšímavo prechádzame okolo tejto studnice života, šumí a preteká okolo nás, vedľa nás, celým stvorením. Prečo sa nezohneme dolu a nečerpáme z nej? V nej je predsa k nájdeniu posila v každej núdzi a bolesti, požehnanie pre každé pravé lkanie, pomoc pre každé hľadanie. Avšak viďte! Okolo vás je všedná ľahostajnosť a lenivá tuposť, akoby sme dosiaľ nevedeli ničoho o Božej milosti. Počuli sme predsa vysloviť Syna Božieho, jedno slovo, slovo, ktorým sa zachvejú nebesia najhlbším dojatím, slovo: „Otče!“ A iné: „Prosím Ťa!“ Neprosili Božské ústa dokonca za nás, za ľudí, ktorí ich poznali?
V modlitbe je život. Pán v našom strede nám ho predvádza. Ak učiníme krok do tohoto nového života, nebude nám možno nikdy viac od neho upustiť. Ak začneme žiť v modlitbe, je to, akoby nám narástli krídla. Do zeme, v ktorej spočíva zlatý slnečný svit na všetkých cestách, nevstúpia tí, ktorí vyslovujú len prázdne formulky a podľa zvyku otvárajú ústa pre stále rovnaké slová. Ale tichí, prostí, ktorí pri každom začiatku diela prosí: „Pane, daj k tomu svoje požehnanie!“
Neviete, že až potom môže sa k vám priblížiť pomoc, keď pristúpite k práci v tomto zmysle? Keď deň začína a končí vďakou a pohľadom nahor obráteným?
Život toho, kto žije v stálej modlitbe je preniknutý prúdením síl svetelných. Je jedinou vďakou a otvorením sa, jednou radostnou oddanosťou do nádhery a láskyplnej múdrosti Svetla.
Však len keď nič pre seba nežiadame, dospejeme tak ďaleko, aby sme sa naučili poznávať a prežívať moc modlitby. Akonáhle sa dokážeme postaviť do mocného kruhu Božích služobníkov a súčasne s nimi do šťastných záchvevov vo Vôli Najvyššieho. Keď zabudneme, že sme mali vlastné priania, vždy malé a krátkozraké, vždy sebecké a naivné, potom môžeme dýchať vo veľkom dianí, môžeme sa nechať unášať tvorivou silou, ktorá udržuje a nesie všetko, čo sa harmonicky doňho včleňuje.
Nieto pozemských slov pre vylíčenie šťastia, aké skrýva v sebe taký život. Musí byť prežitý. Iba ten, kto raz pokľakol v žhavej úpenlivosti bez slov pred veľkosťou Boha a vykríkol k Nemu všetko, prenikajúcu túžbu po Svetle, poznaní a sile, k jej utváraniu v čin, ten vie, aká blažená odpoveď príde z výšin, ak je pritom nezištnosť a pokora.
Kto sa nikdy celkom nezrútil do seba pred otriasajúcim Majestátom a Svätou veľkosťou Božou, kto nikdy nepocítil v sebe skutočne hlboko svoju vlastnú milosť, ten ešte nevie, čo je to modliť sa: Jediné, planúce, sebaodovzdanie, jediné jasavé otvorenie sa v lúči zhora. Zázračný mier je odpoveďou Svetla i na najhorúcejší bôľ. Moc modlitby je premeňujúca. Z výšin sú k človeku upradené zlaté vlákna. K človeku, ktorý v modlitbe hľadá, jeho duša by chcela stúpať nahor vo Svetle a jase. Tieto vlákna dosiahnu konečne k nemu a stanú sa pevnými lanami, ktorých sa môže pridŕžať v každej tiesni. Potrebuje len zavolať a už pomocník je nablízku, musí len vždy znovu vstúpiť na cestu, ktorá k pomocníkovi vedie. Je to ako s pozemskou cestou. Ak chodíme po nej denne, je nám stále známejšia, javí sa nám vždy kratšia a vždy ľahšia. Môžeme ju prejsť konečne i po tme. Vieme, kam dôjdeme, ak zachováme rovnaký smer.
Akonáhle však cestu zanedbáme, rozbujnie sa burina a húštie do výšky a musí byť opäť vysekané a obnovené, často zdvojnásobenou námahou.
Zem sa stala ťažkou pod všetkou burinou, čo sa na nej usídlilo z temných myšlienok a prianí ľudí. Chtivé závodenie v zhone po majetku, ničivé myšlienky a závisť tlačí ju vždy nižšie do hĺbky. Je vyvrhnutá z kríža života a tým i z harmonických vývojových kruhov stvorenia. Keby boli ľudia svetlejší, mohla by sa opäť stať ľahšou, mohla by sa povzniesť opäť do výšky, v ktorej sa kedysi vznášala, keď bola spojená ešte so Svetlom.
Neotvára toto vedenie opäť novú bránu k zvýšenej zodpovednosti? Nie je to silnejší popud k návratu? Vo vnútornom živote človeka spočíva veľká moc. Ak je svetlý, tu dvíha svoje okolie do výšky. Ak je temný, tlačí ho do hĺbky. Každé obrátenie sa hore, každé vypätie po Svetle, každý vzostup ľudskej duše uľahčuje tiaž, ktorú nosí zem, pomáha jej do výšin. Ak bude raz ľudstvo očistne a celkom naplnené dobrým chcením, potom stúpne zem vykúpená nahor na miesto, ktoré pre ňu Tvorca vyvolil od počiatku a o ktoré ju ľudstvo pripravilo.
Každý človek žijúci v modlitbe naväzuje zlaté vlákna nielen pre seba, viaže ich tiež pre svojich blížnych i pre celú zem so všetkým, čo na nej žije. Moc modlitby je tak veľká, že môže vyraziť brány k nebu a pritiahnuť svetelnú silu. Do tejto svetelnej sily môžeme sa zahaliť a chrániť sa ňou pred všetkým temnom. Keby sme žili celkom v nej, mohli by sme vykonávať zázračné diela. Len jedno musíme k tomu pridať. Dôveru, neochvejnú dôveru v moc Svetla. Tá musí byť skalou, na ktorej naša modlitba stojí a vzhliada s vierou nahor.
Mnohí väčšinou nevedia ešte ničoho o moci modlitby. Dosiaľ ju neprežili. Keby o tom vedeli, túžili by po tomto svätom tajomstve a nelenili by, až by v ňom žili. Ako by mohli inak hlásať o sile, ktorá priteká v modlitbe k ľudskému duchu.
Ako často zápasíme zúfalo o to, aby sme pomohli druhému, o ktorom vieme, že je na nesprávnej ceste. Ale on sa uzatvára pred nami. Myslí, že nie je porozumený, že je krivo posudzovaný a nevidí svoju chybu, jeho rozum stojí ako brzda pred poznaním svojho ducha.
Obráťme sa však v modlitbe na jeho ducha, vyprosme pre neho pomoc zhora, tu sa dostavia zázračné bytosti a útvary vznášajú sa potom okolo neho v ochrane a pokúšajú sa pôsobiť naňho. Sieť zlatých vlákien ho obklopuje a vzďaľuje od neho temnotu. Prekážka, na ktorej dosiaľ mylne trval, môže od neho odpadnúť jedna za druhou pod vplyvom svetlých síl, ktoré sú priťahované do jeho blízkosti. Jasnejšie je v ňom, pretože sa vyjasnilo jeho okolie.
Ako niekedy osvieti človeka bleskurýchle príhodné slovo v pravú hodinu, nech je to kdekoľvek, tak môže príhovor v pravý čas otvoriť mu cestu do Svetla a obklopiť ho ochranným valom, ktorým nemôže temno preniknúť.
Ako mnoho je dané človeku do ruky z lásky Stvoriteľa. Až vtedy, keď by dokázal používať správne darov, ktoré mu ležia zatiaľ v ruke ako nabrúsené drahokamy, mohol by byť spolupracovníkom vo veľkom, zázračnom stvorení, na ktoré by teraz ešte rád pozeral, ako na svoje neobmedzené vlastníctvo.
Nič nie je silnejšie, než čistá modlitba. Pred ňou musí sa preľaknúť bezmocne všetko temné našepkávanie. V spojení so všetkými dobrými myšlienkami a so všetkým snažením nahor, čo vystupuje od zeme a hľadá svetlé výšiny, stane sa silou, premeňujúc zem a ľudí a vracajúc sa späť, vylieva požehnanie do všetkých otvorených sŕdc. Čím viac bude utkaných zlatých nitiek modlitby, tým vrúcnejšie bude spojené ľudstvo so Svetlom. Tým skôr vzíde deň, po ktorom všetci vrele túžime, deň o ktorom sa hovorí: „On je Pánov!“ Jeho je moc v nebesiach i na zemi.
Život v modlitbe, prúdiaca sila Najvyššieho je šťastím, je blaženosťou. Toto šťastie je dosažiteľné každému ľudskému duchu. Stojí pred jeho dverami. Ak ich otvorí a vykročí do zlatého svetla, ktoré sa pred ním prestiera, potom leží temno navždy za ním.
Nahor, oproti Svetlu. Moc modlitby povznesie Ťa nahor!
[■]