Poznej svého anděla
Kniha z nakladateľstva Integrál Brno
Je telesné postihnutie skutočne len ranou osudu? Spočíva zmysel života naozaj len v tom, aby sme si užili čo najviac zábavy? Barbara, telesne postihnuté dievča, a Michael, jej anjel, nám ukazujú všedné veci v celkom inom svetle.
Úryvky z knihy:
V ústave telesne a duševne postihnutých
Učiť sa pokore
Pri obede ma kŕmil Fred. Bol to milý osemnásťročný chlapec, ale svojim rozumom porovnateľný so šesťročným. Bol hluchonemý a mal neohybné nohy, ale bol vždy prívetivý, dokonca veselý. Jeden y tých, ktorý sa nikdy nesťažoval. Často sa o mňa staral, bola som rada v jeho blízkosti. Nesprevádzali ho žiadne tiene.
Náhle jeho obraz pred mojimi očami zmizol. Predo mnou bol kráľ. Sedel na zlatom tróne obklopený dvoranmi, velebiacimi jeho osobu. Sála bola prenádherne zariadená. Prinášali hojné jedlá, tabuľa bola skvele prestretá, všetko bolo dokonalé. Obrazy sa rýchlo striedali. Zdalo sa, že je to múdry a spravodlivý kráľ, všetci, ktorí u neho hľadali radu, boli spokojní. Musel byť tiež veľkorysý, vo veľkom predsále dostávali chudobní jedlo a šatstvo a iné potrebné veci. Videla som kráľa, ako sa modlil a šiel do kostola. Dóm bol nádherne vystrojený. Panovník sedel v kráľovskej lóži a prijímal, milostivo sa usmievajc, pozdravy svojich poddaných. Jeho modlitba, rovnako ako vnútorný postoj, boli skutočné. Podľa možností podporoval cirkev a sám sa na podpore aktívne zúčastnil. Tu náhle pred neho predstúpil muž, ktorý sa doteraz držal takmer nepozorovaný v pozadí. Bol jednoducho oblečený, jeho tvár žiarila svetlom. Povedal: ,,Ty si kráľ, aký sa páči Bohu, múdry, spravodlivý, trpezlivý a plný lásky. Nebál si sa žiadnej námahy a nepodľahol si pokušeniu, ktoré so sebou prináša moc a bohatstvo. Teraz si zrelý, aby si sa smel učiť aj tomu poslednému a najťažšiemu, pokore.“
Obraz vybledol a predo mnou stál opäť Fred. Usmieval sa na mňa a strčil mi do úst veľkú lyžicu zemiakového šalátu. Mohla som sa skrze neho pozerať, mohla som spoznať jeho ducha a spýtavo som naňho pozrela. Kývol a usmial sa. Teraz som vedela, prečo som sa cítila k nemu tak priťahovaná. Boli sme si veľmi podobní vo svojom „osude“.
Čas ubiehal ako voda. Veľa som sa modlila a často sa ponárala do meditácií. Dostala som pri tom toľko sily, že som často necítila žiadnu bolesť. Zreteľne som cítila prúdenie energie hlavou chrbtom. Bolo to, akoby som stála pod prúdom. Spokojnosť, šťastie mier sa okolo mňa šírili, aby ma už nikdy neopustili. Takmer nikdy! Mohla som cítiť prúd, ktorý mi pretekal chrbticou hore a dole. Formoval sa vo veľkých víroch v centra sily a zhromaždiska energie. Stavala som sa pravidelne do kríža z plávajúceho svetla, ktoré sa z týchto centier napájalo. Ako mi povedal Michael, svetlo bolo tu vždy, keď som si ich intenzívne predstavila. Napriek tomu som bola prekvapená, keď som ich mohla po nejakej dobe skutočne vidieť. Už dlhšiu dobu som pozorovala, že tiene druhých, keď prišli ku mne, sa často skrčili ako zasiahnuté bleskom a nemohli sa ku mne ďalej priblížiť. Teraz som videla, že toto pôsobenie vychádzalo z kríža. Jeho lúče ich tlačili späť. Tak som mohla tiež zistiť, že mnohé deti sa v mojej blízkosti upokojili. Aj sestry, ktoré platili všeobecne za „protívné“, sa stávali v mojom okolí oveľa miernejšie. A dokonca aj nevľúdna domovníčka ma poslednú dobu dokázala tiež raz pohladiť, porozprávať sa so mnou alebo mi otočiť stránku knihy. Áno, zdalo sa dokonca, že má pôžitok z toho, že smie nejaký čas pretrvávať v mojej blízkosti. Teraz som tiež vedela prečo!
Boj duchov
Jedného rána začal Benjamin opäť zúriť ako divoký. Tĺkol hlavou do steny, ťažko sa na to dalo pozerať. Mával tieto záchvaty častejšie. Telesne nebol vôbec postihnutý a niekedy robil dojem, že je úplne normálne. Nápadná bola len jeho veľká, takmer prehnaná ochota pomáhať, ale bol súčasne taký neohrabaný, že každý sa jeho pomoci rád vzdal, keď to len bolo možné. To ho stále veľmi rozosmutňovalo. Mal totiž výraznú schopnosť vcítenia a tá mu dovoľovala vždy taký úmysel prezrieť. Teraz mával záchvaty každých niekoľko dní. Väčšinou trvali jednu až dve hodiny a často ho zle zriadili. Nakoniec celé hodiny pre seba stonal, zdalo sa však, že necíti žiadnu veľkú bolesť. Tentokrát bol opäť ako divoké zviera. Nespočetné tiene sedeli na jeho šiji ako malí škriatkovia a búšili do neho, tĺkli ho päsťami a poháňali ho. Nikto ho nemohol skrotiť, až mi náhle prešla hlavou myšlienka. Postavila som svetelný kríž dovnútra do neho, predstavila som si ho tak intenzívne, ako to len bolo možné, a sýtila Benjamina myšlienkovo energiou. Mohla som sa prizerať, ako sa kríž stával stále svetlejší a mocnejší, až všetko prežiaril. Tiene sa bránili, hrozili mi, ale neboli dosť silné. Sotva sa posledný tieň rozpadol, bol aj Benjamin už úplne pokojný. Len ležal vyčerpaný a ticho pre seba stonal. Prvýkrát som si teraz správne uvedomila moc ducha. Ako moc, ktorú tieto bytosti mali, tak silu, ktorú som mohla proti nim nasadiť. Napohľad nikto nič nespozoroval. Nápadné bolo nanajvýš to, že Benjaminov záchvat skončil za tak krátku dobu. Ani ja som sa navonok nezmenila. Ale stálo ma to mnoho sily. Bola som unavená a neobvykle vyčerpaná a trvalo viac hodín, než som bola schopná nabiť sa pomaly opäť energiou pomocou meditácie. Až po dvoch dňoch som bola opäť úplne v poriadku. Bola som trochu nedôverčivá, keď mi Michael rozprával o boji duchov. Teraz som sama prežila, aký skutočný je tento boj, s akou veľkou silou je vedený. Poďakovala som sa Michaelovi, že mi dal k tomu nutný podnet. Zdalo sa, že jeho ruka sa položila nežne na moje rameno. „To bol začiatok,“ povedal. ,,Časom sa naučíš bojovať bez toho, aby si sa unavila. Len nebuď ľahkomyseľná, ber ich vždy vážne.“ Mala som radosť, že je u mňa a čoskoro som zaspala.
Bolo tma a chladno. Steny podzemnej pivnice boli vlhké. Traja muži takmer nahí boli prikovaní k stene. Tváre mali znetvorené šialenstvom, krysy a ostatnú háveď im už ohlodali nohy. Približne každé dve sekundy im kvapkala na hlavu kvapka vody zo zariadenia na to skonštruovaného. Kvapkala neustále! Po celé dni! Celé týždne! Nejaký muž stál pred nimi a škeril sa na nich. Stále znovu chodil k nádobe s vodou, zdanlivo s úmyslom, aby ju odstavil, aby sa potom pásol na tom, ako iskra nádeje, ktorá v bezvýrazných očiach mužov svitla, opäť zhasla a urobila miesto šilenstvu. Bolo hrozné sa na to pozerať. Náhle sa mučiteľ obrátil, takže som mohla vidieť jeho tvár. Vykríkla som zdesením. Bol to Benjamín!
Trvalo dlho, kým som túto noc opäť zaspala. Stále znova sa predo mnou vynáral ten strašný obraz. Prečo? Nevedela som si to vysvetliť. Žiadne zviera nie je schopné trápiť druhých. Ani mačka, ktorá sa hrá s myšou, to nerobí z radosti, ale len z inštinktu, pretože mäso potom chutí sladšie. Okrem toho je myš tak paralyzovaná, že nič necíti. Ako môže byť človek niečoho takého schopný! Ako sa môže človek tešiť z utrpenia druhého! Akej vzdialenosti od Boha je na to potreba! Ale Boh nezatracuje nikoho. Ani týchto ľudí nie. Aké prostriedky treba, aby takíto ľudia otvorili oči a aby sa im zvrátenosť ich činov objasnila? Neviem to posúdiť! Len jedno viem iste: Nie sú to nikdy tresty! Aj keď to tak vyzerá v očiach nevedúceho a neveriaceho sveta. Nie sú to nikdy tresty, len pomoci, ktoré ukazujú správny smer, keď je niekto pripravený podrobiť sa a prijať ich po zlyhaní. Tak sa chce človek hrať na sudcu nad Bohom. Má pocit, že je zatratený alebo prinajmenšom že sa s ním nespravodlivo zaobchádza, a preklína Boha za ťažké tresty, ktoré nad ním vyniesol. Pritom je neschopný vidieť nekonečnú Božiu dobrotu, ktorá mu ešte len umožňuje nájsť správnu cestu a napriek tomu si uchovať svoju slobodnú vôľu. To je veľký problém. Keby nebolo slobodnej vôle, bolo by pre Boha ľahké priviesť človeka v jednej sekunde k sebe, bez utrpenia a žiaľu. Ale tým by zničil raz a navždy jeho slobodného ducha, urobil by zo slobodnej bytosti otroka. Kto je schopný kráčať po úzkom chodníku, ktorý vedie medzi slobodným rozhodnutím vôle a neprípustným ovplyvnením? Kto môže posúdiť toto putovanie na ostrie noža a kto môže kritizovať prostriedky, ktoré Boh na to zvolí? Keď niekedy niekomu podám ruku, pretože spadol do vody, a on z pýchy nechce túto ruku uchopiť, potom predsa nie som vinná, keď bojuje s utopením. Pre niekoho, kto stojí ďaleko odtiaľto, to snáď môže vyzerať tak, ako keby som ho odstrčila. Len ten, kto stojí blízko, môže dosvedčiť opak. Prečo mu nikto neverí? Dieťa sa môže hnevať na ruku, ktorá ho rýchlo a drsne strhne pred blížiacim sa autom. Že tejto ruke vďačí za život, vie len vidiaci – a veriaci.
Mathias má iba päť rokov, je spasticky ochrnutý a hluchonemý. Ale keď k nám prišiel, predstavil sa mi takto: ,,Naučil som sa pomáhať. Je to niečo pekné, uspokojivé. Človeku robí dobre, keď smie pomáhať. Teraz sa musím učiť dať si pomáhať. To je oveľa ťažšie. Pritom môžem dať iným príležitosť pomáhať.“
Dať si pomáhať je oveľa ťažšie ako pomáhať. Ale každý, kto chce pomôcť, potrebuje niekoho, kto je pripravený dať si pomáhať. A presne to je zmysel mnohých postihnutí.
Mathiasovi rodičia nechceli mať „nedochôdča“ nikdy pri sebe. Až doteraz sa o neho láskyplne starala jeho babička, dala mu teplo, pre postihnutých tak nutné, hoci bola sama chorá a sotva mohla chodiť. Alebo práve kvôli tomu? Od Michaela som vedela, že spojenie, aké títo dvaja vytvorili, vydrží večne. Žiadna búrka ich nemôže roztrhať. To sú plody ducha, ktoré tu máme zbierať, aby sme z nich na druhej strane žili. Peniaze si nemohol ešte nikto zobrať so sebou. Ale teraz smela babička opustiť krajinu. Tak prišiel Mathias k nám. Jeho duch bol slobodnejší ako u iných. Mohla som sa s ním dobre „baviť“, aj v bdelom stave. Duch mnohých postihnutých nie je tak pevne viazaný na ich telo ako u normálnych ľudí. To je tiež dôvod, že mnohí z nich zďaleka nepociťujú bolesť tak silne ako normálni ľudia. Ich duch je viac vzdialený, nepotrebuje sa toľko identifikovať s telom, pretože svetské žiadosti, hmota, vypätie a stres ich k tomu nenútia. To je jedna z ,predností, ktoré väčšina postihnutých užíva. Na druhej strane berú mnoho na seba. Pre seba, aby šli na svojej ceste veľký a väčšinou ťažký kus dopredu, ale aj pre ostatných, aby im dali príležitosť pomáhať a otvorili im oči svojím nemým posolstvom:
„Nie je to telo, na ktorom záleží, to je nedokonalé a pominuteľné, treba ich prekonať. Len duch zostáva večný, treba jeho vývoj dokončiť!“
[■]
Bola som šťastná. Moje postihnutie bolo pre mňa dôležité a potrebné. To som vedela dobre. Ale bolesti, ktoré v poslednej dobe boli stále silnejšie, ma súžili pochybnosťami. Keďže som nemohla rozumieť ich zmyslu, považovala som ich potajomky už za nezmyselné. Ó, akí sme malomyseľní. Teraz, pretože som vedela, že prináša pomoc, tešila som sa z toho. V poslednej dobe som smela niektorým pomôcť a mohla som mnohých vo svojom okolí zmeniť. Odobrala som bremeno starej domovnici. Musela som sa síce o ňu starať každý deň, pretože nebola ešte dosť silná, aby útokom tieňov kládla odpor, ale robila neustále malé pokroky.
Stala sa prívetivejšou, ochotnejšou pomôcť, a keď sa modlila, zúčastnila sa na tom aj vo vnútri. Úplne pomaly, takmer nepozorovane vystavala okolo seba pole, ktoré už nedovolilo, aby k nej negatívne pocity a myšlienky mohli len tak ľahko prichádzať. Nepoznala príčinu, ale pozorovala, že tu bolo niečo, čo ju to uľahčovalo. Vtedy sa v nej prebudilo dobré a ona pracovala na sebe všetkou silou. Práca na sebe samom nemôže byť nikomu odňatá, veď inak by sa nedalo hovoriť o slobodnej vôli. Snáď sú tu často prekážky, ktoré sa zdajú neprekonateľné. Ale ak začneme na sebe pracovať, ak sa vážne pokúsime zmeniť, vymeniť svoje negatívne pocity a myšlienky za lásku, potom je tu aj niekto, kto uprace prekážky z cesty. Snáď nie zajtra, snáď tiež nie pozajtra. Niekedy bude nutne dlhú dobu počkať, pretože vôľa a trpezlivosť chcú byť aj cvičené. Nikto ich nemôže dostať darom. Dvere na väzenie, tie otvoria iní, keď sa dosť dlho na nich bije. Ale ísť musí už každý sám, nikto nebude z väzenia vynesený.
Schizofrénia
Ervín urobil obrovské pokroky. Bol len ľahko telesne postihnutý, ale od svojho tretieho roku trpel výraznou schizofréniou. Toto rozštiepenie osobnosti bolo také ťažké, že musel neustále brať utišujúce lieky. Tým však bol taký utlmený, že nebol schopný užívať svoj rozum, samostatne sa rozhodovať. Stal sa otrokom. V normálnom stave to bol milý chlapec, ktorý pre človeka urobil všetko. Keď mal svoj záchvat, stal sa Napoleonom. Každý bol jeho nepriateľom a on zaútočil všetkým, čo mu prišlo do ruky. Tvár, postoj, áno dokonca celá bytosť sa zakaždým úplne zmenili. Dokonca aj reč znela inak.
Keď som prvýkrát videla, čo sa tu deje, nechcela som tomu veriť. Príliš fantastické bolo to, čo som uvidela. Tiež mi neboli jasné súvislosti. Prosila som Michaela o radu: „Videla si správne,“ odpovedal mi. „Sú to naozaj dvaja duchovia, ktorí sa hádajú o jeho telo. Duch chlapca a ďalší duch, ktorý sa dokázal tak pevne usadiť v tele, že sa ho chlapec vlastnou silou už nemôže zbaviť. Lieky, ktoré musí neustále brať, mu k tomu navyše berú aj poslednú šancu.“
„Ale ako je to možné?“
,,Skrze určité prežitie sa môže duch vzdialiť od tela veľmi ďaleko. Keď sa v tom čase zmocní jeho tela iný duch, môže sa stať, že pri návrate sa už nepozvaného hosťa nezbaví. Medzi oboma vládne potom neustály boj. Ak zvíťazí jeden, vládne nad telom. Ak získa prevahu na nejaký čas druhý, telo musí počúvať jeho. Pretože aj telesný zjav je závislý na duchu, mení sa potom často celý zvonka tohto poľutovaniahodného človeka. Je to ako so všetkým ostatným: čo sa nevidí, tomu sa tiež neverí. K takým patrí väčšina tých, ktorí živoria v psychiatrických ústavoch. Lekári to nazývajú rozštiepeniu osobnosti. Vôbec nevedia, ako pravdivo to pomenovali. Existujú aj prípady, keď sa duch alebo duchovia usadili v tele tak pevne, že sa právoplatný majiteľ vôbec už nemôže vrátiť. Nie je to zriedkavý prípad. Ak opustí duch telo nevedome, teda v spánku, nemôže sa nič stať. Telo je strážené ako kráľ. To je jedna z našich úloh. A my sme spoľahliví! Ak však vystúpi duch vedome z tela, potom ho musí tiež vedomý akt chrániť! To je zákon a súvisí so slobodným rozhodnutím. Preto je tak dôležité, aby si sa pred každou meditáciou starala o ochranu: modlitbou a prostredníctvom svetelného kríža! Existujú ešte iné možnosti, ktoré využívajú predovšetkým čierni mágovia. Tieto dve sú však najmocnejšie a ty sa môžeš na ne absolútne spoľahnúť. Mnoho tyv. médií zaplatilo ostatne toto opomenutie vo svojej nadradenosti alebo v ľahkomyseľnosti, stratou tela. Život, ktorý potom vedú ako „šialenci“, si už nezaslúži toho mena. Je to umieranie za živa. Chcem ti ukázať, čo bolo príčinou u Ervína.“
V rýchlom slede som videla obrazy z jeho detstva. Jeho otec prepadol alkoholu. Vždy, keď bol opitý, tĺkol celú rodinu, aj malého Ervína. Ten už bol kvôli tomu dvakrát v nemocnici, v roku a pol a vo dvoch rokoch. Raz bol zhora nadol posiaty modrinami, vraj spadol zo schodov. Za druhé mal zlomenú ruku – pád pri hre na ulici. Keď sa Ervín takmer v troch rokoch v noci v posteli pomočil, bol otec úplne bez seba. Strčil ho do vane so studenou vodou a ponáral tak dlho, kým nebol v bezvedomí. Tu sa to stalo. Jeho duch nedokázal uniesť taký šok a naraz sa vzdialil veľmi ďaleko od tela. A – jeden z mnohých nečistých duchov, ktorí sa neustále pľúžili okolo otca, sa zmocnil jeho tela. Ervínovi sa síce ešte podarilo vrátiť, ale už nebol sám. Jeho otec neprejavil ani stopu ľútosti. Aj toto zlé nakladanie vedel zakryť. Ervín prišiel do domova a prípad bol vybavený.
„Len v Nemecku sa každoročne zle zaobchádza s pol miliónom detí,“ povedal mi Michael. Z toho musí byť sto tisíc stále ošetrených v nemocnici. Ale väčšina prípadov sa ututlá a zamaskuje ako nehoda. A potom sú ľudia, ktorí diabla ešte stále odbývajú ako rozprávkovú postavu!“ Príliš živá rozprávková postava, zdá sa mi.
Pozerala som sa spýtavo na Michaela. Len kývol a odvtedy som sa intenzívne starala každý deň o Ervína. Pokúsila som sa jeho odporcu vytlačiť von, ostreľovala som ho svetelným krížom a mala som veľmi rýchlo úspech. Už po prvýkrát stratil ihneď vládu nad telom. Bol viditeľne stále slabší. Jeho príležitostné vzopretie bolo už len ústupovým bojom. Niekoľko týždňov potom sa to podarilo. Úplne vyčerpaný musel vypratať pole.
,,Svetlo zvíťazí vždy,“ povedal Michael, aj keď to niekedy trvá dlho, aj keď sa niekedy úplne stiahne, aby potom s prekvapujúcim útokom malo o to väčší úspech.“ Dúfajme, že sa zase čoskoro vráti na tento svet! Ervín bol každopádne vyliečený.
,,Tie nové lieky zapôsobili veľmi rýchlo,“ mienili lekári. „Pre istotu by ich mal brať ešte niekoľko rokov, aby sa zabránilo recidíve.“
Ale nedbalosť a lajdáctvo nepôsobí vždy negatívne. V tomto prípade umožnili Ervínovi viesť čoskoro takmer normálny život. Jeho ľahké telesné postihnutie už nebolo nápadné. Bola som prešťastná, len otázka, prečo ma ešte zamestnávala. Viem, že neexistuje žiadna náhoda, a vedela som tiež, že to nebol žiadny trest. Keď nás Ervín opúšťal, mal osemnásť rokov a mohol stáť celkom dobre na vlastných nohách. Vtedy som náhle v jednom okamihu zbadala pred sebou muža, ktorý vo veselom krúžku kamarátov zvádzal svojho priateľa na pitie. Stále znova ho spracovával, nazýval ho handrou a slabochom, hoci vedel, že mladý muž alkohol neznáša. Zakaždým mal znovu úspech a kráľovsky sa radoval, keď sa mladík opil. Ale netrvalo dlho a tento mladý muž úplne prepadol alkoholu, jeho rodina ho zavrhla a on po niekoľkých rokoch zomrel v biede. Muž asi tajne ľutoval svoje chyby. Navonok sa však vyhováral, že vraj každý musí sám vedieť, čo robí. Nad našimi vstupnými dverami visí veľká vývesná tabuľa. Stojí na nej: ,,Spletité chodníky, tiene a svetlo – všetko je milosť, neboj sa.“
Ktovie či tomu Ervín porozumel?
Smela som pomáhať mnohým. Stále som pôsobila na ich ducha, oslobodzovala ich od tieňov, vkladala im myšlienky, nechala ich nájsť správnu cestu. Tí, ktorí boli na to odhodlaní, šli radostne touto cestou. Ich choroby samy od seba zmizli po tom, čo bola odstránená ich príčina, nesprávny spôsob života. Ale mnohí toho schopní neboli. Cítili síce uľahčenie, nechceli sa však namáhať. Boli príliš leniví, než aby zmenili svoje zvyklosti, boli príliš slabí, než aby sa vzchopili a dali svojmu životu iný smer.
,,Kde je vôľa, tam je tiež cesta. Ale keď vôľa chýba, cesta opäť zarastie.“
[■]
Utrpenie pokusných zvierat – vivisekcia
Musela som opäť na vyšetrenie na kliniku, na univerzitnú kliniku, kde som ešte nebola. Chcela som sa najskôr brániť, čoskoro som si však všimla, že nemám žiadnu šancu; vzdala som sa teda svojmu osudu. Od onej nehody som do žiadnej nemocnice nevstúpila a to bolo už niekoľko rokov. Už zďaleka sa ma zmocňoval nedobrý pocit. Keď som potom stála v bráne, vyľakala som sa na smrť. Prvýkrát od doby, čo som mohla „vidieť“, sa ma zmocnila neopísateľná úzkosť. Bol to obraz chaosu. Duchovia žijúcich i mŕtvych zvierat a ľudí, všetko bola jediná vriaca čierna masa. Nad všetkým ležal obrovský duchovný výkrik o pomoc. Ako tu mohol človek pracovať bez toho, aby ho to drvilo? Povedali mi, že tu zostanem dva dni. Triasla som sa po celom tele. Nemohla som meditovať. Bez prestania do mňa búšili tiene, nenechali mi ani najnepatrnejšie miesto pokoja. Prosila som Michaela o pomoc, až potom sa mi podarilo svetelným krížom dosiahnuť trochu voľného miesta a pokoja. Nikdy mi nebolo jeho pôsobenie také zrejmé ako tu. Jeho lúče vytvorili ochrannú stenu, ktorá ma zahalila. Ale na spánok nebolo ani pomyslenie. Akonáhle ma nechali lekári v kľude, uchyľovala som sa k Michaelovi.
,,Mnohí tu musia stráviť celý život!“ Prezerala som si lekára a sestry. Vyzerali ako zajatci v hrade tieňov. Tiene prichádzali zo všetkých strán, ťahali sa za nimi, vysávali ich. Kto tu chcel prežiť musel maž opravdu otrlú poahu – alebo byť svätý. Niektorých z tých svätých som mohla vidieť, ako ochranný stan ich obklopovali modlitba a láska, pokorne slúžili všetkým, držali ustavične kúsok mieru v rukách a rozdeľovali ho tým, ktorí po ňom naťahovali ruky. Poroyumenie, dobrota a útecha yahaľovali aj pacientov do ochranného plášťa. Energia, ktorú neustále šírili, tiekla nepretržite z duchovnej ríše, nikdy nevysychajúci prameň pre toho, kto o ňu prosí a modlí sa za ňu …
Pod mojou izbou musela byť predsieň k peklu. Len s Michaelovou ochranou som sa tam odvážila. Boli to duše desaťtisícov zvierat, ktoré ako vlniace sa more sĺz, strachu a nárekov plnili priestory. Nikdy som nevidela nič strašnejšie, nikdy väčšie utrpenie. Tieto zvieratá boli vystavené neopísateľnému trápeniu. Bolo to peklo! Vytvorené najstrašnejším zločinom ľudstva, vivisekciou. Tieto zvieratá operovali pri vedomí, bez uspania. Keby existovala škola pre diabla, musela by byť tu! Duše zvierat, inak tak veselých bytostí, boli zohavené až na nepoznanie. Duša zvierat neväzí tak pevne v tele ako u ľudí. Preto znáša zviera, normálnu bolesť oveľa ľahšie. Zviera netrpí spravidla pri zranení a chorobe zďaleka tak silne ako človek. Myš, s ktorou sa hrá mačka, zebra, ktorú zabil lev, mucha, ktorú zajal pavúk, tým netrpí. Ich duša sa vzdiali od tela tak ďaleko, že tým zostáva neobťažovaná. Len neľudské mučenie môže viesť u zvieraťa k tomu, že je jeho duša doňho vtiahnutá, že trpí pekelné muky a tým je znetvorená tak, ako som to našla tu.
,,Prečo? Na čo?“
Na to nie je odpoveď.
„Tak ako nemôže vyrásť z vojny nikdy pravý mier a z nešťastia druhých nikdy šťastie, tak sa nedá utrpením druhých prekonať vlastnú chorobu. Z bolesti, biedy a smrti sa nemôže nikdy zrodiť zdravie – aj keď sa jedná alebo práve keď sa jedná o zvieratá. Lieky a operačné metódy vyvinuté prostredníctvom pokusov so zvieratami môžu byť na prvý pohľad nápomocné pri mnohých ochoreniach. Napospol však spôsobujú už svojimi vedľajšími účinkami oveľa viac škody ako úžitku, nehľadiac vôbec na duchovno – duševné následky, ktoré sú ešte oveľa ťažšie. Smrť nemôže vytvoriť žiadny život. To je zákon!“ Sám Michael nebol schopný zostať pokojný. Ešte nikdy som ho nevidela tak pohnutého. „Tento zločin je zodpovedný za nekonečne mnohé utrpenia ľudstva! Skutočne vyliečený tým nebol ešte nikto!“
Nemohli sme ani poskytnúť pomoc. Bolo to príliš strašné! Bola som šťastná, že sme odtiaľto rýchlo odišli. Ale obrazy mi zostali po celý život v pamäti. Strašné zachvievanie, ktoré z toho miesta vychádzalo, držalo celú kliniku v zajatí.
Nasledujúce ráno ma vyšetril Dr. Stern. Bol to „náhodou“ ten istý lekár, ktorý ma tak trápil pri mojom prvom pobyte v nemocnici po mojom narodení. Ale tentoraz sa mi podarilo potlačiť hnev a výčitky, ba dokonca premeniť ich na lásku. ,,Je zajatcom svojho povolania,“ povedal Michael … Celé roky už od svojich štúdií je tu vystavený tomuto zachvievaniu. Musí sám previesť pokusy na zvieratách. Celé roky mu vtĺkajú do hlavy, že prístroje sú to jediné, na čo sa môže spoľahnúť. O intuícii nie hovorí nikto. Boh sa hodí pre všetky prípady ešte tak do rozprávok. Táto škola nedáva žiadnu inú voľbu. Pozri sa predsa presne na Dr. Sterna. Nie je zlý. Je presvedčený, že robí správne. Je presvedčený, že len tak sa dá liečiť. Kto sa vo svojom vzdelaní naučil dôverovať iba prístrojom, kto sa naučil pozorovať iba nemocné časti tela a nie človeka ako celok, kto sa naučil, že sa nepristane ukazovať city, kto je potom bez Boha vrhnutý na túto kliniku, vystavený neustále jej negatívnemu, zničujúcemu zachvievaniu, kto pije krv pokusných zvierat, kto považuje utrpenie za normálne, ako ten sem má potom prinášať schopnosť vcítenia sa a lásku? Pýtaj sa radšej, ako je možné, že stále ešte existujú mnohí, ktorí prešli týmito mlynmi a pre ktorých napriek tomu nie je láska a pomoc cudzie slovo, ktorí dokážu spolucítiť a vo všetkom, čo musia robiť, predsa len vždy vidia pred sebou celého človeka. V nich už býva Boh, aj keď oni to často ešte vôbec nevedia.“
,,Stojí ťa veľa sebapremáhania, aby si sa opäť vrátila do tela a podrobila sa bolestivému a nepríjemnému vyšetrovaniu, viem to. Ale nevrátiť sa, to by bola samovražda. Tiež si už pochopila, že bolesť a utrpenie nie sú nikdy nezmyselné. Mučia síce telo, ale nesú v sebe vždy posolstvo. Väčšinou znie: Obráť sa! Si na zlej ceste! Drž sa prirodzeného poriadku Božieho a staraj sa o duchovné hodnoty! Kto chce vtiahnuť svojho ducha do hmoty, kto ho núti venovať sa uspokojeniu telesných žiadostí, kto zo svojich chutí urobí šéfkuchára a podriaďuje prirodzený výber potravín svojmu pôžitkárstvu, kdo olupuje svojho ducha o slobodu svoju vlastnú závislosť na drogách, ten sa nesmie diviť, keď jeho duch trpí. Choroba a utrpenie sú výkriky ducha o pomoc a napomínajú k obratu. Tablety a prístroje nemôžu liečiť, áno – tiež nesmú! Veď zmyslom života nie je uzavrieť kruh so zdravým telom. Telo vám má dať v oveľa väčšej miere príležitosť sa duchovne vyvíjať, otvoriť sa láske. Kde vládne hnev, hádky, nespokojnosť a núdza, nemôže zostať telo zdravé. Toto hlboké negatívne zachvievanie zmení zdravé vlastné zachvievanie tela tak, že ochorie. To nie je žiadny trest, ale volanie o pomoc: Tu niečo nesúhlasi!“ Len zmena myslenia, obrat ich opäť uzdraví. Tablety môžu omámiť, nemôžu liečiť! Kto sa nechá užierať strachom, mal bz bzť vďačný, keď ho nemoc napomína a chce mu povedať: ,,Ty – to nie je tvoje telo, ty je tvoj duch, nestaraj sa o svoje telo. Nemaj oň žiadny strach, nie je dôležité! Zameraj svojho ducha na Boha a strach zmizne sám od seba, pretože sa stane zbytočný!“ Človek len musí rozumieť tomuto posolstvu! Choroba nie je nikdy náhodná, nie je spôsobená baktériami alebo vírusmi. Infekčné choroby stretnú väčšinou len nemnohých. Existuje dostatok ľudí, ktorí prestáli bez ujmy dokonca lepru a mor, hoci pomáhali chorým bezvýhradne, bez ochranných opatrení. Láska je dostatočná ochrana. Pôvodcom choroby je vlastné chybné správanie, pochybenie voči Božiemu poriadku. Až potom je pripravená pôda pre baktérie a vírusy. Žiaľ, tieto súvislosti väčšina ľudí stratila. Nie sú už schopní spoznať ani najzreteľnejšie znamenia. Jedným z nich je AIDS. Každý vie, že človek môže ochorieť spravidla len tak, že nechá voľný priebeh telesnej žiadosti v zvrhlej sexualite a drogách. A namiesto toho, aby odstránil príčinu, obrátil sa a opäť sa vnoril do Božieho poriadku, hľadá možnosti ako ísť ďalej zvrátenou cestou, ako uniknúť so všetkými možnými prostriedkami a ochrannými opatreniami domnelým trestom. Keby to bol trest, potom by nemohol človek síce tento postoj schváliť, ale porozumel by. Lebo človek môže skúsiť trest obísť, najmä keď sa považuje za veľmi šikovného. Ale neexistujú žiadne tresty! Všetko sú len nutné dôsledky zvráteného spôsobu života. A tie nemožno obchádzať. Ale najneskôr vo chvili, kedy sa všetky východiská ukázali ako slepá ulička, najneskôr v tej chvíli človek spozná, že existuje jedna úplne jednoduchá cesta, ktorá vedie vždy k úspechu: obrátiť sa a uznať opäť Boží poriadok.
Ako má lekár vedieť liečiť choroby, keď nepozná príčinu? Je to približne tak, ako keď chce niekto zničiť krtka tým, že mu zničí krtinec. Zajtra ti už k tomu dá príležitosť na inom mieste. Keď dnes, liečiš žalúdok, zajtra bude postihnuté srdce alebo črevá alebo…! Môžeš odniesť toľko krtincov, koľko chceš, budú sa tvoriť stále nové. Zaniknú až vtedy, keď chytíš krtka. Preto musíš liečiť ducha! A potom sa už nepotrebuješ starať o telo!
Tiež mnoho vašich tzv. liečiteľov ide opačnou cestou. Ak necháme bokom šarlatánov, potom sa predsa mnohí obmedzujú len na to, aby liečili telo. Len máloktorí sú schopní odstrániť duchovné príčiny. To jediné vedie k trvalému uzdraveniu.
Ak niekto berie za svoju činnosť veľa peňazí, potom si môžeš byť istá, že to nie je žiadna Božia sila, ktorou lieči. Duchovné dary nemožno predávať. Sú darom Božím a musia byť darované ďalej. Boh sa nedá zaplatiť a jeho nástroje tiež nie. To platí pre všetky duchovné dary. Ak dostal niekto od Boha dar jasnovidectva alebo jasnocítenia, potom ho bude rozdávať zadarmo, popr. zárobkom uhradi len svoje nutné živobytie. Peniaze sú najväčším a najpôsobivejším vynálezom diabla a kto sa hrá s ohňom, nesmie sa čudovať, keď si pri tom spáli prsty.
Ako málo ľudí je schopných odstrániť príčiny a liečiť skutočne ducha! Mnohí liečitelia ako aj lekári si tiež robia nárok na to, že dokážu liečiť všetko. Vďaka, že toho nie sú schopní! Vzali by človeku často jedinú šancu, ktorá ho núti k obratu. Mnohým sa už stala ich choroba podnetom, aby opustili všetko materiálne a smerovali k Bohu. Alebo čo by sa stalo, keby ťa bol Ínanda Ráma vyliečil? Bol by ťa olúpil! Lebo tvoja choroba je pre teba dôležitá, áno, „životne dôležitá“. Stala sa tvojím najlepším priateľom. Bez nej by si nemala nikdy príležitosť ďalej sa vyvijať. Zábava, úspech, lenivosť by ťa boli zajali a záhradili ti duchovnú cestu. A bez možnosti spoznať pokoru, lásku a trpezlivosť by si dnes nebola tu. Alebo sa pozri na ostatných postihnutých, ktorých si už spoznala. Pre všetkých je ich „choroba“ dôležitá, má nejaký zmysel!“
Áno – každý z nás by mal byť vďačný za svoje postihnutie, ktoré jeho duchu ponúka takú hojnosť učebných a vývojových možností, akú zdravý len ťažko dostane. Je to vývojový stupeň. Ako motýľ musí byť najprv larvou, aby sa mohol rozvíjať, tak prichádza aj v ľudskom vývoji okamih, kedy postihnutím možno získať skúsenosti, aké inak nemožno nadobudnúť. Pre zdravého človeka, ktorý nie je pripravený vidieť za tieto veci, to môže znieť opovážlivo. Ale duch stojí nad tým.