Beethovenove slová
Nosím svoje myšlienky dlho, veľmi dlho v sebe dookola, kým si ich nepoznačím. Pritom mi zostáva moja pamäť taká spoľahlivá, že som si istý, že téma, ktorú som raz prijal, sama z nej po rokoch nevymizne. Mením mnohé, zamietam a skúšam odznovu, tak dlho, kým s tým nie som spokojný. Potom ale začína v mojej hlave spracovanie do šírky, výšky a hĺbky, a potom som si vedomý toho, čo chcem, takže ma nikdy neopúšťajú od základu vystavané myšlienky.
Stúpajú, rastú do výšky, vidím a počujem obraz v jeho celej šírke stáť pred mojim duchom ako odliatok, a zostáva mi len práca zapisovateľa, ktorý ide rýchlo z miesta na miesto, pritom však ušetrím čas, pretože chvíľami spracovávam viaceré myšlienky naraz, ale som istý, že ich spolu nepomiešam.
Budete sa ma pýtať: Odkiaľ beriem svoje myšlienky? To nedokážem spoľahlivo zodpovedať; prichádzajú nevolané, sprostredkovane i bezprostredne, môžem ich s rukami uchopiť vo voľnej prírode, v lese, na prechádzke, v tichu noci, skoro zrána podnietený atmosférou, ktorá sa básnikovi mení na slová, mne na tóny, ktoré znejú, hučia, burácajú, až kým ich konečne neposkladám do nôt.
Áno, zhora musí prísť to, čo má srdce prijať; inak sú to len noty, telo bez ducha. Čo je telo bez ducha? Prach alebo zem. Duch by sa mal pozdvihnúť zo zeme, kam bola božia iskra vyhnaná na istý čas, a podobný poľu, do ktorého sedliak zasieva vyberané semená, mal by rozkvitať a priniesť veľa ovocia a takto znásobený sa usilovať nahor k prameňu do výšky, odkiaľ pochádza.
Keď večer žasnúc pozorujem oblohu a more, to svetelné telo večne sa pohybujúce vo svojich hraniciach – Slnkom alebo Zemou nazývané – potom sa vznesie môj duch nad túto, toľko miliónov míľ vzdialenú hviezdu, až k Prazdroju, z ktorého všetko stvorené prúdi a z ktorého budú neustále vznikať nové stvorenia.
Nie je nič vyššie, než sa približovať k božstvu viac než k ostatným ľuďom a stadiaľ šíriť vyžarovanie božstva na ľudské pokolenie.
oOo