Zdanlivé nebo večného odpočinku

Sú chvíle, keď sa postavia človeku pred oči hriechy, ktorých sa dopustil, a povinnosti, ktoré zanedbal.  Vyvstávajú v pamäti tak zreteľne, ako by nebeské svetlo prenikalo na vlastné naše sebectvo a našu domýšľavosť, až nás to prekvapí, udiví a tiež podesí.  Keď potom začneme uvažovať, že temní, zlo chcejúci ľudskí duchovia milujú seba, kým svetlí, dobro chcejúci ľudskí duchovia – podobní anjelom – milujú iných, tu nie je si človek nakoniec istý, či napriek všetkému svojmu tzv. slušnému a poriadnemu životu nie je vnútorne predsa len  zlým a zavrhnutiahodným.

Pri spytovaní seba samého sa mi zdalo, že každé konanie môjho života prýštilo zo sebeckých ohľadov.  Preto vyšlo z mojich úst pokorné priznanie, že nezasluhujem asi nič lepšie ako miesto v pekle.  Avšak čoskoro sa na to modlím, aby mi bolo dopriate vyhnúť sa onomu neblahému miestu a hľadať prítomnosť svetlých duchov.  Tým začalo znenáhla povoľovať bolestné zovretie mojej duše.     

Za pozemského života bolo mi dané dosť príležitostí stať sa lepším a múdrejším človekom, ale ja som ich premeškal.  Je to však výhradne iba moja vina?  Ľudia, ktorí ma v detstve a v mladosti vyučovali v náboženských veciach, oháňali sa frázami o viere, ktorým sa nedalo dobre rozumieť.  Zvlášť trpké bolo teraz poznanie, že sa nikdy s určitosťou nevyslovili o tom, čo čaká človeka ihneď po odchode zo sveta pozemského.  Preto len nejasne vystupovali v mojom vnútri spomienky na správne poučovanie, ktorého sa mi dostalo až za mojej choroby, keď pamäť nedokázala všetko v duši uchovať, lebo vedenie bolo vtedy príliš nové a predtým neslýchané.

Také úvahy dodali mi opäť nádej, že snáď je v mojej duši   aspoň zárodok nezištnej lásky k dobru a Pravde.  Preto bol jasný aj môj cieľ: ísť dopredu, nájsť cestu k nebu, a potom sa od nej už nikdy neodchýliť.  S týmito myšlienkami rástlo a silnelo tiež pevné predsavzatie, že sa budem snažiť očisťovať myseľ a srdce od všetkého zla,  čo zaberie určite dlhšiu dobu.  Pri vedomí vlastnej nepripravenosti došlo mi poznanie, že nebudem zrejme nikdy schopný žiť s ľuďmi takými anjelskými,  ako bol Ariel.  Ale kto vie?  Snáď sú iní, menej dokonalí svetlí duchovia, medzi ktorými by som snáď predsa nakoniec smel nájsť miesto?    

Povzbudený týmito predstavami opúšťam dubový háj.  Po krátkej chôdzi vidím spoločnosť asi pätnástich mužov a žien, ktorí rýchlo tiahnu priečnym smerom.  Prešli už mimo mojej cesty a zdalo sa, že majú veľmi naponáhlo.  Rozbieham sa a volám, aby som sa ich opýtal, kam sa toľko ponáhľajú.  Akonáhle ma zazreli, zastavili sa všetci, očakávajúc s neskrývanou zvedavosťou môj príchod.         

Niekoľko krokov pred skupinou sa ukláňam a zdravím dámy čo najzdvorilejšie.  Potom obraciam oči na chudého muža prostredných rokov, vážneho výzoru, ktorý mohol byť vodcom spoločnosti.  Podľa vzhľadu a obleku bol asi kňazom.  Pozdravil ma srdečne s otázkou, kam idem.  „Práve som prišiel do duchovného sveta a neviem, kam sa obrátiť, veľmi mi záleží na tom, aby som šiel cestou k nebu, bol by som veľmi vďačný za poučenie, ktoré by ste mi mohli poskytnúť.“     

„Cestu k nebu?“  opakoval veselo.  „Toto je práve cesta, ktorú my sledujeme, mladý muž a čoskoro tam budeme.“           

„Je to teda tak blízko?“  pýtam sa nedôverčivo.  „Dúfame a veríme, že blízko,“ znela odpoveď. „Tiež my, títo dobrí priatelia a ja, prichádzame práve zo sveta.  Na naše otázky po nebi bolo nám povedané, aby sme šli touto cestou, a my spoľahlivo očakávame, že čoskoro vkročíme do perlových brán.“       

Pri pozorovaní týchto ľudí začala sa ma zmocňovať akási vnútorná antipatia voči nim.  Ich posledné slová len posilnili môj odpor.  Preto sa pýtam: „Viete to tak isto?“  „Úplne a celkom isto. Veď máme zasľúbenie Božie! V našej viere dôjde určite každý veriaci svoje odmeny. Zasvätili sme svoje duše Bohu, a kto je posvätený vierou, nikdy nestratí Božiu milosť.  Sme v bezpečí, aj keby diabol uvádzal nás v hriech.“ Obrátil oči v stĺp a ako vo vytržení začal spievať kostolnú pieseň tiež mne dobre známu.       

Ustanúc náhle v speve, prudko ma oslovil: „Mladý muž, vidím, že nie si našej viery, ktorá jediná je pravá a spasiteľná.“  „Bude to asi tak“,  odpovedám bez akejkoľvek pokory, lebo ma odpudzovalo jeho vyjadrenie, v ktorom sa zrkadlilo moje odsúdenie. 

Nečakajúc ani na moje ďalšie slová obrátil sa na svojich druhov a silným hlasom ako z kazateľnice volal pateticky: „Drahí veriaci, poďte a obráťme ešte túto dušu k Bohu. Ó nerozvážny mladý muž, vráť sa k Otcovi a ku Kristovi. Obráť sa, ó  hriešny, obráť!“ 

Na jeho volanie zoskupili sa všetci tesne okolo mňa a začali spievať s veľkým zápalom jednu z obvyklých piesní kostolných, ktorú som si ihneď pripomenul.  Tiesnili ma duševne aj telesne, čo vyvolalo veľké dychové ťažkosti s nepríjemným pocitom dusenia, z posledných síl sa vytrhujem z ich zovretia a zastavujem sa až v určitej vzdialenosti od nich.  „Prosím, nechajte ma na pokoji!“  volám.  Prudko ma znova obklopili, spievajúc so zdvojnásobenou silou.  Obzerám sa dookola, kadiaľ preraziť kruh ma zvierajúci, ale v tom mi zableskol lepší nápad.  „Prečo strácate svoj čas?“  kričím, aby som prehlušil ich spev.  „Veď tým len odkladáte svoj vstup do neba!“    

To účinkovalo ihneď na všetkých.  „Má pravdu,“ povedal kňaz.  „Nemárnime čas. Naše koruny hviezdami obklopené čakajú na nás, ponáhľajme, aby sme ich prijali. Ty však mladík, môžeš nás sprevádzať aspoň k bráne,“ pripojil.  „Môže ti byť prospešné, keď uvidíš naše vstúpenie do príbytku blažených.“      

Nato sa všetci rozbehli vpred a ponáhľali sa ako predtým s tvárami opojenými napätým očakávaním.  Napriek tomu, že mi pripravili veľa úzkostí, nútila ma zvedavosť, aby som ich aspoň chvíľu nasledoval a videl, čo s nimi bude.  Pri spoločnej ceste vpred prehodil kňaz niekoľko poznámok ku mne, hoci náš rozhovor sťažoval vzdialenosť medzi nami.  Strach z opakovaného obkľúčenia ma držal v úctivej vzdialenosti, keby chceli obnoviť svoj predchádzajúci útok a útlak.  Predsa však zvolal som na kňaza ešte jednu otázku so zvedavosti, ako mi na ňu odpovie: „Čo zamýšľate robiť, keď vstúpite do neba?“     

„Robiť? Aká to otázka! Budeme spievať piesne sionské a takto na veky žiť v dokonalej blaženosti.  Či si nikdy nepočul, že nebo je miesto, kde sa spravodliví po smrti zhromaždia, aby Boha chválospevmi oslavovali? Je to blažené miesto, kde odpočinieme naveky v mieri od všetkých prác a kde pobožná služba Bohu nikdy neskončí.“          

Táto odpoveď vybavila vo mne ihneď myšlienku: „Čo by týmto ľuďom asi povedal služobník Pána? Tí predsa nie sú pripravení pre nebo, určite sú na omyle.“     

Tu boli moje úvahy prerušené, lebo skupina predo mnou dosiahla návršie mierne stúpajúcej výšiny a v malej vzdialenosti od nás zdvíhal sa vysoký, biely múr, javiaci sa ako vystavaný zo žiarivo svetlých kameňov a ozdobený krásnou bránou s vežičkami.  Moji spolucestujúci zajasali, keď videli, že už len zelená plocha trávnika ich delí od toho, čo bolo cieľom ich túžby.  Plní vďačnosti padli na kolená, až mnou prebehol mráz rozčúlenia a úcty.  Bola to teda naozaj braná k príbytku blažených?  A ja nepripravený a bez skutočnej úctivosti som sa priblížil až k nej? 

Dvere vo veľkej bráne boli otvorené a k nim sa zo všetkých strán ponáhľali ľudia, tlačiac sa pri vchode vo veľkom chvate.  Náhlenie, s ktorým sa hrnuli dovnútra, bol nákazlivý.  Sotva sa moji druhovia vrhli na kolená, hneď zase vyskočili, aby sa v zmätenom chvate ponáhľali vpred.  Tlačili sa k dverám a vo svojom zhone boli bezohľadní k druhým.  Skoro všetci zabúdali na vážnosť a slušnosť.  Zmätený a nanajvýš rozrušený prichádzam k bráne.  Strážca brány, šedovlasý starec, nijako sa nestarajúci o tlačenicu ľudí, spozoroval, že stojím neďaleko zástupu.

„Prečo nevojdete dovnútra?“  pýtal sa ma zdvorilo, zrejme udivený mojím neobyčajným správaním. 

Toto oslovenie zmiatlo ma ešte viac a ja som prešiel vchodom okolo neho a ocitol sa vo veľkej, pomerne nízkej sále, kde bolo zhromaždených asi dvetisíc ľudí.  Rozdelení po skupinách, jedni spievali, druhí sa modlili, opäť iní počúvali kázne, ktorí v značnom počte riadili všetky tieto obrady.  Z toho všetkého vznikajúci zmätok hlasov bol neopísateľný.  Tí, ktorí spievali, obracali zraky nahor s výrazom nadmernej blaženosti, zatiaľ čo tí, ktorí počúvali kazateľa, priamo vsávali každé slovo chtivo a plní slasti bez toho, aby sa dali, ako sa zdalo, nejako mýliť týmto zmätkom neharmonických zvukov.  Kňazi i tí, ktorí boli okolo nich zoskupení, sa zdali byť ako vo vytržení podobnému stavu šialenstva.

„Čo to všetko môže znamenať?“  vírilo v mojej mysli.  „Títo ľudia sú ako bez seba.“  Potom veľmi hlasno pýtam sa jedného, ​​ktorý stál tesne vedľa mňa, na význam videného.

„To znamená,“ znela nadšená odpoveď, „že sme v nebi, kde budeme naveky chváliť Boha pobožnosťou, ktorá nikdy neustane.“      

Pri týchto slovách prepadla ma úzkosť a moje oči hľadali východ.  Nech tu zostanú, keď chcú, a nech si pokračujú vo fanatickom zápale po celú večnosť, – ja som však chcel sa dostať čo najskôr odtiaľto preč.  Toto tu mohlo byť pre týchto ľudí nebom, ale pre mňa to nemohlo nikdy byť večnou blaženosťou.  „Východ, rýchlo východ von,“ búrilo mojou mysľou, avšak na môj úžas nikde východ nebol.  Všade len pevné, nepreniknuteľné steny;  dvere zrejme zmizli.  Plný úzkostlivého znepokojenia vraciam sa do sály a posadím sa.  Zo všetkých strán doráža na môj sluch hrozný hluk zo zmätených hlasov kázaní, modlitieb a spevov.  Ohlušený a omámený cítim sa blízko pomätenosti.  Začal sa ma zmocňovať pocit smrteľného dusenia.  Z posledných síl vstávam a vrávorajúc pozdĺž steny snažím sa vysloviť v duchu prosbu o vyslobodenie z tohto zajatia.  Asi uprostred sály sa zrazu objavili malé dvere a ja som sa do nich rýchlo vrhol.         

Za dverami bola opäť sála skoro taká veľká ako predchádzajúca a tiež s toľkými ľuďmi.  Tu nebolo síce kázanie, ani modlitby a spevy, ale hluku tam bolo opäť všade plno.  Jedni jedli a pili, stojac okolo stola, na ktorých bolo nahromadené rôzne občerstvenie.  Iní sedeli alebo ležali na laviciach a driemali so známkami krajnej únavy.  Väčšina však prechádzala neustále sem a tam a všetci tí ľudia hovorili rozčúlene o svojom terajšom postavení.  Žhavé náboženské vytrženie sa premenilo na veľmi prejavovanú nespokojnosť a stiesnenosť.

Po občerstvení pri jednej z tabúľ cítim sa trochu uspokojený a so záujmom sa rozhliadam okolo.  Usadám na lavicu vedľa staršej ženy, ktorej tvár ma upútala výrazom najhlbšej skľúčenosti.  Preto sa jej pýtam s naozajstnou účasťou po príčine jej zármutku, tak veľmi na nej viditeľného.        

Začala rozprávať: „Trpím tu veľmi, je to ako vo väzení, z ktorého nemôžem nájsť východ von. Bolo mi povedané, že ako sa tu najem, musím späť do vedľajšieho kostola a zúčastňovať sa zase modlenia a spievania. Až budem opäť potrebovať potravu,  že môžem sem vojsť a potom zase opäť na kázanie a tak stále po celú večnosť. To vraj je nebeský život. Robím, čo mi prikázali, ale čím dlhšie som tu, tým je mi hroznejšie. Trvá to už najmenej päťdesiat hodín, ale ani päťdesiat  rokov u nás doma na zemi nezdalo sa mi tak dlho. Hlava sa mi chce rozskočiť už pri obyčajnom pomyslení, že mám zase počúvať kázanie, alebo sa stále modliť a spievať kostolné pesničky. Som určite zlým človekom, že ma napadajú také myšlienky, ale cítim, že čo budem živá, nechcem nejakého kazateľa už nikdy ani vidieť, nie tak ešte počúvať.“ „A povedzte mi naozaj, nepredstavovali ste si takto nebeskú blaženosť?“ znela moja otázka.  

„O áno, ale teraz som už zakúsila ku svojej škode a nešťastiu, že v tom vôbec nemožno nájsť nejakú blaženosť. Teraz si takto predstavujem najhoršie strasti. Keby ma nútili, aby som išla tam vedľa a bez prestania odriekavala modlitby a spievala,  tak neviem, čo by som urobila. Snáď by som kričala, alebo sa zbláznila. Zomriem, ak ma neprepustia.“  Pri týchto slovách sa obzerala placho a bojazlivo okolo seba.   

„Myslím, že nás čoskoro prepustia,“ hovorím jej s útechou.  „Rovnako dospievam k poznaniu, že to všetko je iba nastrojená hra s nami, ktorá musela byť dopustená k nášmu poučeniu, aby sme poznali, aké pochabé a prostomyseľné boli naše nesprávne predstavy o nebi a večnej blaženosti.“

Lúč nádeje zasvietil v unavených očiach stareniných, keď to počula.  „Keby ma len pustili von a nechali ma niečo robiť,“ povedala ľútostivo;  „keby som len mohla vykonávať užitočnú prácu, ako bolo predtým mojím zvykom každý deň!“  

Po opakovanom povzbudení tejto ženy postupujem pozdĺž druhej strany siene.  Tam sa zrazu objavili dvere, ktoré predtým nebolo vidieť.  Bez zaváhania vchádzam do tretej sály, ktorá bola preplnená ľuďmi.  Tu vládol najhorší zmätok: podlaha bola posiata zvyškami ovocia a všelijakými útržkami odevov, ľudia vyzerali neočesaní a zdivočelí, narážali do seba navzájom, tlačiac sa v húfoch sem a tam po celej sále.  Zmizlo všetko náboženské zanietenie, ktoré týchto ľudí napĺňalo pri ich vstupe do prvej dvorany.  Namiesto neho nastúpil tu povyk a hádky, najmä na druhej strane sály, kde bola najväčšia tlačenica okolo veľkej uzavretej brány zrejme v očakávaní, že sa im otvorí.  Keď sa mi podarilo zvoľna sa tam pretlačiť, bolo počuť v dave aj hlasné kliatie mnohých, ktorí bojovali pri bráne o výhodnejšie postavenie.     
Bolo jasné, že všetky tieto nepríjemnosti spôsobila len moja zvedavosť pri sledovaní skupiny ľudí.  Ich kňazský vodca môže určite teraz vidieť, kam nás to zaviedol.  Je to vskutku miesto, kde sa každý pobožnostkár vylieči z predstavy o večnom odpočinutí a večnej blaženosti v kostole.

Tlak v dave bol hrozný a nebolo možné vymotať sa z tejto tlačenice.  Bez strachu o seba premýšľam o spôsobe, ako pomôcť slabým, starým ženám, aby tu neprišli k úrazu.  V snahe uvoľniť okolo seba nával ľudí na ochranu ženy práve predo mnou stojacu poznávam v nej onú zarmútenú pani z druhej sály.      

„Teraz nás určite už čoskoro prepustia von,“ hovorím, aby som ju povzbudil. „Snáď je to všetko pre nás len trestom za našu trúfalú domnienku, že sme už hodní toho, aby sme vošli do neba,“ poznamenala vážne.  Hlasito prejavujem súhlas s týmto názorom, ale napriek tomu mám vo vnútri prianie: „Kiež by som bol tejto milosti raz hoden.“    

Asi za hodinu, ktorá sa zdala dňom, začali sa otvárať krídla brány,  poskytujúce nám radostný pohľad na zeleň voľnej krajiny.  Hustý prúd davu hrnie sa prudko von.  Za bránou okamžite redne a s veľkou rýchlosťou sa rozptyľuje všetkými smermi.  Niektorí odtiaľ utekajú, akoby bol ich život vo veľkom nebezpečenstve. 

Vyslobodený konečne zo svojho zajatia ťažko dosadám udýchaný na jednu zo záhradných lavičiek, ktoré tu stáli nablízku.  Ihneď začínam pozorovať prúd ľudí valiaci sa z dverí a rozdeľujúci sa na všetky strany.       

Pri pozornejšom rozhliadnutí zisťujem, že jeden zo strážcov brány stojí mi celkom nablízku a práve odpovedá na otázky, ktoré mu kladie mladý muž zaujímavého zovňajšku, ktorý práve vybehol z tlačenice v bráne.    

„Čo je toto za miesto? Na čo to všetko slúži?“  bolo počuť jeho prvé otázky.  „Je to zdanlivé nebo a je určené na poučenie tých, ktorí sa domnievajú, že nebeský život pozostáva výhradne len vo večnom odpočívaní,“ znela pokojná odpoveď. „Takí ľudia čoskoro po odložení pozemského tela prichádzajú hromadne sem, alebo na iné podobné miesta, a poučia sa tým, že také nebo bolo by pre nich vlastne len peklom.  Keď to vlastnou skúsenosťou pochopia, sú prepustení.  Hoci sa ďaleko rozptýlia, je o každého zvlášť postarané a každý je časom poučený, čo nebo vlastne je.  Niektorí to počujú radi, mnohí však nie sú spokojní s pravdivou informáciou o tom, že v nebi nie je žiadny záhaľčivý život a že čisté šťastie je výsledkom radostnej, užitočnej a tvorivej práce.  Najprv menovaní potom znenáhla postupujú nevedomky k východu, druhí však k západu.“           

„Prečo na východ a na západ?“  „Pretože nebo je na východe, zatiaľ čo temné a pekelné oblasti sú na západe.“           

„V ktorom smere je asi východ?“  premýšľam, rozhliadajúc sa okolo seba.  „Keď teda niekto ide na východ, môže takto vojsť do neba?“  znela ďalšia otázka.  

„Nie, tak jednoduché to nie je. O smere jeho cesty vpred rozhoduje vnútorné založenie, ako si ich v duši vybudoval za svojho pozemského života. Každý ide sám úplne slobodne tam, kam smeruje stav jeho lásky – čiže náklonnosti. Novo prichádzajúci, ktorý miluje pravdu a  dobro, postupuje z vlastnej vôle na východ, lebo ho tak vedie Pán. Ten, kto nechce prijať Pravdu takú, aká skutočne je, čo je väčšinou spojené s vášňami a záľubou v zle a nepravdách, obracia sa nevedomky sám na západ, až príde do  temných oblastí, ktoré spolupomáhal vytvárať neužitočným, zlým, nízkym myslením a konaním.

Poučenie tohto muža ma zaujímalo, lebo mi nebolo vôbec známe z čias, keď ma vyučovali náboženstvo.  V mojej duši bol však divný zmätok a ja som sa v tej chvíli zdvihol a šiel dolu k návršiu k malému potôčiku.  „Za chvíľu sa vrátim,“ hovorím si pre seba, „chcem sa predsa sám opýtať onoho muža, v čom vlastne spočíva život nebies. Teraz si len trochu odpočiniem.“  Po uhasení smädu a umytí tváre si sadám s rozkošou do vysokej trávy.           

Deň pomaly končí, začína sa rýchlo stmievať a ja túžim po odpočinku.  Vôňa trávy a okolitých kríkov, cvrlikanie vtákov, bublanie potôčika, – to všetko ako by pútalo moje zmysly a ja som sa nemohol zdvihnúť k návratu, aby som tak splnil svoje predsavzatie.  Čoskoro vyšiel tichý mesiac, – veľký a jasný, práve taký, ako ho možno vidieť na Zemi počas letných večerov.  Chladnejší vetrík začal teraz viať a mňa     sa stále viac zmocňoval rastúci pocit telesnej blaženosti.  „Nech si je nebeský život akýkoľvek,“ myslím si, „toto tu je všetko také lahodné a slastiplné, a ja za to ďakujem Bohu.“        

Skoro, príliš skoro som zabudol k svojej veľkej škode na svoj úmysel a predsavzatie, získať od strážcu brány dôležité poučenie vo veci, ktorá sa zdala súvisieť s onými novými názormi, s ktorými ma niekto zoznamoval až v poslednom čase môjho pozemského života, takže sa dotkli mojej vnútornej pamäte iba príliš letmo.  Zostávam ležať v tráve a spánok sa čoskoro znáša na moja viečka …