Cnosti
Herbert Vollmann
Cnosti prichádzajú od Boha. Sú to najušľachtilejšie dary, ktoré Stvoriteľ do ľudského ducha vložil. Preto sú cnosti večné a nemenia sa. Patria ku schopnostiam ducha a sú pre neho tou zverenou „hrivnou“, s ktorou má „hospodáriť“, to znamená, že má využívať svoje schopnosti, aby priniesli požehnanie (úroky).
Avšak človek nebol vybavený hneď hotovými cnosťami, on sám ich musí prebudiť a rozvinúť. Na to potrebuje zase príslušné žiarenia z vesmíru, ktoré mu pri tom pomáhajú.
Východiská týchto žiarení možno nájsť v najvyšších výšinách praduchovnej ríše. Sú to ženské a mužské ideálne postavy, vzory pre všetko človečenstvo, z ktorých každá stelesňuje jednu cnosť. Vysielajú svoje žiarenia do častí stvorenia ležiacich pod nimi, kde ich prijímajú mnohí sprostredkovatelia a vedú ich ďalej až do neskoršieho stvorenia, ktoré sa označuje ako svet a ktoré pozostáva z rozličných hmotností. Patrí k nim a j naša zem.
Pre každú cnosť, pre všetky prednosti, ba pre všetko, čo človekom vôbec vnútorne hýbe, ak je to len čisté, dávajú tieto „žiariace pomoci“ podnet, oživenie a posilnenie, nech už sú to napríklad: vernosť, pravdovravnosť, pôvab, skromnosť, usilovnosť, hrdinstvo, odvaha, zručnosť, plnenie povinností, múdrosť, pokora alebo milosrdenstvo.
Staré národy poznali prostredníkov, ktorí sú v žiariacom reťazci pomocí zhora tí poslední, pretože ich ešte boli schopní vidieť svojimi vnútornými očami. Nazývali ich „bohovia a bohyne“, pretože sa im javili ako mocné osobnosti a svojou mocou a silou ich prevyšovali.
„Bohovia a bohyne“ sú ešte aj dnes tu, hoci ľudia ich vypovedali do ríše neskutočného, do ríše bájí. ,,Bohmi“ však nie sú, lež služobníkmi Najvyššieho, osobnosťami, ktoré žijú v najvznešenejšej dokonalosti, nesmrteľní, mladí a večne krásni na výšine Olymp (Walhala), ktorá leží pod ľudským rajom. Odtiaľ mnohostranne pôsobia nadol do hmotného neskoršieho stvorenia, usmerňujú a vedú v prírode pôsobiace sily a živly a pôsobia pritom stmeľujúco, sú hnacou silou a formujú.
Títo služobníci Najvyššieho a ešte mnohí iní s nimi stoja pevne v zákonoch stvorenia a poznajú len jednu úlohu: spĺňanie Božej Vôle. To vylučuje činy ľubovôle, ktoré im prisúdili ľudia.
Staré národy im dali podľa svojho jazyka rôzne mená. Tak je Zeus Grékov totožný s Jupiterom Rimanov a Odinom (Wotanom) Germánov.
Pozvoľna sa viera v bohov vytrácala, pretože spojenie s nimi bolo prerušené materiálnym zmýšľaním rozumu, ktoré čoraz viac vystupovalo do popredia. Velebné postavy vybledli, v ďalšej dobe boli poľudštené a vytlačili ich obrazy, ktoré vytvorila ľudská fantázia.
„Pohanská“ viera v bohov nie je v skutočnosti ničím iným než medzistupňom v prirodzenom vývoji ľudstva k najvyššiemu stupňu poznania Boha. V zápase o náboženské poznanie dospeli národy staroveku až k tomuto stupňu, ktorý zodpovedal pravej vnútornej potrebe vyššieho vývoja. Ten priniesol pre vtedajší vývoj najvyššie poznanie.
Často násilné odstraňovanie tejto viery v bohov v rámci obracania na kresťanskú vieru bolo veľkou chybou, ktorá stála veľa krvi a utrpenia. Okrem toho to dokazovalo neznalosť božských zákonov vývoja. V pozemskej škole, ktorá nie je ničím iným než hrubým napodobením veľkej školy života, sa stredným stupňom tiež náhle nepredstavuje poznanie najvyšších stupňov a doposiaľ prijaté poznanie sa nezavrhne ako bezcenné. Pretože jeden stupeň musí stavať na druhom, ani jeden jediný sa nesmie preskočiť, inak nastúpi prázdna viera bez vnútorného presvedčenia.
Nie je jednoduché nájsť v rozmanitých tradovaných mýtoch a ságach jadro pravdivého pôsobenia bohov vo stvorení, predovšetkým vo vzťahu k ľudskému duchu, pretože mnohé tie ľudské prídavky, rozšírenia a prikrášlenia takmer neumožňujú spoznať to podstatné. Preto treba posudzovať aj nasledovné opisy niektorých bohov a bohýň len ako približné výpovede.
Tak nachádzame napríklad v Diovi (Jupiterovi), otcovi bohov a vládcovi sveta, ideálny obraz kráľovského panovníka. Vzbudzuje bázeň a dôstojne, prísne a spravodlivo vedie svoj vysoký úrad. Ľudia v ňom videli stelesnenie princípu nezmeniteľného poriadku a harmónie. Obzvlášť sa cenila múdrosť jeho rady a hĺbka jeho poznania.
V Hére (Juno), v ženskom náprotivku Dia, spoznávame ideál vernosti. Prejavuje sa v nej vysoká ušľachtilosť vznešenej ženskosti. Obzvlášť ženskému pokoleniu je vernou a materinskou ochrankyňou. Uctievali ju ako strážkyňu manželstva a ochrankyňu rodiacich žien, ktorá do ľudí vlievala úctu pred materstvom.
Pallas Aténa (Minerva) sa zobrazuje s prilbou, štítom a kopijou ako obranyschopná bohyňa. Neomylné a neotrasiteľné je jej pôsobenie, ktoré sa vyznačuje bdelosťou ostrého pohľadu, spoľahlivosťou a svedomitosťou. Chráni vlasť, bráni ju a udržiava a ako „bohyňa vojny“ sprevádza vojsko, ktoré tiahne do boja, ak treba brániť vlasť.
Apolón (Apollo) je víťazný bojovník proti všetkému nečistému a zlému, proti mocnostiam temna, je mu vlastný dar predpovedať. Dal vraj ľuďom radu pre duchovné snaženie nahor: ,,Vzdaj sa sám seba.“
Artemis (Diana) žiari vo svojej panenskej dôstojnosti ako vzor čistoty a dobrých mravov. Na rozkvitnutých lúkach predvádza so svojimi nymfami roztomilé kolotance. Osobitne ju uctievali mladé dievčatá.
Ares (Mars) sprostredkúva silu, odvahu a radostnú bojovú náladu. Hviezda „Mars“, ktorú opatruje, pôsobí takisto podľa jeho druhu povzbudzujúco a prebúdzajúco. Prostredníctvom síl jeho žiarenia, ako aj prostredníctvom žiarenia iných planét, sa sformovali na zemi kovy, rastliny a kamene.
Afrodita (Astarta, Venuša) je bohyňou krásy a plodnosti. Bola svätá všetkým národom, ktoré sa usilovali o čistotu ženy. Nazývali ju aj bohyňou Mesiaca, pretože jeho svit bol podobný svetlu jej sféry. Jej žiarenia vysielajú pôvab a šarm. Pripisuje sa jej myrta ako symbol čistej lásky. Aj jej hviezda, Venuša, sa zachvieva v čistote a kráse. V jej žiareniach sa v oblasti hmotnosti formujú farby a tóny podivuhodnej krásy.
Hermes (Merkúr), rýchly Boží posol, vybavuje rozkazy a pokyny Dia. Sprevádza, chráni a sprostredkúva. Jeho zručnosť, s ktorou vykonáva jeho pokyny, a jeho pokora v službe sú pritom vzory opravdivých cností. Gréckej mládeži bol kladený za živý vzor svojou telesnou a duchovnou šikovnosťou.
Hestia (Vesta) bola uctievaná ako bohyňa ochrany domova a rodiny. Jej symbolom je oheň v krbe. Čistá a rýdza ako plameň je aj bytosť tejto bohyne. Kolonisti, ktorí opúšťali svoju vlasť kvôli založeniu osady, si brávali so sebou z večného ohňa z oltára Hestie, kde horel, ako symbolický obraz duchovného spojenia medzi vlasťou a novou kolóniou. Zodpovedajúc čistej bytosti tejto bohyne, smeli v jej chráme vykonávať službu len cudné panny.
Pozoruhodné je, ako sa o bohoch zmýšľalo pred viac ako 2000 rokmi, teda v čase, keď viera v nich ešte nevyhasla.
Cicero (106 – 43 pred Kristom), jeden z najvýznamnejších rečníkov a spisovateľov starého Ríma, zanechal dielo „O podstate bohov“ (Wilhem Goldmann, Mníchov, .,,žlté vreckové vydania“ / 877), ktoré zostalo takmer celkom zachované a v ktorom sa vo forme dialógu medzi zástupcami gréckych filozofických škôl hovorí o bohoch. Uvádzame tu niektoré vety:
,,… Sú však aj iní filozofovia, a síce významní a slávni, ktorí pokladajú za pravdivé, že poriadok celého sveta je udržiavaný a ovládaný božským úsudkom a umom. Popritom – ako títo ľudia veria – sa však bohovia ešte starajú o život ľudí radami a pomocou.
Plody a iné produkty zeme, zmeny počasia, ročných období a hviezdnatej oblohy, ktoré dávajú všetkému, čo zem dáva, rásť a zrieť, sú podľa ich mienky darmi nesmrteľných bohov pre ľudstvo.“
,,Keďže teda táto viera v bohov nevznikla poučovaním, zo starej obyčaje alebo zo zákona a je tu pevne zakotvený výnimočný súlad všetkých,ˇ potom musí nevyhnutne byť aj pevné presvedčenie, že sú bohovia, pretože máme o nich predsa zakorenenú, alebo lepšie povedané, vrodenú predstavu. Všetko, čo sa v prirodzených vlohách všetkých ľudí zhoduje, bude zrejme aj pravdivé. Preto treba pripustiť existenciu bohov. Nakoľko táto veta nachádza takmer bez výnimky neobmedzené uznanie nielen u všetkých filozofov, ale aj u nevzdelancov, potom musíme predsa tiež pripustiť, že v nás spočíva, ako som už povedal, vopred dané porozumenie pre bohov. Alebo to mám nazvať poznanie v predtuche?“
Tak sú tí často opovrhovaní a zapieraní „bohovia a bohyne“ v skutočnosti tí najlepší pomocníci ľudí. Ich žiarenia prebúdzajú, podporujú a posilňujú aj cnosti, ktoré človek nevyhnutne potrebuje, aby bol opäť hodný opravdivého človečenstva.
Nad všetkými cnosťami stojí cnosť božskej čistoty, ktorá je v ľudskom duchu vyjadrená ako pravá vernosť. Len v jej lúči sa môžu rozvinúť iné cnosti.
Nad všetkými cnosťami stojí cnosť božskej čistoty, ktorá je v ľudskom duchu vyjadrená ako pravá vernosť. Len v jej lúči sa môžu rozvinúť iné cnosti.
Pestovanie ženských cností, na prvom mieste vernosti, je pre ženu najlepšou ochranou proti pomužšteniu, ako aj u muža zabraňuje pestovanie mužských cností klesnutiu do slabošstva a zmäkčilosti. Celkom správne povedal Schiller:
„A cnosť, to nie je prázdny zvuk, človek sa v nej môže v živote cvičiť.“ To znamená, musí sa o ňu uchádzať trvalým úsilím o krásne, vznešené a čisté. Potom sa sám môže stať vo svojom ľudskom druhu ideálnou postavou.
Ktoré cnosti si človek zvolí, to zostáva na ňom samom, nech už sú to všeobecné cnosti, ktoré platia rovnako pre ženstvo a mužstvo, ako napríklad pokora, skromnosť a milosrdnosť, alebo pre obidve pohlavia osobitné cnosti: pôvab, resp. odvaha, hrdinstvo, šikovnosť a iné.
Ako sa pri vznešenej strunovej hre prenecháva hráčovi, aké tóny vylúdi, tak môže duch človeka vyvolať vždy osobitné záchvevy, ktoré, nesené čistou túžbou, vychádzajú do vesmíru. Tam nájdu pripojenie k rovnorodým záchvevom, ktoré pôsobia posilňujúco a povzbudzujúco a pozvoľna umožňujú, aby povstal podľa vzoru nebeských cností rovnaký ľudský vzor aj na zemi.
Aký obsiahly je pojem nejakej cnosti a ako mnohostranne sa v pozemskom živote prejavuje, možno ukázať na niekoľkých príkladoch.
Jednoduchosť a jasnosť vo vyciťovaní a v myslení vedú s istotou k cnosti pokory, ktorá súvisí so slúžením, ktorá však ani v najmenšom nemá nič spoločné s nízkym, poníženeckým zmýšľaním. Slúžiť znamená“ vzdať sa seba“, k čomu nie je nutné stiahnuť sa do samoty alebo odlúčenosti.
Človek sa vzdá niektorých vonkajších vecí, svojho povolania, svojho postavenia, svojho bývania a získa za to niečo nové, niečo iné. Je však tiež schopný vzdať sa sám seba, čo neznamená nič iné, ako postaviť svoje konanie a myslenie do Božej Vôle, svoje vlastné chcenie prispôsobiť vyššej Božej Vôli, bez požiadaviek a bez sebapovyšovania. Tým sa vzdáva sám seba. Nič iné neznamenajú ani slová, ktoré kedysi dal ľuďom Apolón: ,,Vzdaj sa sám seba!“
Vôľu Stvoriteľa môže človek dobre rešpektovať, pretože má desať prikázaní, Božie posolstvá a žije uprostred diela, ktoré vytvoril Stvoriteľ. Už len z toho samého dokáže čítať všetko, čo je obsiahnuté v zákonoch stvorenia.
Tieto zákony tvoria a vedú celé dianie vo stvorení; ľubovoľná odchýlka od nich nie je možná, pretože to protirečí božskej dokonalosti.
Tak sa človek stále viac blíži k vedomiu vlastnej malosti pred mocou a veľkosťou svojho Stvoriteľa. Prežíva sám seba ako drobnú čiastočku vo veľkom, mocnom stvorení, ktoré je závislé od Boha. Veď on sám je len vyvinutý duch, ktorý v sebe nenesie nič božské a ktorý sám môže jestvovať len Božou milosťou.
Ak takto našiel odvahu k opravdivému slúženiu pri zachovaní svojej plnej osobnosti, otvorí sa mu brána k pokore a s pokorou vojde do jeho duše ďalšia cnosť: skromnosť.
Skromný človek nesiahne nikdy opovážlivo nad seba a vezme si vždy len v správnej miere z toho, čo mu stvorenie ponúka.
V dnešnej dobe vzdialenia sa od Boha je ľuďom obzvlášť zaťažko prebudiť v sebe cnosť pokory, pretože k tomu napokon patrí aj poznanie Boha, tušenie o božskej veľkosti a moci.
Cnosť milosrdenstva sa osobitne týka vzťahu ľudí navzájom. Už dávno našiel človek aj pre toto náhradu: súcit ako produkt na pozemské veci pripútaného rozumu, zrodený zo samoľúbosti a sebelásky alebo pozemskej vypočítavosti. Na prvom mieste sú väčšinou vlastný úžitok a výhoda; dôvod skutočne pomáhať iným takmer vždy chýba. Ináč je to naproti tomu s milosrdenstvom v jeho duchovnej veľkosti. Vzniká z čistého duchovného cítenia človeka, z dobroty srdca, a nie zo sebeckého úsilia, ako je to v prípade súcitu. Pomáha kvôli pomáhaniu a nemyslí na osobné výhody, pretože jeho cieľ je duchovného druhu. Preto tiež rešpektuje zákon vyrovnania medzi dávaním a braním. Dávanie, ku ktorému dochádza z vypočítavosti alebo zo samoľúbosti, porušuje tento zákon presne tak, ako branie, ktoré má svoj pôvod v samozrejmom očakávaní, v žiadostivom požadovaní alebo v nejakom „práve na pomoc“. Ale ešte niečo je milosrdenstvu vlastné: spravodlivá prísnosť, ktorá vidí len duchovný úžitok toho druhého, k čomu patrí aj vlastná pozemská a duchovná pohyblivosť, zatiaľ čo na súcit čakajúca pomoc je omnoho príjemnejšia a pohodlnejšia, lenže podporuje tiež duchovnú lenivosť.
Aké dôležité je, aby sa človek sám hýbal, ukazuje čínske príslovie: ,,Daruj človeku rybu a bude mať potravu na jeden deň. Nauč človeka chytať ryby a bude mať potravu na celý život.“
Tieto jednoduché slová zasahujú presne jadro pravej pomoci, ktorá je pre človeka skutočne užitočná. Dokonca by sa mohla zobrať za pravý základ pomoci rozvojovým krajinám, ktorá sa dnes často ponúka rôznym národom. Koľko sa tu dáva len z potreby uplatniť sa navonok, pre pohodlný život, pre okamžik. Ako málo sa však robí preto, aby sa prebudila prirodzená vlastná pomoc, vnútorná a vonkajšia pohyblivosť, aby sa tieto schopnosti povzbudzovali a podporovali, lebo až to prinesie potom požehnanie!
Preto má súcit skazonosné následky, ktorými sa už dlho narúša harmónia vzájomných vzťahov medzi ľuďmi, lebo tak dávajúci, ako aj prijímajúci konajú pritom nesprávne a prahnú len po pozemských výhodách.
Milosrdenstvo sa naproti k tomu zachvieva v zákonoch stvorenia, a dokáže preto vyvolávať len radosť a vďaku.
Ľudia sa často domnievajú, že vďačnosť je cnosťou alebo povinnosťou. Nie je ani jedným, ani druhým, lež tak ako radosť, s ktorou je úzko spojená, je hodnotou vyrovnania, ktorá musí byť v správnom vzťahu k tomu, čo sa prijíma. Preto je vďačnosť voči ľuďom obmedzená a je nesprávne hovoriť o povinnosti vďaky a očakávať jej dokonca viac, než čoho je dar hodný.
Len voči Bohu má byť vďačnosť neobmedzená, pretože človek za všetko, čo od neho prijíma, nie je schopný dať nič iné než vďaku.
Pouvažujme na záver ešte v krátkosti o usilovnosti, ktorá má v živote človeka osobitný význam, bez ohľadu na to, či ju už zaradíme medzi cnosti alebo medzi prednosti ľudského ducha.
Aj tu sa pôvodný pojem spozemštil. Jeden sa snaží dosiahnuť vytrvalou usilovnosťou bezstarostný a pohodlný pozemský život, iný baží tuhou usilovnosťou po moci a uznaní a tretí vykonáva s namáhavou usilovnosťou bez radosti svoju každodennú prácu.
Kto však pozná správny pojem duchovnej usilovnosti, ktorá je úzko spojená so zákonom trvalého pohybu vo stvorení? Tej usilovnosti, ktorá sa neustále snaží dosiahnuť s pokojnou istotou vyšší, svetlejší cieľ, zušľachťovať seba a svojich blížnych, a tým duchovne napredovať, bez nepotrebného preháňania, bez zábran a bez náhlenia.
V súzvuku so zákonom pohybu tým vzniká harmonické duchovné zachvievanie, ktoré sa nadväzne prenáša na pozemské pôsobenie a nedovolí, aby nastala pohodlnosť, ani lenivosť, ani nezdravo prehnaná horlivosť. Takéto usilovné snaženie doznieva v nevyhnutných obdobiach odpočinku a tam čerpá zároveň zasa nové podnety pre novú tvorivú činnosť.
Usilovnosť, ktorá má svoje korene v duchovnom, vydáva plody pre večnosť, nepominuteľné diela, ktoré pomáhajú aj iným ľuďom.
Na zemi vzniká touto usilovnosťou radostné, požehnané pôsobenie, Stvoriteľovi ku cti a ako vďaka!
Tak by to malo byť, keby si človek zachoval cestu cnosti. Ale táto cesta sa stala opustenou cestou. Človek radšej robí „z núdze cnosť“, tzn. oberá nepríjemnú vec o jej najlepšiu stránku, než aby sa sám zaoberal cnosťami.
A predsa by mal dušu zasiahnuť pri tomto slove vzdialený tón, ak v sebe ešte nosí iskru túžby. Tón, ktorý prerazí temný závoj, aby dnu vpustil svetlé lúče, občerstvujúce, oživujúce lúče z večných, nevyčerpateľných prameňov, ktoré človeku opäť dodajú vzletnú silu k ideálnemu a čistému, k ušľachtilému a krásnemu.
Avšak v dnešnej dobe veľkého duchovného behu naprázdno, nepretržite sa valiacich zlých dojmov, vnútornej rozorvanosti duše a umŕtvovania vlastnej osobnosti, je ľudstvo tomuto ideálnemu úsiliu vzdialené viac ako kedykoľvek predtým.
Ťaživo spočíva na ľudstve to, že sa celkom uzavrelo žiarivým pomociam z výšin a namiesto toho sa oddáva lákavým prúdeniam temna, z každej cnosti robí necnosť a všetky prednosti obracia v pravý opak. Tak sa odvaha stala zbabelosťou, pravdivosť lžou, pôvab márnivosťou, pokora pýchou, múdrosť zdanlivým poznaním a vernosť neverou.
Ťažký a tvrdý je preto zápas o nový obraz človeka. Preto taký ťažký, lebo sa má stať obrazom jasným a čistým, ktorý tentoraz musí zostať platný navždy.
Bez cností sa tento obraz nedá vytvoriť. Pretože sú to práve ony, ktoré dodávajú obrazu večný lesk.
Z knihy Herberta Vollmanna: „Pútnik svetmi“
oOo
