Energia atómu
Herbert Vollmann
Bytostné sily prírody spolu pomáhajú pri tejto tvorbe atómov formovaním „jednotlivých častíc“ ako protóny a elektróny, ktoré sú potom spájané dohromady a držané pokope magneticky pôsobiacimi duchovnými časticami. Vznikajú jadrá, okolo ktorých krúžia elektróny tak, ako obiehajú planéty okolo slnka.
Systém atómu ukazuje v stavbe a správaní sa rovnakú zákonitosť ako slnečný systém. Pritom nie je podstatné, či sa procesy ako priťahovanie, odpudzovanie a udržiavanie rovnováhy síl odohrávajú vo veľkom alebo v malom, vo viditeľnom alebo v neviditeľnom. Zákonitosť pre rovnaké deje je vždy tá istá v celom stvorení. Rôzna je len vonkajšia forma prejavu, a to vždy podľa prostredia, to znamená podľa druhu stvorenia, v ktorom sa to deje.
Matéria podľa toho v žiadnom prípade nie je mŕtva, strnulá masa, lež je v neprestajnom, nám
neviditeľnom pohybe, pretože jej stavebné kamene, elementárne častice, sa trvalo pohybujú.
A nositeľmi tejto sily, ktorá všetko uvádza do pohybu a všetko udržuje v pohybe, sú nepredstaviteľne malé, a pritom čo do energie obrovské duchovné častice, ktoré sú so svojimi záhalmi „inkarnované do hmotnosti“ a po rozpade matérie, resp. po uvoľnení schránok, sa opäť uvoľnia.
V hrubšej forme to možno pozorovať na rádioaktívnych prvkoch, ktoré sa od prírody pozvoľna rozpadajú. Pri tom sa ukazujú predovšetkým tri druhy lúčov, ktoré sa uvoľňujú napríklad pri rozpade rádia. Zistilo sa, že lúče alfa alebo častice alfa sú ióny hélia a lúče beta sú elektróny, ktoré sú známe ako nositele elektrickej sily. Čo sú však lúče gama? Tieto sa od obidvoch ostatných druhov žiarenia odlišujú obzvlášť tým, že sú to elektromagnetické vlny s veľkou rýchlosťou a silnou schopnosťou prieniku. V dôsledku svojej mimoriadne jemnej hmotnosti, ktorá je omnoho ľahšia ako hmotnosť alfa a beta žiarenia, prenikajú gama lúče ešte aj olovo v pomerne hrubých vrstvách.
Svojou povahou sa gama lúče podobajú druhu duchovného a je ľahko pochopiteľný záver, že
gama lúče nie sú nič iné ako duchovné častice s vonkajšou schránkou celkom jemnej hmotnosti!
A tak všade, kde smieme hlbšie nahliadnuť do tkania stvorenia, sa nám otvárajú úplne nové súvislosti a prekvapujúce poznatky, z ktorých sme doposiaľ tušili alebo poznali len tú najmenšiu časť.
Jedným z týchto dôležitých poznatkov je skutočnosť, že tajuplná energia v jadre atómu, spojovací prostriedok, „atómový tmel“ , ktorý udržiava pokope štruktúru atómu, je duchovná, živá sila!
Duchovná sila, ktorá zostupuje k nám na zem z obrovských diaľok, z praduchovnej časti stvorenia vo forme drobných, jemne zahalených duchovných práškov, ktoré napokon nepretržite prúdia z onoho sveta na tento svet.
Pritom treba dbať na to, že je nesprávne tvrdiť, že táto vo stvorení pôsobiaca duchovná sila so všetkými jej odstupňovaniami je sám Boh, ako napríklad v podobe panteizmu, ktorý uvádza, že Boh je prítomný všade vo stvorení, v každej kvetine, v každom strome atď. Boh je mimo stvorenia. Svojimi slovami „Buď Svetlo“ vyslal do vesmíru bez svetla len svoje vyžarovanie. Celé stvorenie vzniklo z duchovnej, tvorivej sily, obsiahnutej v tomto vyžarovaní, a tá istá sila umožňuje stvoreniu aj ďalšie trvanie a ďalší vývoj. Ani umelec, ktorý vytvoril dielo, sa vo svojom diele nerozplýva; stojí vedľa neho. Presne taký je pomer medzi Bohom a jeho dielom, stvorením.
Jedným z mnohých odstupňovaní duchovnej, živej sily, ktorá preniká stvorením, sú drobné duchovné častice v atómových jadrách.
Teraz teda vieme, že je to duchovná sila, ktorá, podľa Goetheho slov vo „Faustovi“, „drží svet pokope v najvnútornejšom vnútri“. Pod pojmom „svet“ treba pri tom rozumieť pominuteľnú jemnohmotnosť a hrubohmotnosť, ktoré ležia pod večným rajom a ktoré by vo svojich rozličných vrstvách museli byť nečinné, keby neboli duchovnou silou v spojení s bytostnými silami prírody prehrievané a oživované.
Známy fyzik Sir Isaac Newton (1643 – 1727) bol skutočnosti jestvovania duchovnej sily v hmote dosť blízko, keď vo svojich „Matematických princípoch prírodovedy“ písal o „duchovnej substancii“ , ktorá „preniká všetkými pevnými telesarni a je v nich obsiahnutá“!
A Jakob Lorber spomenul v roku 1847 vo svojom diele „Erde und Mond“ (Zem a mesiac): „Bolo vám už často ukázané, že vo vnútri hmotného sa vždycky ukrýva duchovné a ako vlastná viditeľná matéria nie je v podstate nič iné ako chytené, spútané a zafixované duchovno … „Túto duchovnú silu človek najhrubším spôsobom zneužíva, keď atómovú silu nesprávne používa! Tým neomylne ukazuje, že nespÍňa predpoklad duchovnej zrelosti, ktorá je pre bezpečné a požehnané používanie takejto obrovskej energie nevyhnutná. Vinu na tom nesie on sám. Jeho rozum, ktorý pochádza z pominuteľného, pozemského mozgu, a preto je v oblasti techniky doma, techniku síce vysoko rozvinul, avšak pozemsky-technickému „vzletu“ chýba ako ovládajúci a smer udávajúci rovnaký duchovný vzlet, ktorý mu má podľa zákonov stvorenia prirodzene predchádzať.
Tento jestvujúci nepomer medzi vysokým stupňom vývoja techniky, ktorý sa môže uplatniť len v pozemskom, v hmote, a nedostatočným vývojom ducha, ktorý jediný je schopný sa povzniesť nad pozemské, spôsobuje, že dnešná situácia je taká kritická. Preto je tu veľké nebezpečenstvo zahrávania sa s ohňom, ktoré v jeho celom rozsahu ešte nemožno dovidieť!
Môžeme preto urobiť len jedno: od základov zmeniť náš pomer k hmote s tým bezpodmienečným výsledkom, že ľudský duch sa dobrovoľne, z vlastného chcenia postaví nad celú hmotu a bude ju posudzovať a využívať ako to, čím má byť – Bohom darovaným nástrojom na dobu jeho putovania po zemi, ktorý sa smie používať len na výstavbu. Ak sa naproti tomu človek naďalej bude viazať na hmotu a ešte ju bude aj zneužívať, potom musí ako následok toho utrpieť škodu, bez toho, aby jej mohol uniknúť, ak ho dokonca nezasiahne zánik a zničenie. To platí v osobitnej miere pre uvoľňovanie duchovnej energie viazanej v hmote.
Je vôbec otázne, či sa na získavanie takýchto mocných energií nemôžu nájsť iné metódy než
štiepenie atómové ho jadra, ktoré by boli ľahšie, a predovšetkým nie nebezpečné. Bolo by napríklad na zváženie, či by nebolo ľahšie a jednoduchšie použiť energiu prúdiacu na
zem z vesmíru, kým ešte nenadobudla obal hrubej pozemskej matérie. V tom stave sa okolo duchovných častíc nachádzajú len jemnejšie hmotné obaly, ktoré snáď kladú uvoľňovaniu a využívaniu energie menší odpor. Ale nech je to už akokoľvek, človek musí mať vždy pred očami, že táto uvoľnená duchovná energia sa môže v jeho rukách prejaviť budujúco,
podporujúco a požehnávajúco len vtedy, keď sa ju bude učiť ovládať a používať na základe poznania Pravdy ako zrelý ľudský duch.
Ovládanie však znamená čistú pokoru pred Bohom!
Z knihy Herberta Vollmann: „Nové poznanie k času obratu svetov“
oOo
