Článok uverejnený s láskavým dovolením autorky
Láska muža a ženy
„Ženy sú ako ovocné plody …
Tie najlepšie rastú na vrchole stromu.
No muži nechcú ísť za tými najlepšími,
lebo majú strach, že by pritom mohli
spadnúť a zraniť sa.
Namiesto toho zbierajú plody popadané po zemi, napriek tomu, že nie sú až také dobré, no – sú ľahko dostupné. A plody, ktoré sú na vrchole stromov, si myslia, že majú nejakú vážnu chybu. V skutočnosti sa len potrebujú učiť trpezlivosti vedieť čakať, kedy ten správny muž príde: taký, ktorý bude mať odvahu – vyštverať sa pre ňu až na samý vrchol.“
VÍZIA MUŽSKOSTI
V súčasnej dobe je chlapcom vštepovaná nesprávne chápaná koncepcia mužskosti, a preto väčšina dnešných teenagerov ako aj mladých mužov prežíva svoju pohlavnosť dosť konfliktne. Následkom toho nevedia dosiahnuť v dospelosti správnu integráciu sexuality do svojej osobnosti. Vízia mužskosti je chlapcom ponúkaná dnešnou modernou dobou už od ich útleho veku prostredníctvom obľúbených filmových „hrdinov“. Potom sú len sťažka schopní rozlíšiť pravé od falošného, ba dokonca možno tvrdiť, že vo veľkej miere sa im priam znemožňuje pochopiť zmysel ľudskej sexuality vôbec. Mladé telo sa stáva problémom práve v období pohlavného dozrievania, okolo ktorého vyvstáva veľa nedorozumení, lebo táto dôležitá vývojová etapa dospievania vyvoláva v ešte nedospelých, veľmi zraniteľných mladých chlapcoch strach z prichádzajúcich zmien, ktoré sú sprevádzané zvýšenou nespokojnosťou a najmä obavami z potvrdenia seba samého, či je „opravdivým mužom“. Je pravda, že ide o náročné obdobie, keď sa mladý človek s novou životnou situáciou nedokáže psychicky jednoducho vysporiadať.
Pohlavné orgány chlapca začínajú v tomto období plniť funkciu výrobcu – akejsi biochemickej fabriky, ktorej nerušený vývoj zaručuje postupnú harmonickú premenu chlapca v muža, a to na jeho všetkých úrovniach. Nielen na viditeľnej telesnej, ale predovšetkým na psychoemocionálnej a duchovnej, pretože práve tieto dve – tak často opomínané a zaznávané úrovne, ktoré biologicky prirodzene vyžadujú dlhší čas na svoje dozretie, sú pre budúci vyrovnaný a šťastný život dospelých ľudí nevyhnutné! Sexuálna zdržanlivosť mladých ľudí má svoje pozitíva predovšetkým v tom, že chlapec, ktorý pravidelným používaním zapája aj vyššie štruktúry svojej osobnosti, naučí sa postupne dostať pod kontrolu na povrch sa tlačiace neraz len veľmi ťažko zvládnuteľné prudké emócie, vedúce až k nekontrolovateľným výbuchom zlosti a agresivity, ktoré sú fyziologickým prejavom zvýšenej tvorby mužského hormónu testosterónu. Preto na jednej strane je úplne pochopiteľné, že odmieta akékoľvek etické normy, ktoré od neho vyžadujú predovšetkým striedmosť a zdržanlivosť. Domáha sa „svojich práv“ na predčasný sexuálny život, ktorý je výdatne podporovaný súčasnou mediálne orientovanou spoločnosťou, vďaka ktorej sa neraz až primitívne podávaný odľudštený sex dostáva príliš zavčasu do centra záujmu života ešte nedospelých ľudí. Mladý chlapec sa obhajuje tým, že predsa ide o jeho zdravie a hoci vnútri aj tuší, že koná nesprávne drží sa svojho názoru a síce, že sexuálny styk je podľa neho jediným vyjadrením mužnosti. Na druhej strane práve tieto zbytočné obavy sú príčinou zvýšeného psychického a emočného napätia v dôsledku ktorého hľadá na ich uvoľnenie aj zodpovedajúce stimuly, či už samostatne – prostredníctvom masturbácie, alebo s dievčaťom, čím prežíva chvíľkovú úľavu.
Z takejto redukovanej, najnižšej úrovne ľudskej osobnosti sa odvíja a prijíma v súčasnej spoločnosti povrchný, obmedzený pohľad na mužskú sexualitu.
Väčšina dnešných mužov si preto neuvedomuje, že takéto správanie je zbavené základných znakov ľudského konania v sexuálnej oblasti, čím sa stáva podobné svetu zvieraciemu, ktoré koná len na základe svojich inštinktov a reflexov, pretože ich živočíšnemu druhu je takéto správanie prirodzene dané. No u človeka je pohlavný pud omnoho redukovanejší, lebo je na rozdiel od zvierat vybavený schopnosťou poznávať, slobodnou vôľou, a zodpovednosťou, a preto je výlučne ľudskou povinnosťou postupne sa tomu učiť, aby neskôr ako dospelý muž dokázal ovládať svoje emocionálne a telesné sexuálne reakcie.
Muž, ktorý odvodzuje svoju mužnosť iba na základe svojich fyziologických mechanizmov, vo svojej podstate devalvuje schopnosť prežívať ľudskú lásku v celej jej hĺbke, hoci v skutočnosti práve po nej tak veľmi túži.
„Moderná“ predstava mužskosti vychádza prevažne z utilitárnej koncepcie (ktorej základom je pragmatizmus – „zo všetkého vyťažiť čo najviac vo svoj prospech“) a konzumného naladenia života, a preto je dnes omnoho ťažšie vysvetliť mladému chlapcovi, aby sa v období pohlavného dozrievania zdržal sexuálneho života.
Naopak – tvrdí, že je pre neho nevyhnutný a opiera sa o nemnohé pochybné názory a pseudoargumenty, ktoré ho ešte viac utvrdzujú v tom, že sex je dôležitý pre zachovanie jeho zdravia a správneho rozvoja a pre psychoemocionálnu rovnováhu. Takýto spôsob myslenia
navyše udržuje v spoločnosti dvojakú morálku, kde na jednej strane sa od dievčaťa vyžaduje sexuálna predmanželská zdržanlivosť, poprípade panenstvo, no na druhej strane tá istá morálka vôbec nepožaduje aj od muža podobné zdržanlivé správanie. Vychádza sa zo za užívaného názoru, že mužský pohlavný pud je iný, a preto sa častejšie dožaduje sexuálneho uspokojenia. No v skutočnosti neexistuje žiadne seriózne vedecké tvrdenie, že sexuálna zdržanlivosť v období dospievania by nejakým spôsobom ohrozovala fyzické a duševné zdravie mladého muža.
Takéto názory nemajú žiadne opodstatnenie a sú typické pre ducha dnešnej doby, naladeného na konzumný život, kedy sa človek prestáva zamýšľať a rozlišovať, čo je správne a čo nesprávne, dobré alebo zlé. V dôsledku toho nie je schopný pochopiť, že každé správanie závisí len od jeho postojov, hodnôt a morálky, ktoré vyznáva, aby si uvedomil, že vždy má možnosť voľby rozhodnúť sa a reagovať tak, ako je to v danej chvíli správne – tak ako sa to naučil, respektíve nenaučil.
Práve obdobie mladosti a sexuálneho dozrievania je obdobím, ktoré má slúžiť k vypracovaniu vlastných postojov, získaných na základe pravdivého reálneho poznania seba samého.
Keď si mladý muž uvedomí a pochopí, aké dôležite je pre neho sebaovládanie, tak po určitom čase môže nadobudnúť takú schopnosť vôle, aká je potrebná napr. v zvolenej športovej disciplíne, kde bez sebaprekonávania úspech nie je možné dosiahnuť. Najťažšou úlohou pre chlapca a mladého muža môžu byť aj nevinné dotyky od ženy, ktoré v ňom môžu vyvolať silnú sexuálnu túžbu, ktorú musí byť pripravený presmerovať do zdržanlivosti. Takáto ohľaduplnosť je vyjadrením pravej mužskej zrelosti, je potvrdením jeho dobrotivosti a nehy, lebo vyžaduje od neho, aby ovládol silné reakcie tela, čo je od neho obrovské úsilie. Preto ho treba chápať ako ušľachtilý, priam rytiersky postoj, ktorý dáva sexuálne zrelý muž ako dar svojej vyvolenej v citlivom geste, oslobodenom od akejkoľvek žiadostivosti, čím sa ešte hlbšie snaží vyjadriť svoju čistú a úprimnú lásku. Z takéhoto uhľa pohľadu možno tvrdiť, že telesná zdržanlivosť nielenže mužskosť nepotláča, ale naopak – ona ju vyvoláva, pretože sa naučil panovať nad svojimi pudmi, a tým sa naučil brzdiť svoje sexuálne reakcie tak, aby telesná láska vychádzala z najhlbšieho vnútorného rozhodnutia – chcieť dobro aj pre milovanú bytosť. O takomto mužovi možno tvrdiť, že je skutočne dospelý, lebo správnym spôsobom integroval sexualitu do svojej osobnosti.
Naopak sexuálne nezrelý muž, aj keď je neraz už dlhý čas biologicky dospelý, žiaľ, často nemá zdravé psychosexuálne správanie, ale prejavuje sa infantilne-egocentrickým hľadaním potvrdenia svojej mužskosti bez ohľadu na druhú osobu, predovšetkým na ženu. Preto sa dnes v súčasnej spoločnosti darí udržať aj pokrivenú víziu ženskosti.
Takáto retardovaná mužská sexualita je založená na vízii ženy „ako hračky“, podľa ktorej má žena byť ľahko dostupný sexuálny objekt, má byť prijemne upravená ako bábika, respektíve modelka, alebo sa im podobať a urobiť všetko, čo od nej muž chce.
Skutočnosť, že väčšina súčasných dospievajúcich dievčat a často aj žien rolu bábiky – modelky vedome, či nevedome akceptuje, je vlastne palicou s dvoma koncami a smutnou vizitkou ženskosti, keďže takýto smutný obraz ženy väčšina mužského sveta očakáva ako úplnú samozrejmosť.
Títo nedospeli muži nevidia v dievčati budúcu ženu, ale bábiku na hranie, na chvíľu, na dnes, a na manželstvo ani nepomyslia – veď sú ešte mladí, chcú si ešte užiť a tak si aj „užívajú“: berú si jedno dievča za druhým, čo u niektorých mužov pretrváva aj po celý život.
Naopak, v mužovi, ktorý skutočne miluje ženu, sa ozýva pravá dospelá mužnosť, ktorá sa vyznačuje tým, že cíti vo vzťahu zodpovednosť nielen za seba, ale aj za ženu, ktorú si vyvolil, ako aj za jej ďalší osud.
VÍZIA ŽENSKOSTI
Podobne ako súčasný muž, aj dievčatá a ženy dostávajú už niekoľko generácií pokrivený, falošný obraz svojej ženskej úlohy. Jeho korene spočívajú na jednej strane v nesprávne chápanej emancipácii, keď dievčina považuje mužskosť za privilégium a v dôsledku toho sa chce mužovi nielen podobať, ale neraz sa ho snaží svojim správaním aj kopírovať.
Na druhej strane vidia často dievčatá a ženy iba problémy, aké so sebou prináša zrelá biologická ženskosť – či už je to cyklus opakujúci sa každý mesiac, ťažkosti spojené s tehotenstvom a pôrodom alebo starostlivosťou o deti, ktoré nejedna žena považuje za bremeno a akúsi nespravodlivosť voči sebe a navyše je presvedčená, že chlapci a muži to majú v živote omnoho ľahšie, lebo nič podobné nemusia prežívať.
Ak sa dievčaťu nedostávajú v tejto oblasti správne informácie a navyše ak vo svojom bezprostrednom okolí postráda skutočný ženský model, aby ho mohla do seba úplne prirodzene prijať a upevniť sa v ňom, je napokon ešte nešťastná, že je ženou, a často by neváhala byť radšej mužom.
Všetko, čo je prirodzené, je správne, dobre a krásne a plodom toho je všeobecná harmónia.
Avšak potláčaním až odmietaním ženského princípu nesprávne chápanou rovnoprávnosťou muža a ženy bola do života západnej spoločnosti vnesená taká disharmónia, že „vďaka“ takýmto „ne ženám“ je v súčasnom svete prevládajúci tvrdý mužský princíp ešte oveľa výraznejší. Tieto „ne-osoby“ (lebo ne-žena nemôže mať status osoby) je možné poznať podľa toho, že svoje potvrdenie a sebavedomie odvíjajú od úspechov dosiahnutých v profesionálnej kariére, k čomu sú dievčatá vedené – žiaľ, už od útleho detstva. Tým vo svojom vnútri postupne hlboko zatlačia svoje najvzácnejšie ženské cnosti, ako je predovšetkým nežný záujem o citové potreby svojho manžela, svojich detí a rodiny všeobecne. V dôsledku toho sa dnešné ženy svojím správaním začínajú podobať skôr na mužov a dožadujú sa „svojich práv“ zastávať typické mužské pozície vo verejnom živote. Platia však za to najvyššiu cenu, ktorou je strata ich prirodzenosti, ich pravej ženskej dôstojnosti. Priamo úmerné „pomužštené“ správanie žien zdevalvovalo na prvom mieste ich citovú výbavu. Preto sa dnešný svet právom tak bolestne sťažuje na nedostatok lásky, citu, nehy, pochopenia, milosrdenstva, empatie, pravého ľudského súcitu … jednoducho nežného ženského princípu.
V Starom Zákone je napísaná naliehavá veta: „Ak sa žena stane zlou, potom je horšia ako muž!“
Pre krehkú a citlivú, vyvíjajúcu sa mladú dievčinu je prirodzené, že hľadá potvrdenie a prijatie seba samej predovšetkým vo svojom bezprostrednom okolí, lebo táto túžba je dominujúcim faktorom a silným psychologickým mechanizmom práve v období pohlavného dozrievania. Hľadá niekoho, kto by ju pochopil, komu by sa mohla otvoriť a zdôveriť. Na rozdiel od chlapcov, nevyhľadáva tak často sexuálne zážitky, lebo v tejto oblasti je ešte neprebudená. No jej prirodzená túžba byt akceptovaná je ešte viac vystupňovaná, keď najbližšie prostredie – rodina, a predovšetkým otec – sa o ňu ako o osobu nezaujíma. Hoci väčšina rodičov sa úprimne a horlivo stará o vzdelanie svojich deti, o ich zdravie, oblečenie, správanie alebo zdravú výživu, možno práve v dôsledku tohto zabehaného stereotypu necítia najhlbšie a najdôležitejšie potreby svojich dospievajúcich detí. Ak má dievčina navyše ešte konflikty v škole, tak ani rodina ani škola nespĺňajú funkciu, ktorá by jej zabezpečila duševno-emocionálnu rovnováhu, ktorú v tomto období tak veľmi potrebuje.
A preto sa predčasne, hoci nevedome akosi automaticky prvým miestom, kde sa utieka, stávajú cudzie mužské ramená. Tieto ramená jej majú dať pocit bezpečia a je jej jedno, či je to kamarát, spolužiak alebo kolega z práce. Pritúlená k mužovi – celá sa mu otvára a jej ďalší osud závisí už len od toho, na akého mladíka natrafila. Ak má daný muž takú víziu o sebe a o dievčati, ako vyššie vykreslený obraz, ďalší vývoj je úplne jasný – dievčina je síce mužom prijatá, ale v úlohe bábiky. Stačí, že jej povie niekoľko milých slov obdivu a komplimentov, a dievčina prijíma určenú úlohu, a navyše mu dáva všetko, čo chce.
Ale mladá žena o tom nič nevie, lebo ešte nie je schopná rozoznať, aké sú skutočné úmysly muža, a preto sa nechá ľahko oklamať. Prijatie úlohy bábiky nie je akceptáciou, ktorú mladá dievčina v skutočnosti podvedome očakáva, a preto takýto „vzťah“ nemôže ani pretrvať. Preto chodí po svete toľko odmietnutých, sklamaných dievčat a žien, o ktorých chlapci zvyknú hovoriť: „Tá bola moja, aj tá bola moja…“ Dievčina živí v sebe túžbu po láske a veľmi ľahko uverí, že je milovaná, lebo chce byť milovaná. Jedno milé gesto zo strany muža a už mu verí, že ona je jeho vyvolenou (aj sexuológovia potvrdzujú, že žena sa ľahšie odovzdá mužovi, keď si mysli, že je milovaná).
Pocitové zaangažovanie sa je u dievčiny priskorou reakciou srdca – chlapec ešte zďaleka nemyslí na lásku, no ona už chce vážne milovať a keď si myslí, že miluje, jej telo začína reagovať, lebo zmyselnosť ženy sa prebúdza cez srdce. V tejto fáze je to práve ona, ktorá často poblázni chlapca, pretože vykazuje až prílišnú iniciatívu. T. Bovet, nemecký sexuológ hovorí, že chlapec prejavuje iniciatívu smerom k stretnutiu, ale o charaktere stretnutia už rozhoduje dievčina: to, aké sú jej pocity, pohľady, dotyky – to všetko vyvoláva u muža zmyslové reakcie. Mnoho dievčat si neuvedomuje, že ak sa dotýkajú chlapca, rýchlo sa v ňom môže prejaviť agresivita, ktorú ešte nemá pod kontrolou. Preto sú neraz nepríjemne prekvapené, že pred chvíľou milý, srdečný chlapec, ktorý jej hovoril sladké slová, sa po niekoľkých minútach mení na samca, dožadujúceho sa sexuálneho aktu.
V poradniach priznávajú mnohé predčasne tehotné dievčatá, že telesný akt sa odohral akosi mimo ich vôle a citového zaangažovania a žiaľ, aj mimo ich očakávania.
Výsledkom sexuálneho života nedospelých ľudí je, že sú obaja zaskočení, zahanbení, lebo cez takéto egoistické telesné potešenie nemohlo dôjsť k opravdivému zblíženiu dvoch mladých ľudí. Hlboké sklamanie podmýva priateľstvo a lásku, ktorá sa možno práve rodila. Všetko sa pretrhne, lebo dvaja nedospelí ľudia začali tajne žiť v páre bez toho, aby boli na to pripravení, pretože nevedia, že nezrelé sexuálne centrum stredného mozgu, ktoré sa ešte len vyvíja, nie je ešte ani morfologicky ani funkčne pripravené takýto hlboko zasahujúci emocionálny zážitok spracovať. Dievčina tomuto stavu nerozumie, lebo nevie, že to ona chlapcovi sťažila schopnosť ovládnuť sa. Dievčatá nerozumejú pojmu a obsahu pravej ženskosti, pretože postrádajú jej vzory. Úplne ľahkomyseľne a bez zábran potláčajú a odhadzujú svoj dievčenský pôvab, ktorého prirodzeným prejavom je cudnosť. Dokonca sa hnevajú na seba, že sa pri stretnutí s chlapcami červenajú, lebo sa obávajú, že budú ostatným na posmech, alebo že ich práve preto chlapci nebudú chcieť. Asi preto sa dobrovoľne vzdávajú svojho klenotu panenstva a až prirýchlo sa chlapcom dávajú presne ako bábika na hranie, len aby bola „iná“ ako ostatné dievčatá, ale „in“ – dievča flirtuje ako nejaká neviestka, a pritom ani netuší ako hlboko tým zraňuje seba a zároveň so sebou zráža aj chlapca. Nevie, že práve cudnosť je jej skutočnou ozdobou, najsilnejšou ochranou, ktorá u chlapcov nevedome vzbudzuje rešpekt! Netuší, že je tým najkrajším prejavom jej vnútornej hodnoty, lebo vychádza zo samého jadra živého ducha, ktorý prebýva ako krehký púčik kvetiny vo vnútri ešte nedozretého ženského telíčka. Väčšina ľudí si o cudnosti myslí, že sa vzťahuje len na telesnú nedotknuteľnosť; ale veď čo by osožilo človeku, keby zostal telesne nedotknutý, ale svoju dušu by si poškvrnil? Človek, o ktorom možno povedať, že je skutočne cudný, prenáša svoju prirodzenú úctu k druhej osobe aj na jeho telo a tak s ním aj zaobchádza – ako s vzácnym darom. Cudný človek je taký, ktorý má čisté srdce, čisté myšlienky a jeho úmysly sú vždy len čisté: nekrivdí, neubližuje ani duši, ani telu – ani sebe, ani druhým.
Dnes človek utŕži skôr posmech, lebo dokonca medzi samými dievčatami sú cudnosť a stud považované za niečo staromódne, čo už nepatrí do dnešného „moderného“ sveta a preto o nej nechcú nič počuť. Navyše ešte tvrdia, že im prekáža, lebo v snahe vzbudiť u chlapcov záujem sa im vôbec nevypláca! Naopak, väčšine z nich vyhovuje priama provokácia – lebo v konečnom dôsledku sú to dievčatá, ktoré podporujú u chlapcov nesprávnu víziu ich mužskosti, keď od nich očakávajú sexuálny záujem.
A ak slušný, mladý muž nereaguje, myslia si, že to preto, že nie sú dosť pekné alebo že sa mu nepáčia. Sexuálne vzrušenie muža mladá dievčina uznáva za svoj osobitý, vlastný tromf a za potvrdenie svojej ženskosti. Stáva sa lovcom, podobne ako muž, a neuvedomuje si, že jemu takýto spôsob len vyhovuje, keď bez jeho vlastného úsilia žena urobí všetko aj za neho, len aby ho sexuálne zaujala, aby ho vyprovokovala, či už flirtovaním, predvádzaním sa sporo zahaleným telom, zmyselným pohľadom alebo dotykom. Zaslepená túžbou dať sa mu za každú cenu, nevidí nízkosť takéhoto správania, že ten lacný tromf je vlastne pascou a znevážením pravej ženskej dôstojnosti, a že takúto ženu si v skutočnosti žiadny muž ani nikdy nemôže vážiť.
Preto je seriózna, pravdivá výchova dievčat v dnešných časoch naliehavo nutná a potrebná, aby boli práve v období dospievania pripravované a vedené k tomu – uvidieť a poznať svoju výnimočnú schopnosť a silu, ktorú nosí hlboko vo svojom vnútri každá dievčina a žena. Lebo až keď porozumie svojej ženskej dôstojnosti, a podľa toho sa bude aj správať v každodennom živote – len potom ju môže ukázať aj mužovi, u ktorého bude na prvom mieste vzbudzovať rešpekt a úctu, a nie žiadostivosť, ako je to teraz. Potrebuje pochopiť a byť si vedomá svojho vplyvu na muža, ktorý je očividný ako v dobrom, tak aj v zlom.
VÍZIA PRAVEJ LÁSKY
To, čo sa hovorieva o manželstve, že sa mu nedá učiť, ale ho treba prežiť, možno povedať aj o láske. Mladí cítia lásku ako niečo, čo sa v nich rodí spontánne, čo má svoju dynamiku. Sú spolu a je im dobre. Na začiatku sa ľúbia vlastne preto, lebo im je dobre, ale to nie je ešte láska, lebo v takomto myslení sa skrýva silný egoistický postoj: „milujem ťa, lebo mi je s tebou dobre“. No v takomto ponímaní lásky hrozí najväčšie nebezpečenstvo, tak často prežívané až neskôr v manželstve, a síce – nemôžem ťa už milovať, lebo mi je s tebou „zle“. Človek, ktorého láska je ešte nezrelá, miluje „pre niečo“ a prestáva milovať, keď nemá „prečo“. Ak vo vedomí človeka prevláda takýto postoj – „beriem, lebo chcem, aby mi bolo dobre“, možno tvrdiť, že je prejavom infantilnej detinskej lásky. Dieťa berie preto, lebo ešte nie je schopné dávania. Z tohto pohľadu je ťažké porozumieť, že láska má byť úsilím vôle, a nie len honbou za sexuálnymi zážitkami, kde sa každý z nich „baví“ s telom toho druhého. Keď sú dvaja ešte nedospelí ľudia k sebe priťahovaní, neznamená to, že sa milujú; v skutočnosti ide ešte len o fyzickú príťažlivosť. Lenže tak, ako je sfalšovaná koncepcia mužskosti a ženskosti, podobne sa stalo aj s láskou. Spôsob, akým sa človek prejavuje vo vzťahu k druhému, nepriamo poukazuje na víziu ním osobne chápanej lásky. Keď sa muž a žena na filmovom plátne bozkávajú a vzápätí „skončia“ v posteli, v mladých ľuďoch to vyvoláva predstavu: milovať sa, znamená, keď sa dvaja bozkávajú a sexuálne stýkajú; pre väčšinu dnešných ľudí sú práve sexuálne gestá znakom hodnoty lásky. Odtiaľ pochádza ich túžba predčasného spoločného intímneho života – „z dôvodu lásky“, a nič netušia o následkoch a škodách takto chápaného spolužitia. Nevedia, že takéto gestá a prejavy môžu byť aj čímsi iným, že môžu byť aj vrahom práve sa rodiacej lásky. A keď sa telesne nestýkajú, ukazuje sa, že ich nič nespája a že si vlastne nemajú čo povedať a prichádzajú k presvedčeniu, že to asi nebola pravá láska. Lenže telo nemá schopnosť spájať dvoch ľudí, preto dnešné skúsenosti svedčia, žiaľ skôr o láske nepravej. Veď koľko párov leží blízko vedľa seba na manželskom lôžku a nemajú si čo povedať, lebo ich srdcia sú vzdialené a naopak: dvaja opravdivo sa milujúci ľudia, môžu sa telesne nachádzať na opačných póloch zemegule, no ich srdcia sú tak pevne spojené, že ich nič nemôže rozdeliť. Sľúbia si, že večer presne o určitej hodine budú na seba myslieť a pozerať spolu na oblohu a v tej chvíli cítia, že niet takej sily, ktorá by mohla ich duše od seba oddeliť.
Preto sa zdá, že pravá láska je nereálna, nemožná, priam neuskutočniteľná, keďže iba telesné spojenie nemá schopnosť darovať trvalú radosť, až napokon človek rezignuje a postupne prestáva veriť v čistú lásku, čo mnohých ľudí neraz dovedie až k cynickému postoju: keďže pravá láska neexistuje, treba prežiť „čo sa dá“, hoci aj jej náhradu.
Aby človek pochopil pravú lásku, potrebuje pochopiť hlbšou sebareflexiou základnú koncepciu predovšetkým seba samého ako ľudskej bytosti.
V zmysle kresťanskej antropológie je človek stvorený na obraz Boha, a preto láska by mala byť adekvátnym zaobchádzaním človeka s človekom. V hlavnom prikázaní „Milovať budeš Boha svojho a blížneho ako seba samého“ je zdôraznené, aby láska k človeku mala ten istý základ, ako láska k Bohu, lebo jedno od druhého nie je možné oddeliť. V skutočnosti to znamená, že bez poznania Boha nemôžeme správne milovať blížneho a nemôžeme tvrdiť, že veríme v Boha, ak našu vieru nerealizujeme pravou láskou k blížnemu.
Pravá láska túži dávať, a zároveň túži mať pri sebe milovanú bytosť. Uznanie hodnoty druhej osoby znamená, že milovaného človeka si nemôžeme privlastniť, a preto s ním nemožno zaobchádzať ako s predmetom. Týmto vyvstáva v láske zásadná otázka a zároveň úloha – ako mať milovaného človeka, aby som si ho zároveň neprivlastňoval a neznižoval tak jeho hodnotu?
Ak sa na druhého pozeráme ako na vzácny dar, ktorý prijímame s hlbokou vďačnosťou v srdci, na oplátku ho chceme obdarovať sebou samým svojim vlastným dobrom, ktoré je schopné vyťažiť zo seba len to najlepšie. A čím hlbšie milujeme a čím silnejšia je ľudská láska, tým je väčšia schopnosť človeka pochopiť podstatný zmysel lásky, ktorá sa prejavuje hlbokou vďačnosťou za dar lásky, lebo pravá láska je ten najväčší dar Boží. Kto vedome a zodpovedne pristupuje k láske, nemôže zostať takým, aký je, ale snaží sa stávať čoraz lepším, plnším, veď ho vedie Láska. A to je tá správna námaha a úsilie – pracovať v prvom rade a predovšetkým na sebe samom! Iba takto ponímaná láska má schopnosť vydolovať z človeka opravdivé dobro, ktoré neubližuje, nekrivdí, neponižuje, lebo pravá láska je sila Stvoriteľova.
Aby sa človek v živote dopracoval k poznaniu pravej lásky, mal by uvažovať nad jej zásadnými požiadavkami:
■ po prvé – musí isť o vedomé rozhodnutie milovať druhého človeka
■ po druhé uznať druhého za plnohodnotnú ľudskú osobnosť, lebo uznaním jeho hodnôt sú určené podmienky lásky – predsa nemožno milovať niekoho, koho si nemožno vážiť
■ po tretie – vidieť milovanú osobu reálne, pravdivo, nielen s jej fyzickými danosťami, ale predovšetkým s jej psychicko-emocionálnymi vlastnosťami a duchovnou jedinečnosťou.
Až vtedy má milostný vzťah reálnu šancu pretrvať, keď vieme, koho milujeme a potom zvolenú osobu plne akceptujeme. Najväčším omylom a príčinou rozpadov mnohých vzťahov a manželstiev je chybná požiadavka, aby milovaná osoba bola odrazu ideálna a riadime sa vlastnými vymyslenými predstavami o nej, aká by mala byť, aby sme mohli byť šťastní a cítili sa „príjemne“! Kto takto uvažuje, že už našiel ideálnu bytosť, skôr či neskôr bude z nej rozčarovaný, ak nie rovno sklamaný. Ale sklamania sú vo svojej podstate vlastné nereálne očakávania, ktoré sú vždy výplodom nespokojného ega, a sú dôkazom, že nepochádzajú zo srdca. Iba srdce nám diktuje správne, ak mu ovšem načúvame; ono nám síce hovorí, že každý môže byť dokonalý, no nie každý človek chápe, že to nemôže byť hneď a teraz. Preto rodiaca sa pravá láska často zaniká, keď na vyvolenej osobe – „ideáli“ sa odrazu zjavia akési chyby. To, že si ľudia dnes tak ubližujú, nepochádza ani tak zo zlej vôle, ale z nedostatku poznania a mylného, sebeckého chápania lásky ako aj manželstva. O pravdivej láske možno hovoriť vtedy, keď zahŕňa celého človeka, neodmieta ho pre povahové nedostatky, ale naopak, bezpodmienečnou pomáhajúcou láskou umožňuje oslobodiť nielen druhého, ale predovšetkým seba samého od vlastných chýb, vlastných pádov a zlyhaní. Postupne sa takouto nezištnou vzájomnou láskou obaja uzdravujú na tele a na duši.
Ďalším dôležitým znakom pravej lásky je nežnosť, ktorá človeka povznáša a dvíha ho. Vtedy sa druhý v očiach milovanej osoby cíti byť lepším, lebo milovaný človek sa na neho pozerá ako na vzácny poklad, ako na dar, ktorý má veľkú hodnotu. V rastúcej nežnosti spočíva záruka čoraz hlbšieho, pravdivého poznania nielen druhej osoby, lebo len cez ňu môžeme lepšie porozumieť aj sebe samému. Len v takejto atmosfére môže dôjsť k nevyhnutnej dôvere, aby dvaja ľudia mohli o sebe hovoriť otvorene, ukázať sa v pravde, môcť sa odkryť a odhaliť pred druhým aj svoje najtajnejšie myšlienky a túžby. Cit nehy a dôvery je pozbavený akéhokoľvek strachu aj z prípadnej ostrejšej kritiky a neboja sa ničoho, lebo než nežnosť zaručuje správnu pôdu pre prijatie druhého. A o to v láske ide všetkým – môcť byť konečne prijatý a akceptovaný!
Nežnosť sa môže vyjadriť rôzne – od prostého dotyku ruky, pohladenia vlasov, až po držanie sa za ruky. Neha nikdy nestráca z očú blaho milovanej bytosti, čím nastáva ešte hlbšie porozumenie a zároveň prežitá dôležitá skúsenosť, a síce, že pravá láska sa nikdy neponáhľa! Naopak, obaja sú radostní že existujú, že sa našli a že môžu byť spolu vedľa seba, celkom potichu, v harmónii tiel a sŕdc. Toto pokojné stíšenie tiel, hlboká, radostná blízkosť presahuje telesný rozmer a stáva sa špecifickým základom pravej lásky, ktorá pochádza zo stretnutia duší.
Keď sa mladí ľudia v období pred manželstvom naučia byť spolu v radosti, s pocitom bezpečia a daru, potom určite dokážu byť spolu aj v manželstve a pre takúto lásku je úplne prirodzené, že sa potrebuje vyjadriť aj telesne. Takto realizovaná harmónia nehy a lásky nesie v sebe hlboký vnútorný pokoj, predovšetkým taký, aký naplánoval pre človeka sám Stvoriteľ vo svojom pláne stvorenia, aby človek, už na zemi mohol zažívať blaženosť, po ktorej túži každý ľudský tvor a bol Mu za ňu patrične vďačný.
Túžba človeka po láske je vo svojej podstate „iba“ túžbou duše po Božej láske. Na to, aby ju objavil, stačí otvoriť svoje srdce, lebo kľučka na srdci je len zvnútra. Len úprimná čistá, nezištná, dávajúca láska má schopnosť priviesť človeka k spojeniu najprv so svojou vlastnou dušou, ktorá je v dôsledku nikdy nekončiaceho myslenia a prílišnou emocionálnou zraniteľnosťou z precitlivených nervov výrazne potlačená. Preto, kto berie svoju vieru vážne ten sa dokáže spojiť s Božou láskou vo svojom srdci, ktoré už nikdy viac nebude nespokojne požadovať lásku od druhého, lebo ju už našiel – on sám otvoril Láske svoje srdce zamknuté zvnútra a pochopil, že neprichádza zvonku a nedá sa vynútiť, ale naopak – prichádza, keď ju dáva. Na svete je toľko skutočných životných príbehov ľudí, ktorých z dramatických úskalí ľudského osudu vytrhla a zachránila práve dávajúca, bezpodmienečná láska.
Abd-ru-shin vo svojom diele Vo Svetle Pravdy zdôrazňuje, aká má byť pravá láska:
„Pravá láska nebude dbať na to, čo sa druhému páči, čo mu je prijemné a čo mu spôsobuje radosť, ale bude sa riadiť len podľa toho, čo druhému prospieva! Nezáleží na tom, či to druhému spraví radosť alebo nie. To je pravá láska a služba.“