… Povedal som už, že jadro človeka, jeho skutočné „ja“, je duch. V citovanom texte, ktorý túto skutočnosť osvetľuje, sa tvrdí, že duchovný svet je vyššie a predstavuje hornú, najľahšiu časť stvorenia. Čo teda máme robiť my, duchovní tvorovia, tu v pozemskom svete?

Človek nie je dokonale vyvinutý duch. Jeho duchovné jadro je semienko, duchovný zárodok. Ako každé semienko má v sebe všetky možnosti svojho druhu, potrebuje však postupne dozrieť.

Ako to robí príroda, aby rastlinné semeno dozrelo? Zakorení sa v pôde. Rozmanité sily, ktoré na ňu pôsobia, ho podporujú a posilňujú. A práve tak to s nami zariadil Stvoriteľ. Sme ako semienka ponorené do pozemského sveta. Od zrenia rastlín nás odlišuje len náš druh. Sme v hmote, aby náš duch dozrieval. Pozemské prežitky nás neustále nútia prekonávať obtiaže spôsobené hmotou podľa príslovia: „duch by chcel, ale telo je slabé“. Majú nám pomôcť, aby sme poznali silu ducha v nás, a posilniť v nás jeho vedomú činnosť. Je to tak významné vzhľadom k zásadnej zhode prírodných zákonov, že sa dokonca potrebujeme dostať fyzicky do telesného kontaktu s hmotou, aby sme mohli krok za krokom postupovať dopredu a dostať sa ďalej.

A len tu, v plášti tejto telesnosti z hutnej hmoty je tiež možné, že v rovnakej úrovni môžu pohromade žiť ľudia rôzneho stupňa duchovnej zrelosti. To nám umožňuje, aby sme mali tak rozmanité prežitky ako v žiadnych iných sférach. Rozmanitosť prežitkov nám uľahčuje uzrievanie a činí pozemský život tak dôležitým.

Kam nás napokon povedie tento vývoj? Odpoveď spočíva z našej podstaty. Povedie do ríše ducha, ktorá zodpovedá nášmu druhu.

Tejto ríše však môže dosiahnuť len ten, kto plne dozrel.

(Úryvok z brožúry Dr. Richarda Steinpacha)