Preto dbá aj na zákon rovnováhy medzi dávaním a braním. Dávanie, ktoré vychádza z vypočítavosti alebo márnivosti, sa previňuje proti tomuto zákonu rovnako ako branie, ktoré má svoj pôvod v samozrejmom očakávaní, v požadovaní alebo naliehaní alebo v „práve na pomoc“, ako je to často v prípade súcitu, ktorý pochádza z pozemského rozumu.

Inak je to pri milosrdenstve. Ono necháva vládnuť spravodlivú prísnosť, ktorá vidí len skutočný prospech druhého, k čomu patrí pozemské a duchovné prebudenie, zatiaľ čo nechávať si pomáhať zo súcitu je omnoho príjemnejšie a pohodlnejšie, avšak podporuje aj duchovnú lenivosť.

Človek má dosť príležitostí spoluprežívať, spolupreciťovať aj cudziu biedu a cudzie utrpenie, a tak nechávať v sebe rásť milosrdenstvo a nezištne ho vykonávať.

Vo zvratnom pôsobení ho potom milosrdenstvo Božie obdarí bohatou úrodou, pretože „blažení sú milosrdní, lebo im sa dôjde milosrdenstvo“ (Biblia, kázeň na hore).

z knihy Herberta Vollmamnna: „Pohľad do iného sveta“