Teraz, na konci so silami rozumu sme postavení pred skutočnosť, že ľudská svojvôľa nemá šance pokračovať starými princípmi násilia, ani nezodpovedného bezcieľneho potulovania. Budeme musieť vypiť ten povestný nápoj kalicha horkosti, ktorý si sami pripravujeme oddávna, až do dna. Pretože zastaviť očistné procesy, ktoré sú v plnom prúde, je nemožné. Oslobodenie môže prebehnúť len odčinením viny a poslušným vradením sa do zákonov vyššej spravodlivosti. V nej sa tiež napĺňa i dodnes tak zneuznávaná a povrchne chápaná láska, ktorej najväčšou časťou je prísnosť. Prísnosť, ktorá neustupuje vlažnosti, ľudskej zmäkčilosti, ani falošnému súcitu všetko odpúšťajúcej lásky, lebo pravá láska je neoddeliteľná od spravodlivosti, s ktorou tvorí jednotu.

Súvzťažnosť katastrof a myslenia ľudí

Jednoducho povedané, dôvodom všetkého utrpenia ľudí nie je osud, ktorý sme získali neprávom, nie sú to ani žiadne skúšky ľudstva, aké sa niekedy, skoro až vnucujú niektorými náboženskými vyhláseniami. Súčasné svetové dianie je obrazom skutočného chcenia ľudstva, ktoré dozrelo do plodov. Do pohybu ho uvádza zosilnené pôsobenie výkonnej Spravodlivosti, dávajúcej tentoraz úder ľudskej svojvôli, ktorú sa snažila presadzovať na Zemi po tisícročia. Ak sa  dívame pozorne, uvidíme v prežívaní svetového diania akým sú uragány, tajfúny a vojny, nápadnú súvzťažnosť s tým, čo sa nikdy vážne nebralo do úvahy – rozbúrený a všetkému živému naokolo ničivý, vnútorný stav ľudí, ktorý je v skutočnosti liahňou pre činy. Ale tiež bariérou pre vyššie pomoci, prečo sa nikdy nedokázalo včas rozoznať varovanie ani východisko z núdze a záchrany pred katastrofami. Schopnosť spoznať varovanie zostala už len málo vnímajúcim jedincom. Zvieratám je táto schopnosť varujúceho videnia ešte zachovaná, čo dokazuje skutočnosť, že krátko pred katastrofami sa dokážu včas vytratiť z miesta ohrozenia, čo mnohých ľudí prekvapuje.

Vnútorný stav ľudí! Ľudia, obdarení vyšším zmyslom, hovorievame im niekedy vidiaci, vedia podať obraz toho, čo dokáže bežný človek vytvoriť „vo svete príčin“, svojim nekontrolovaným, živelným chcením, svojim nesprávnym rozhodovaním, podriadeným iba intelektu. Ak to premietneme na celé ľudstvo, je z toho strašlivá masa hriechu, pred ktorou nič živé nemá šancu odolať … bez zásahu Vyššej moci.

Duševné uragány nezriadených citov a myšlienok vytvorili pre náš fyzický zrak neviditeľné základy  v jemnohmotnom svete, ktoré sa postupne manifestovali do hmotných podmienok nášho sveta. Túžba iba po pozemskom, materiálnom, ziskuchtivosť a prestíž nad blížnymi vytvára nečisté priania a myšlienky nízkeho druhu, nepriateľstva s prianím svoju vôľu presadiť i za cenu ublíženia, snahu oklamať, podviesť. Vysielanie závisti a nenávisti, myšlienky na pomstu, ohováranie a poškodzovanie povesti – všetko sú útoky vášní, vypúšťané z hláv i duší miliónov ľudí. Takéto scenáre útokov vo všetkých možných obmenách, sú po stáročia ľudským chcením, teda skutočnými skutkami, tzv. pokrokového, civilizovaného človeka. Z nedostatku kontroly cítenia a myslenia, v životnom priestore ľudstva, pre ktorý neexistuje nedostupná vzdialenosť ani žiadne hranice, uviazol ľudský duch, to skutočne živé v človeku, ako mucha v pavučine. Otrávený, aby sa stal rovnakým ničiteľom ako tí, s ktorými sa nechal vtiahnuť do vleku.

Obviňovanie teda kto, prečo a za čo nepadá vôbec na váhu, pretože prakticky niet na Zemi človeka, ktorý by neniesol spoluvinu za to, že sa zlo sformovalo do tak hrozného diania, ktoré nejedného dnes privádza do zúfalstva. Vypúšťané otrávené city a myšlienky ľudí vytvorili apokalyptické bažiny, ktoré opustiť sú ľudskou silou nezvládnuteľné. Vysokú cenu platí i výrok uvedený kedysi do sveta, že: „na myšlienky clo neplatí.“ Teda, že za myšlienky sa nenesie zodpovednosť? Veď z čohože iného sa zrodili zlé slová i činy, ak nie z nízkeho cítenia a zmýšľania, po ktorom nasledovali a ktoré nezastavia hranice štátov ani oceány?

Rozhodnutie prestať živiť močiare a zbaviť sa v sebe samom a v najbližšom svojom kruhu nízkeho nažívania, nemožno preniesť ani na cirkev, ani na vedu, ani na úrady, ani na politiku, pretože je to záležitosť osobného rozhodnutia každého jedného človeka! Iste, i to sme vedeli, ale rozum, táto apokalyptická šelma s mnohými hlavami, každému dobrému chceniu a úsiliu zabraňovala, pretože človek sa  nepostavil odvážne a drsne na obranu, so všetkým chcením a vládnuť tak ako sa od človeka, nositeľa duchovnej iskry vyžaduje. Postaviť sa voči zlu dá iba čistými myšlienkami, čistým chcením a cítením. Dnes už žiadne výhovorky neplatia, pretože pre každého človeka platí už len buď – alebo. Buď sa podrobí vôli Stvoriteľa, ktorý mu vytvoril dielo stvorenia ako domov pre radostný rozkvet a blahodarné pôsobenie so všetkými bytosťami stvorenia, alebo sa nechá z neho vyradiť ako škodiaci a  neužitočný tvor.

Nie je to Boh, ktorý mlčí!

Povedať nahlas, že záchrana ľudí bez Boha je nemožná, pôsobí na mnohých pochybovačne, ba i nepriateľsky. Ale taký si musí priznať, že ho nik ani presviedčať nepotrebuje, ponechaná mu je tiež viera v iné možnosti. Iný by zas možno i rád uveril, ale je zaťažený tvrdením a obviňovaním, že Boh mlčí, že nezasahuje do utrpenia sveta. Nezasahuje do vrážd, nezasahuje do vojen, neochráni nás pred rozzúreným živlom, bez potrestania ponecháva výsmech pozemskému právu …

Ale kto sme my ľudia, že zrovna my chceme súdiť Boha? Zaujímali sme sa niekedy vážne o to v čom spočíva Jeho vôľa? Tá, ktorú vyjadruje celá príroda, tá, ktorej sa koria moria a oceány, ktorú poslúchajú galaxie s miliardami sĺnc a ktorá vládne vesmíru v neodchyľujúcom sa poriadku? Neoddeľujúca sa od Jeho Lásky a Spravodlivosti? Učili nás, že je dokonalá. Ale ak je dokonalá a ona dokonalá je, prečo sa domnievame, že musí poľaviť zo svojej čistoty keď sme ju my sami odmietli a nechceli podľa nej konať? Mala by povoliť z tejto dokonalosti kvôli súcitu nad utrpením ľudí, nad bolesťami sveta, ktoré nastali iba ako následok zarytej ignorancie ba až výsmechu právu najvyššiemu? Nenapadlo nikoho, akoby asi obstála Zem i vesmír, ak by zákony, ktoré ich riadia, zmiernili svoj chod a zastavovali sa pre neochotu  ľudí ich rešpektovať, keď sa ešte i napriek včasným radám a varovaniam z budúcich následkov nenamáhali ani len poľaviť svojim náladám a prianiam?

Nie je to veru Boh, ktorý mlčí, to, čo je umlčané a u premnohých už celkom hluché, je vlastné vnútro človeka. Zničený oltár na ktorom sa mala konať pravá bohoslužba lásky, tá úcta k Bohu a jeho Vôli, z ktorej všetko vzniklo a jest. A tým i láske k blížnemu, ktorá je od toho neodlučiteľná.

K včasnému obratu sme dostali všetko, ale daň za tieto pomoci bola nemilosrdná, mučenie a zabíjanie prorokov, opovrhovanie a odmietanie vyslancov z duchovných svetov. Už ani nehovoriac o zločinnom odmietnutí výnimočnej pomoci Božieho Syna, ktorého vraždenie pokračuje za stupňovania neúcty a svojvoľného podmieňovania toho kto je jeho lásky hoden a kto má byť obetovaný pre akýsi vyšší spoločenský zmysel … (?) Aký vyšší zmysel by mal ospravedlniť porušovanie Božieho zákona? Zločin vždy zostane zločinom, lož ostane lžou, vražda vraždou, je jedno pod akým “vyšším” spoločenským prospechom sa vykoná.

Ani Kristovo proroctvo o posledných časoch sa nebralo vážne, väčšina ľudstva nachádzajúca sa v „dobrých ešte časoch“ sa nezaťažovala budúcnosťou a volila nanajvýš vyčkávanie. Vyčkávanie je však premeškanie, pretože budúcnosť sa tvorí len z rozhodnutí v prítomnosti. Utrpenie nie je žiadna cnosť, nesmie sa pokladať ani za obeť skrze ktorú by sa pasívnym prijímaním mohol niekto vykúpiť, lebo utrpenie je následok porušovania Božieho poriadku. V obraze narastajúcej núdze ľudstva to znamená, že sa včas neprehodila výhybka na koľajniciach po ktorých sa vlak rútil do priepasti.

Slúžiť Bohu, milovať Boha neznamená v prvom rade byť pobožný, chodiť do kostola a veľa sa modliť, ale niečo omnoho prirodzenejšie – poslúchnuť Jeho Zákony, tak ako dieťa prijíma poriadok domácnosti svojich rodičov, ak nechce byť vydedené a zbavené ich lásky kvôli svojmu vzdoru a poškodzovania tejto domácnosti. Znie jedna krásna veta darovaná ľuďom, schopným pochopiť jej zmysel: „Slobodný je iba ten človek, ktorý plní Božie zákony“. Áno, pretože vtedy už nie je nimi zraňovaný keďže ide v súlade s ich prúdením, aby ho tentoraz pozdvihli nahor a viedli k úspechu. Nijako inak sa nedá vykročiť ani k radostnej výstavbe ľudstva.

Svet sa nielen mení, svet sa zmení úplne. A my v tom neurobíme vôbec nič ak sa iba prizeráme a pokračujeme starými zvyklosťami ničenia a ponižovania seba samých, pretože je nám už vzaté, aby sme pokračovali starým spôsobom „všelikvidácie“. Všetko, čo sme uprednostňovali pred vôľou Toho, ktorý sa nám nikdy nebude pre našu ľahostajnosť prispôsobovať, musíme sami dobrovoľne zavrhnúť, a tiež prijať nevyhnutné následky za neochotu nutnej zmeny. Nie sme totiž žiadnou výnimkou vo stvorení, bezpočet bytostí má právo byť ochránené pred ľudským vyčíňaním a ochránené bude i keby to malo znamenať zánik ľudského na zemi. Zem sa bez človeka zaobíde, človek bez nej ťažko. Taká je skutočnosť! Dúfajme, že sa tak nebude musieť stať …

Pri zúrení búrok sa nechce počuť, že nie je vo vôli Božej dovolené škodiť blížnemu. Práve ubližovanie a násilie voči blížnemu je v následku jedna z najťažších pascí, v ktorej uviazlo ľudstvo. Neexistuje žiaden vyšší zámer, žiadna výnimka, ktorá by ospravedlňovala nespravodlivé násilie na blížnom, hoci na jedinom. Všetci sme dostali právo na duchovný vývoj a návrat v plnej zrelosti domov. Týmto domovom je naša duchovná vlasť, kde smú prebývať tí, ktorí túto zrelosť už dosiahli. A cesta k jej dosiahnutiu vedie len cez plné pochopenie toho, čo Boh žiada od každého človeka. Vážne sa usilovať poznať Jeho vôľu v neúplatných zákonoch stvorenia a uplatňovať ju v živote samom tak ako i pravú lásku k blížnemu, ktorý je s nami spolupútnikom v tomto stvorení. 

Ako máme túto vôľu plniť sme dostali už v Desatore Božích prikázaní, neskôr v Kristovom posolstve Lásky a dnes už v poslednej pomoci, ktorú nám Kristus zasľúbil  pred tisícročiami. Hľadať tieto pomoci a nájsť v nich Pravdu je však vo vážnej túžbe a dobrovoľnom rozhodnutí každého, kto nestratil vieru v realitu pravého ľudstva.

Lebo nie sú to technické vymoženosti ani vysoký stupeň technológií, ktorý by mohol priviesť život  na Zemi k odlesku raja, k priblíženiu zasľúbeného Božieho kráľovstva na Zemi. Všetok život na nej, všetko úsilie a snahy bez spoluúčasti ducha, sú iba pozemské záležitosti. Dočasné a bolestné tak, ako zostáva dočasné a bolestné i bytie človeka, ktorý stratil svoj cieľ.      

Veriaci ľudia vedia hovoriť: „bez Boha to nejde“. Nemýlia sa! Len je nutné tomuto výroku i správne porozumieť. Lebo prijať Boha do svojho života nestačí vonkajšími okázalosťami, nedajú sa nahradiť chodením do kostola a plnením cirkevných povinností. To všetko môžu byť nanajvýš podporujúce pomoci, ale žiť v Bohu znamená splniť to čo predovšetkým On požaduje! Byť teda zameraný na podstatu, hľadať spojenie s Ním a premieňať jeho Božskú Vôľu v čine, teda v živote samom. Malo by byť jasné, že požiadavka „Miluj svojho blížneho ako seba samého“, je od tejto vôle neoddeliteľná. Znamená to prijať Kristov princíp vo vzťahu človeka k človeku i v rozhodovaní pri výstavbe štátu! Bez poznania Pravdy sa to už nedá, v tom spočíva tiež tá mimoriadne dôležitá veta, že iba Pravda oslobodí človeka. Pravda je však Božská, všetko ostatné, čo sa ľudskými názormi pokladá za pravdu, sa jej musí podriadiť. Nájsť teda Božskú Pravdu by malo byť najvyššou túžbou hľadajúceho a k Bohu usilujúceho človeka.