Príchod Posolstva Grálu
Do sveta, v ktorom boli pojmy cností už takmer rozložené, túžba po pravej slobode a mieri skoro zasypaná, keď aj prejavy čistej nesebeckej lásky boli podozrivé a označené ako slabosť človeka, vstúpilo Posolstvo Grálu.
Tam, kde si človek zachoval túžbu po vysokom a ušľachtilom, tomu prinieslo vnútornú radosť a veľkú nádej k oslobodeniu ducha. Najväčšia časť tých kresťanov, ktorá sa naplno vradila do falošného obrazu zmäkčilej, všetko odpúšťajúcej lásky sa však proti Posolstvu postavila nepriateľsky. Ani jedna cirkev, nie je známe ani jediné náboženské spoločenstvo, ktoré by prijalo krištáľové slová s radosťou, s akou ich prijali otvorené srdcia ľudí, ktorí často ani neboli nazývaní ako zbožní, ba často ani označovaní ako typickí veriaci.
Svet tak precitlivený na nepokoj sa zachvel. Posolstvo Grálu ho vyľakalo, pretože podľa všeobecného názoru odmietajúcich, je prísne a preto nezodpovedá slovám ich Spasiteľa o láske a všetko odpúšťajúcej dobrote. Je vraj málo milostivé voči slabostiam človeka.
Hrozivo a pre človeka ponižujúco zaznel tón prísnych veriacich: „My už máme svojho ‚spasiteľa‘, nič iného nepotrebujeme a ani nechceme“.
Možno sa čudovať, že proti falošnému obrazu lásky, nízkym citom a cieľom, do sveta, ktoré doviedol človek svojou svojvôľou, ľahkovážnosťou a ústupčivosťou voči najvyšším hodnotám, narazia ľudia na prísnu a ničím neustupujúcu požiadavku zmeny?
Nie k zástupom prehovoril autor Posolstva Grálu, ale k človeku samému:
„Nehovorím ani k cirkvám ani stranám, ani k rádom ani k sektám a spolkom. Hovorím však celkom jednoducho k človeku samému. „
(Abd-ru-shin)
Pritom by sa dal tak ľahko vyvrátiť pokus manipulácií, ba až otvorenej lži ľudí, ktorí odvádzajú od duchovného prebudenia a hrozia odklonom od Boha. Napriek tomu, že sám autor Posolstva Grálu, ktorého chceli zástupy dotknutých veriacich obviniť zo zrady Krista, jasnými slovami prehovoril:
„Moje Posolstvo nechce, aby sa niekto zriekol Ježiša ako Syna Božieho. Naopak, on má byť až teraz správne poznaný ako taký. Avšak nie ako sluha a otrok skazeného ľudstva, ktorý by znášal, alebo odpykával ťarchu jeho viny, aby to ľudstvo malo pohodlnejšie!“ (Abd-ru-shin)
Doba zviditeľňuje bez príkras vnútorný svet človeka i celého ľudstva. V tomto dianí je tiež videné i pokrivené slovo „milý“ v takom svetle, aby nemohlo naďalej ukrývať lož falošnou zbožnosťou a predvádzaním citov, ktoré chýbajú! S pravým vyjadrovaním bledne aj nepokojný a trblietavý lesk „krásoty“, aby žiarila jasným a pokojným svetlom pravá krása.
Figúrkami za sklom sa javia davy, ktoré kričia: „Preč s narušiteľmi pokoja!“ Za nedôverou a posmechom jedovaté hlasy zanikajú stále viac. Lebo ten zdanlivý pokoj, ktorý si milióny vysnívali ako métu po pohodlnom živote v nezodpovednej svojvôli a vyčkávaní po lepšom nenastal. A rozum, ktorý je iba produktom mozgu nedokáže pochopiť, že je nad ním niečo na čo jeho schopnosti nestačia.
[■]