Urobiť radosť ...
Úlohou umenia je zviditeľniť tajomstvá stvorenia, odhaliť jeho krásy, melódie sfér a zvonivé prúdenia dráh. Poskytuje možnosť radovať sa z jedinečnej hry tanca, hudby i farieb v nikdy nekončiacom formovaní. Človeku ukazuje, že je tiež súčasťou tvorenia, že ho nikto z tohto orchestra nevylučuje … iba ak by sa vylúčil sám.
Umenie otvára cestu k srdciam ľudí. Prebúdza cit v človeku, aby sa zjemnili hrubé kontúry osobnosti a rozžiaril sa duch. Spomenul si na sféry odkiaľ vzišiel a začul volanie z výšin, ktoré bez tohto zjemnenia k sluchu neprenikne. Umenie odvracia človeka od toho, aby sa utopil v starostiach a povinnostiach, ktoré ho bez vnútorného jasu ľahko odvedú od prežívania jednoduchej radosti zo života do pasce neosobnosti, mŕtveho neživého davového bytia.
A niekedy na to stačí len veľmi málo, aby prehovorili múzy k človeku. Keby ľudia túžili po kráse, po pravej kráse, aká vládne tam, odkiaľ všetko svetlo prichádza, rozsvietilo by sa v dušiach a Zem by žiarila. Celý svet by sa zmenil od základov. Duša kráse rozumie a nemôže bez nej žiť. Aké je daromné pachtenie človeka, ak po nej netúži. V každom prípade nemá od nej ďaleko ten, kto chce pripraviť niekomu jednoducho len radosť, osvetliť jeho deň, či jednoducho rozohriať mu srdce.
Dotyk s krásou
Vždy ma poteší milá udalosť, ktorá sa odohrala jedného májového dňa na malom rušnom námestíčku a za krátku chvíľu preladila veľké množstvo ľudí zo strnulého jednotvárneho pobiehania, ku spoločnému prežitiu radosti a šťastia. A to len jednoduchým dotykom s krásou.
Som Sabadell flashmob. Jeden z klipov, ktorý si rád človek prehrá viackrát. Na rušnom námestíčku, za zvuku pokojne odbíjajúcich hodín a bezstarostne sa prechádzajúcich, diskutujúcich ľudí sa objaví muzikant s basou. Oblečený ako koncertmajster, vo fraku, s typickým motýlikom na krku začne hrať akoby sám pre seba. Pôsobivý je obrázok usmievajúceho sa dievčatka, ktoré sa rozhodlo podporiť osamelého muzikanta a hádže mu do položeného cylindra na zemi mincu. Tým si vyslúžilo zdá sa aj privilégium zostať v blízkosti záhadne vypadajúceho majstra a naplniť svoju zvedavosť. Jej tvárička s tvárou umelca podivuhodne symbolizuje. Z muzikanta vyžaruje prirodzený šarm, pokoj a sympatický úsmev i múdre oko akosi málo poukazuje na obrázok núdzneho človeka, ktorý sa snaží privyrobiť si svojou muzikou v uliciach mesta. Ba skôr huncútsky prijíma pohľady zvedavých ľudí, vo výrazoch ktorých sa dajú čítať myšlienky z čudného obrazu. Sú v rozpakoch. Viac je však tých, ktorí sa na zaujímavom výjave bavia.
Rozpaky sa zvyšujú príchodom hudobníčky s ďalším husľovým nástrojom, ktorá si sadá na pripravenú stoličku a pripojí sa k stojacemu hudobníkovi. V spoločnej interpretácii, alebo skôr zdania akéhosi vzájomného ladenia je tušiť Beethovenovu symfóniu. Stále viac ľudí sa pristavuje s výrazmi tváre, ktoré kladú zdanlivo neviditeľné otázky „ … o čo to tu vlastne ide?“ Väčšinou je však vidieť úsmevy a jednoduchá ľudská zvedavosť. Ba snáď niekde i rozhorčenie? Umelci na ulici? Zaujímavú atmosféru vnímajú úplne prirodzene iba deti. Vítajú nový podnet k radosti, ktorá je ich živlom a ktorá tak nečakane vstúpila do ich priestoru.
Z davu vystupuje mladý sympatický muž v tričku a pokojným krokom prichádza k orchestru aby sa rovnako ako hudobníci pridružil k zvláštnemu formujúcemu sa orchestru. Zdá sa, že ho chce dokonca dirigovať ? … A jeho prvé pohyby dávajú tušiť, že to tak asi aj bude, keď sa náhle pod taktovkou náhodného dirigenta z davu rozozvučí v celej svojej nádhere Beethovenova Óda na radosť a z davu, v ničom sa neodlišujúcich divákov sa rozospieva profesionálny spevácky zbor. Kde sa tu náhle vzalo toľko talentov? Ľudí sa zmocňuje úžas, otvárajú sa kráse, ktorá ich úplne podmaňuje. Orchester a diváci sa stávajú jedným telom a na okamih prežívajú to tajuplné zachvenie, keď krása vytvorí most k duši človeka. Zasahujúc srdcia, oslobodzuje ich od myšlienok všedného dňa k radosti, náhle vyvolanej živým dotykom krásy. Harmónia vzájomného spojenia duší na chvíľu zapudí v človeku všetko nižšie a nejeden prežíva na malú chvíľu tú tajuplnú skutočnosť duchovného spojenia, kde nie je nutná žiadna strojenosť ani vedomosti, vierovyznanie, ani spoločenský úspech.
Majestátna hudba doznieva. Dirigent, z ktorého sa vykľul profesionál, tak ako je ním aj celý orchester a spevácky zbor, usmieva sa na prekvapených ľudí šibalským a priateľským úsmevom, za ktorým nasledujú úsmevy členov orchestra. Obraz vyjadruje radosť, ktorú všetci spoločne vyvolali svojim záhadným vystúpením a poklonia sa spoluobčanom. Krásny, sympatický prejav, príťažlivý rovnakou neformálnosťou ako celé vystúpenie. Na voľnom priestranstve, bez svetiel, bez kamier, bez hudobných kritikov, drahých rób a frakov, bez starostlivo upravených účesov a spoločenského bontónu. Uznaním a vďakou je len radostný, úprimný potlesk divákov.
Svet symboliky
Internet umožňuje i takýto maličký dar radosti odovzdať miliónom ľudí po celom svete, čomu zodpovedá aj nemalý počet prezretí. Odhliadnuc od toho koľko symboliky tento klip v sebe nesie, veď už sama Beethovenova „Óda na radosť“ má moc zastaviť zhon sveta a upriamiť pozornosť do svojho vnútra. Akoby nejaké mocné posolstvo s víziou slobody sa jej obraz vznáša nad ľudstvom sťa prísľub veľkého prebudenia.
Nadarmo sa nehovorí, že pri udalostiach kde sa otvárajú duše ľudí ku kráse, nechýbajú anjeli. Tento tajuplný vplyv krídel je tušiť i v závere klipu, vo zvláštnom svete symboliky – zdvihnutie dieťaťa do výšky, ukazujúceho prstom k nebesiam. Lebo ak má človek naďalej žiť, nájsť trvalé šťastie, blahobyt a mier, musí opäť získať nevinnosť, ktorú stratil. Nepomôže nijaká hraná túžba po Živote.
Symbolika dieťaťa upriamuje pohľad k hodnotám, ktoré nie je možné nájsť na zemi, ani zakopané v zemi, ale tam, odkiaľ všetok život prichádza – zhora. A nie je cnosť, ktorá by nežiarila krásou, každá vlastným svetlom i farbou. V spoločnom prejave sa všetky rozplamenia ako mohutná Óda, ktorú temnota neuhasí ani neumlčí.
Každý jeden by mohol usilovať tak, aby i jeho prejav života na Zemi bol ako umeleckým dielom. Lebo umenie by nemalo končiť za dverami sál, chrámov a zlatých brán, malo by byť súčasťou každého človeka i keď svojim osobitým spôsobom. Žiaden človek neponíži svoje cnosti, či žije v biede či v bohatstve, tak ako neponíži umelec svoj talent, či ho odovzdáva vo fraku alebo len v bežnom civilnom odeve.
[■]