Utrpenie
Herbert Vollmann
Toto slovo už po tisícročia zaujíma dôležité miesto v ľudskom živote. Ako často sa márne hľadala jeho pravá príčina!
Najpohodlnejšie riešenie, ktoré si však nevyžaduje premýšlanie a vážne skúmanie, spočíva v tvrdení, že Boh je zodpovedný za všetko utrpenie na zemi. Tomu zodpovedajú aj výroky: Prečo musí tento dobrý človek tak trpieť? Ako to len mohol Boh dopustiť? Prečo sa vôbec trpí?
Ale pritom sa zabúda, že sú tu ešte aj zákony stvorenia, ktoré Stvoriteľ neoblomne vložil do svojho stvorenia a ktorým ľudia nevyhnutne podliehajú!
Pri našich úvahách platí predovšetkým zákon zvratného pôsobenia alebo zákon o príčine a dôsledku. V Biblii je to vystihnuté jednoduchými slovami: „Čo človek zasieva, to musí žať“.
Tento zákon prináša človeku ako jeho karma alebo osud aj utrpenie, ktoré vytvoril on sám svojím nesprávnym cítením, myslením a konaním, aj keď to bolo vo veľmi dávnych pozemských životoch!
Ak podľa nich niekedy v slobodnom rozhodnutí uvalil na seba nejakú vinu, ak spáchal nejaký hriech, nutne podlieha zákonu zvratného pôsobenia a musí plody svojho konania prijimať v tom čase, ktorý určia zákony stvorenia. To isté plati, samozrejme, aj pre dobré úmysly, ktoré mu prinášajú dobrú, pokojnú karmu.
Človek má však vždy možnosť, kedykoľvek sa od svojej zlej karmy oslobodiť!
Je dokonca schopný spôsobiť, že sa karma vôbec neprejaví, ak sa medzičasom natoľko obrátil k lepšiemu, že spätné pôsobenie sa už k nemu nemôže dostať a končí v symbolickom konaní. V tomto spočíva tiež milosť Božia, ktorú On ľuďom poskytuje.
Pritom však treba vziať do úvahy, že nie všetko neštastie, ktoré človeka postihne, je následok spätne prúdiacej zlej karmy. Pretože karma musela predsa raz mať nejaký začiatok tým, že sa človek so zlými úmyslami dopustil na svojom blížnom úmyselne bezprávia a tým mu spôsobil utrpenie.
Páchateľ zla si tým pre seba len na základe slobodnej vôle utká nové karmické vlákna, ktoré musí podľa zákonov stvorenia vykúpiť.
Človek, ktorý je tým neprávom, teda nevinne zasiahnutý, ktorý sa teda na tomto procese vôbec nezúčastňuje, z toho nevychádza naprázdno. Jemu je daná možnosť, aby svojím prežívaním duchovne a pozemsky rýchlejšie dozrieval, o to viac, ak je ochotný, páchateľovi zla poctivo odpustiť, podľa uistenia v modlitbe Otčenáš: „… ako my odpúšťame našim vinníkom.
Takže človek, ktorý napríklad svojím sklonom k zlému nejakému blížnemu spôsobí utrpenie, môže tento blížny, ale len on ihneď odpustiť. Tak sa nemôžu kvôli osobnej ujme tohto človeka zlé osudové vlákna páchateľa. Sklon k hriechu, ktorý páchateľ v sebe nosí a ktorý ho podnietil k tomuto činu, ten mu nemôže odpustiť nikto. Musí sa skutočným oľutovaním, ktoré sa rovná úplnej vnútornej premene k dobru, od neho sám oslobodiť. Ak potom v budúcnosti bude dodržiavať a nasledovať zákony stvorenia namiesto toho, aby sa proti nim staval, bude milosť Božia, ktorá v týchto zákonoch spočíva, vždy s ním!
Ak sa teda hovorí, že pri dobrých a zlých spätných účinkoch osudu neexistuje nič, k čomu by človek sám najprv nezadal príčinu, potom môže pri nevinnom utrpení zasiahnuť spätné pôsobenie viny jednostranne len svojho pôvodcu. On tým priviedol na svet novú karmu. Nevinne trpiaci, teda obeť, však nespôsobil žiadne spätné pôsobenie!
Nech ide o akýkoľvek druh utrpenia, či už zavinený sám sebou alebo spôsobený cudzou stranou, vždy tu bude cesta k oslobodeniu sa od všetkého zla, ak človek prosí o silu v pravej do viere v Boha, ak má pevnú túžbu po dobre a ak sa snaží udržiavať si svoje myšlienky čisté. Žiadna situácia potom nebude taká bezútešná, aby mu zo svetlých výšin neprišla pomoc.
Nie je teda v Božej vôli, aby ľudia museli trpieť! Naopak, Boh chce pre nich len radosť, mier a štastie!
Ak oni napriek tomu spôsobujú sebe a iným žiaľ, potom to činia zo slobodnej vôle, na vlastnú zodpovednosť a musia za to niesť aj následky.
Boh nepozná utrpenie, je mu cudzie. Človek sám ho už po tisícročia privádza na svet a stroskotáva na tom, ak v pokore nehľadá pravú príčinu u seba.
z knihy: „Pohľad do iného sveta“
oOo
