Vďačnosť
Susanne Schwartzkopff
S pravou, neskalene čistou vďačnosťou sa dnes stretávame práve tak zriedka ako s pravou radosťou. Nedá sa od nej oddeliť a mala by z nej vyvierať ako svieži prameň. Prečo chýba radosť, živná pôda vďačnosti? V čom to spočíva?
Pozrite sa v dnešnom svete okolo seba. Kto ešte žije naplnený radosťou? Kto denne ďakuje Stvoriteľovi za to, že smie žiť? Život sa pre väčšinu stal len ťaživým bremenom. Starosti, choroba, beznádejná snaha po zmene pomerov k lepšiemu ochromujú v človeku dneška všetky sily na rozvinutie radosti. Bombami, ktoré vojny rozsypali nad krajinami a národmi, bolo zničeného viac ako materiálne hodnoty. S nimi sa zrútila a zomrela nádej, svieža odvaha, sila priložiť ruku k dielu a vzpriamiť sa, aj schopnosť ešte sa naozaj zo srdca radovať a byť vďačný. Čím je ešte ľudský život po tom, čo vojny pohltili milióny ľudí a nenávisťou zanikli milióny ďalších? Je možné sa čudovať, že si mnohí necenia tento svet, ktorý môže tak rýchlo zaniknúť? Človek už nič nevie o zmysle života, preto sa prikláňa k tomu, aby ho od seba ľahkomyseľne odhodil, keď sa osudové vlákna tak zauzlia, že už ich zdanlivo nemôže rozmotať. Čo na tom záleží? Buď je všetkému koniec, telo smrťou zanikne, alebo je to v inom živote lepšie. Horšie ako tu to už byť nemôže! Tak zmýšľa mnoho tých, ktorí zámerne a s rozvahou pretrhnú vlákna svojho života v domnienke, že sa tým vylepší ich životný údel.
Pred takým činom nemožno ani dostatočne dôrazne varovať. „Nechcem vôbec žiť, prečo ma rodičia priviedli do tohto strastiplného života?“ hovoria mnohí a nevedia, ako pochabo hovoria. Veď oni sami si priali prísť na zem. Inak by ich to nebolo ťahalo do blízkosti ich rodičov, ktorí im umožnili pozemský život, mali by za to byť vďační, pretože tento pozemský život im dáva možnosť splatiť staré dlhy, dospieť k novým poznatkom a pokročiť vo svojom vývoji. Kto sa teda sám vylúči z pozemského života, ten si túto možnosť berie, okráda sa a musí začínať ešte raz od začiatku, aby poznal a splnil svoju úlohu – avšak za oveľa ťažších podmienok! Zahodiť život, ktorý nám dal Tvorca z lásky, to je ten najťažší zločin! Následne môže byť zadusená a za nevýslovného utrpenia zhasnutá iskra života, planúca v každom ľudskom duchu. Nie, smieť žiť je dar! Nie je to oblažujúce smieť zrieť, stávať sa vediacim, silnejším? Pozemský život nám k tomu poskytuje možnosť, my sa z toho máme radovať a byť za to vďační. Každý človek má nadanie, ktoré mu Stvoriteľ prepožičal, aj keď sú hoci len skromné. Niektoré z nich môže človek v sebe nechať vykvitnúť, a tým potešiť seba i svojich spolublížnych. Kiež by tak všetci ľudia vedeli, že Boh vo svojej láske chce len naše šťastie! Ako by mohla Všemúdrosť a Všeláska zahrnúť do plánu stvorenia aj biedu a utrpenie? Tú vytvára len človek svojou neznášanlivosťou, závisťou a zatvrdnutou bezcitnosťou.
Tvorca nám hovorí: „Choďte a využite prepožičané vlohy. Dávam vám k tomu všetku potrebnú pomoc.“
A postaví nám po boku vodcu, ktorý nás nikdy neopustí, verne nás vedie, varuje a radí nám. Ak ho budeme dbať a ak sa necháme viesť jeho rukou, určite dospejeme k svojmu cieľu. Ale musíme mať cieľ ležiaci vyššie ako pozemský život a musíme ho tiež chcieť dosiahnuť. Keď budeme svojho vodcu nasledovať, potom nemusíme nikdy v živote klesať na mysli. Vždy pozná radu, môže nám ukázať, prečo nás to či ono muselo stretnúť, a ukáže nám aj cestu z núdze. Podľa vôle Božej nemá trpieť žiadny Jeho tvor!
Kráčať radostne životom s vďačnosťou, že sa smieme vyvíjať a zrieť, získavať zručnosti, vedenie a silu, byť šťastní vo vedomí, že svetu môžeme niečo dať, že môžeme existovať, to všetko by v nás malo vyrastať v skutočnú vďačnosť.
Ak sa rozhliadneme dobre okolo seba, nájdeme ešte viac dôvodov ku vďačnosti. Či nám príroda neposkytuje radosť vo svojej stálej a nevyčerpateľnej premene? Nie je vždy nová v zmene a pohybe ako v pôvabnej alebo napínavej hre? Radujeme sa z čulého rozprávania našich detí, z precitania ich duší, tešíme sa z lásky svojich blížnych a z možnosti darovať im svoju lásku! Radujeme sa z priateľstva a lásky našich rodičov, z vernosti a krásy v každej podobe. To všetko sú dary nášho Otca na nebesiach, ktorými nás tak bohato obdarúva a za ktoré by sme mu mali s radosťou v srdci ďakovať. Nie je človeka, ktorý by odmietal materskú lásku, nevedel sa radovať zo slnečných lúčov, z kvitnúcich kvetov, z vánku vetra, z mocnej búrky, z múdreho poriadku v prírode, v ktorej stojíme a ktorej činnou súčasťou máme byť.
Máme viac ako dosť dôvodov na vďaku, stačí len otvoriť očí a nechať vojsť radosť do srdca. Aká má byť tá pravá vďačnosť? Musí sa vyjadrovať slovami?
Nie, to nie je potrebné. Je mnoho foriem vďačnosti. Ale každá by mala vystupovať z hĺbky srdca, čistá a neporušená, tak ako tryská svieži a priezračne čistý prameň zo skalnej steny. Hodnotná je iba vďaka vytrysknutej z čistého srdca. Je to protihodnota za dobrotu Stvoriteľa. Keď je človek domýšľavý, lakomý, lenivý, plný nevôle, je základ zakalený a slová vďačnosti, ktoré dáva dohromady, nájdu odozvu v srdciach tých druhých. Vďačnosť má byť vodou jasnou ako krištáľ, v ktorej zušľachtený človek nájde svoj odraz.
Vďačnosť nemá vychádzať z nátlaku ani z povinnosti. Má byť len samozrejmou odpoveďou, malou, maličkou, zato s vrelým srdcom poskytovanú protihodnotou za všetku lásku a starostlivosť, ktorej sa od malička smieme tešiť. Neochraňuje nás Boh prostredníctvom našich rodičov? Neposkytuje nám svoje vedenie? Nevyučuje nás pomocou vychovávateľov? Neposlal nám mudrcov a zvestovateľov večných právd, ktorí zasiahli do životných ciest tak národov, ako i jednotlivcov, udávajúc im smer, vysvetľujúc a objasňujúc? Neposlal dokonca vo svojej nepochopiteľnej láske Svojho Syna dole na zem, aby ukázal zblúdenému ľudstvu cestu ku Svetlu, aby nechal novo zažiariť prekrútenú pravdu a daroval ľuďom odvahu a silu ku vzostupu? Syn Boží zostúpil do hlbokých temnôt zeme – a to je predsa skutočne veľký, preveľký dôvod na najhlbšiu, nikdy nevyčerpateľnú vďačnosť. Lebo vodou života, ktorú priniesol na zem, sa môže každý človek občerstviť a môže utíšiť hlad chlebom Slova Pravdy.
Ako, akým spôsobom poďakujeme nášmu láskyplnému Stvoriteľovi čo najlepšie? Odpoveď je jednoduchá ako pravda sama:
Prežívajme deň s radosťou v srdci, pripravení pomáhať, darujúc radosť iným a prikladajúc ruku k dielu všade, kde je to potrebné. Bude to vďačnosť v čine. A ten vyváži tisíce prázdnych slov vďaky. Využime dary, ktoré nám Boh dal na cestu k nášmu vývoju, k podpore života vo stvorení, rozmnožujme prepožičanú hrivnu. To bude vďaka za našu ochranu.
S pokorou velebiaca vďaka darcovi všetkého dobra je vďakou Jeho detí na zemi. Ten stúpa k Jeho trónu a kladie sa k Jeho nohám. Taká vďaka zdobí a krášli stvorenie, je jeho čistým kvetom. Posilňuje život vo vesmíre, lebo je v ňom sila čistoty, a vracia sa späť ako hrejivá radosť, ktorá svojim svitom preveje naše srdce.
Hrejivý ligot v očiach, stisk ruky, srdečné „ďakujem, mnohokrát ďakujem!“ poteší darcu a mali by byť rečou vďačnosti medzi ľuďmi. Boh našu vďaku nepotrebuje, my mu ju však dlhujeme ako protihodnotu. A tá nesmie chýbať k nutnému vyrovnaniu. Len vďačný a šťastný človek sa zachvieva v harmónii.
[■]