Vianoce nie sú rozprávka o ježiškovi
Najschodnejšia cesta ako spochybniť vieru v nájdenie pokladu je urobiť z hľadania rozprávku.
Ak hovoríme, že život na Zemi je silne poznamenaný materializmom, tak skutočnosť ako sa prijímajú Vianoce to potvrdzuje. Hmotný blahobyt pritom nie je vyslovene na vine a vôbec by nebol ani prekážkou, ak by si človek zachoval spojenie so svojou duchovnou vlasťou. Správnym využívaním duchovných darov by bol naopak povzbudzovaný šíriť vôkol seba takú vznešenosť a krásu, ktorá je skutočnosťou v duchovných svetoch, zachvievajúcich sa v pravej láske Božej.
Túžba po zážitkoch a blýskaní umelými svetlami je v podstate už len náhrada za zabudnuté duchovné svetlo, ktoré sa kedysi ešte zachvievalo v otvorených srdciach ľudí, ktorých nepokorili ani ťažké pozemské podmienky ani utrpenie a nedovolilo zabudnúť na zmysel života, spočívajúceho predovšetkým v duchu. Po strate duchovnosti neprekvapuje, že sa z Vianoc do veľkej miery učinila už len pekná rozprávka pre deti, ktorým nosí ježiško darčeky.
Rozprávka o Santa Klausovi je predsa len rozprávkou a ako taká je deťmi a dospelými i prijímaná. Zneužiť však meno Boha a urobiť rozprávku zo svetodejinnej udalosti, dotýkajúcej sa samotnej duchovnej podstaty človeka, pre jeho bytie a nebytie, je už niečo celkom iné.
Mimoriadna udalosť nesúca nezmazateľnú pečať v celom ľudskom vývoji ako jedno z najväčších pomocí, stala sa motiváciou na splnenie prianí po zážitkoch, podporujúca všetky formy obchodníckej vypočítavosti. Z pripomienky na príchod Syna Božieho sa stalo vítané zastavenie pre pozemskú oslavu, pričom duchovný zmysel Vianoc sa míňa svojho účinku.
Dôkazom toho je i obraz batoľaťa, na ktoré sa so strojeným zaľúbením hľadí nie viac, než na milé ľudské dieťa, vzbudzujúce pomaznanie. Nevidí sa vstup osobnosti stojacej nad ľudským druhom, ktorá iba z moci svojho pôvodu mohla ukázať cestu k záchrane ducha človeka.
Kresťanstvo v podobe v akej sa nachádza dnes tomu nedokázalo zabrániť, veď nejeden veriaci pokojne podporuje neresť, ktorá sa „nevinne“ zachvieva v slovách: „ježiško nosí darčeky“.
Dar Vianoc
Ľudia dobrej vôle vnímajú príchod Vianoc ako mimoriadny čas k zastaveniu a stíchnutiu, vnútorne sa zameriavajúc na prijatie vyššieho, čo svet nedokáže poskytnúť. Podvedomá túžba obdarovať symbolizuje i príprava darčekov pod stromček ako pekný zvyk v snahe urobiť blízkym radosť, priniesť im šťastie. Hoci od hmotných darčekov sa trvalá radosť ani pravé šťastie neočakáva.
Nájsť šťastie a trvalý mier je možné len v spojení s duchovnou silou, prechádzajúcou stvorením, z ktorej môže človek prijať pomoc iba skrze svoj vnútorný duchovný cit, túžiaci po ideáli, po ušľachtilom bytí. Vianočným zmyslom posolstva je spoznať duchovný dar v Slove, Kristom prinesenom, bez ktorého je život pre ľudského ducha sotva poznateľný. Je to dar, schopný osobného premenenia, po ktorom sa potom príjemca stáva darcom svojim blížnym už svojou prítomnosťou.
Dar Boha človeku, aby si spomenul ako má rozvíjať svoju osobnosť, ako vychádzať so svojimi blížnymi ako spolupútnikmi, ktorými sme všetci na ceste, na ktorej nesmie nikto druhému upierať slobodu, nikomu a ničomu ubližovať, ale vzájomne podporovať cieľ, ktorý je vysoko nad hmotnými svetmi, začuť volanie večnosti. Spomenúť si na nebeskú pieseň, ktorú každý z nás už kedysi v najhlbšom vnútri počul.
Rozporuplné pocity z nenaplneného očakávania bývajú po odznení sviatočného času asi jedinými dojmami, ktorými sa ospravedlňuje nevyužitý čas milosti Vianoc.
Nie je to náhoda, že správnemu prežitiu Vianočných sviatkov predchádza duchovné očisťovanie. Veď pravá láska sa môže ducha dotknúť až vtedy keď človek k čistote usiluje, keď po nej skutočne túži.
Veríme, že najväčším darom Boha nám ľuďom je láska, predsa sme od nej vzdialení ak ju oddeľujeme od spravodlivosti. Pretože pravá láska nespočíva vo všetko odpúšťajúcej zmäkčilej dobrote ani falošnej milote. Jej najväčšou časťou je prísnosť podporujúca vyšší prospech, než je len pozemská spokojnosť. Bez tejto prísnosti by predsa už dávno všetko padlo do prachu.
Môžeme sa priblížiť k pochopeniu tejto prísnosti, ak si uvedomíme zmysel očistného diania na Zemi prebiehajúceho, ktoré nie je bez utrpenia. Nie však utrpenia nespravodlivého. A predsa je to pôsobenie vyššej lásky ak má byť svet od zla raz očistený a pokrivené, schopné napravenia, vyrovnané.
Našim darom Bohu však môže byť iba vďačnosť, pretože nič viac mu nie sme schopní darovať. Ale najkrajšou modlitbou človeka je čistá radosť. Vianoce sú k nej každoročne príležitosťou. Príležitosťou spoznať pravý zmysel života ku ktorému nás duchovný cit nabáda. Žiadna rozprávka, nech je akokoľvek vyšperkovaná a žiarivá, to nedokáže.
S vyhľadávaním vianočných sentimentálnych pocitov a vierou zo zvyku však nemá spoločné … vôbec nič.
oOo