Zosnulý

Abd-ru-shin: Posolstvo Grálu

Zosnulý

BEZ POROZUMENIA, osamote stojí duša v úmrtnej miestnosti. Nechápavo, lebo človek, ležiaci na lôžku, sa vo svojom pozemskom živote zdráhal uveriť, že žije ďalej i po odložení hrubohmotného tela. Preto sa touto myšlienkou ani vážne nezaoberal a posmieval sa všetkým, ktorí o tom hovorili.

Zmätene pozerá okolo seba. Vidí sám seba na smrteľnom lôžku, vidí známych ľudí, ako plačú, stojac okolo lôžka. Počuje i slová, ktoré hovoria a vníma aj ich bolesť, ktorú pritom pociťujú vo svojom náreku nad tým, že práve zomrel. Chce sa mu smiať a zavolať, že predsa doteraz žije! Volá! A s údivom vidí, že ho nepočujú. Volá znovu a znovu a stále hlasnejšie. Ľudia to nepočujú, nariekajú ďalej. Začína sa ho zmocňovať strach. Sám predsa zreteľne počuje svoj hlas a aj svoje telo cíti jasne. V skľúčenosti vykríkne ešte raz. Nikto oň nedbá. S plačom pozerajú na mlčanlivé telo, ktoré síce poznáva ako svoje, ale ktoré sa mu zrazu javí ako čosi cudzie, čo k nemu už nepatrí. Veď stojí so svojím telom tu vedľa, oslobodený od všetkých bolesti, ktoré doteraz pociťoval.

S láskou zavolá teraz po mene svoju manželku, kľačiacu u lôžka, kde dosiaľ spočíva jeho hrubohmotné telo. Žena v plači neustáva a neprejaví ani slovom, ani pohybom, že by ho počula. V zúfalstve k nej pristúpi a mocne zatrasie jej ramenom. Ona to nepozoruje a on si neuvedomuje, že sa dotkol a zatriasol len jemnohmotným telom svojej manželky, nie hrubohmotným. Nevie tiež, že jeho žena, ktorá podobne ako on, nikdy nemyslela na to, že je niečo viac, ako pozemské telo, nemôže cítiť dotyk jeho jemnohmotného tela.

Zachveje sa nevýslovným pocitom strachu. Mdlobou a opustenosťou klesá k zemi, stráca vedomie.

Pomaly sa prebúdza na známy hlas. Vidí telo, v ktorom chodieval po zemi, ležať uprostred kvetov. Chce preč, ale je mu nemožné odlúčiť sa od tohto tichého, chladného tela. Cíti zreteľne, ako je ešte s ním spojený. Ale v tom zaznie ten hlas, ktorý ho zobudil zo spánku. Je to jeho priateľ a rozpráva sa s niekým iným. Priniesli spolu veniec a zatiaľ, kým ho kladú, spolu sa rozprávajú. Inak nie je pri ňom nikto. Teda priateľ! Rád by mu dal vedieť o sebe. I tomu druhému, ktorý s týmto priateľom bývali často jeho milými hosťami! Musí im povedať, že je v ňom predsa život, že ešte môže počuť, čo títo ľudia hovoria. Volá! Jeho priateľ sa však pokojne obráti k svojmu spoločníkovi a rozpráva ďalej. Avšak čo rozpráva, to zosnulého od ľaknutia zmrazí na celom tele. To je jeho priateľ? Tak o ňom teraz hovorí.

Zdesene načúva slovám týchto ľudí, s ktorými tak často popíjal, smial sa, ktorí mu len pochlebovali, keď sedávali pri jeho stole a využívali jeho pohostinnú domácnosť.

Odišli, prichádzali zase ini. Ako len mohol teraz spoznávať ľudí! Tak nejedni, ktorých si vysoko vážil, vzbudzovali v ňom teraz odpor a hnev, a niektorému, ktorého si nikdy nevšimol, bol by vďačne stisol ruku! Ale oni ho vôbec nepočuli, ani necítili, napriek tomu, že zúril, kričal, aby im dokázal, že žije! –

Vo veľkom sprievode odviezli potom telo k hrobke. Zosnulý sedel obkročmo na svojej rakve. Zatrpknutý a zúfalý mohol sa teraz už len smiať a smiať! Ale smiech čoskoro vystriedala najhlbšia skľúčenosť‘ a prepadol ho pocit nesmiernej opustenosti. Unavil sa a zaspal. —

Keď sa prebudil, bola okolo neho tma. Ako dlho spal, nevedel. Cítil len, že už nemôže byť spojený so svojim pozemským telom ako dosiaľ. Bol totiž voľný, voľný v tme, obzvlášť tiesnivo na neho doliehajúcej.

Volal. Ani zvuku. Nepočul svoj vlastný hlas. Zastenal a klesol nazad. Ale pri tom tvrdo narazil hlavou na ostrý kameň. Keď sa znovu prebudil, bola ešte stále tá istá tma, to isté skľučujúce mlčanie. Chcel vyskočiť, ale údy boli ťažké a hrozili mu vypovedať službu. Mocne posilňovaný úzkostlivým zúfalstvom sa vztýčil a potácajúc sa, tápal sem i tam. Často padal na zem, zraňoval sa, narážajúc vpravo i vľavo na hroty, hrany, ale aj tak mu to nedopriavalo pokoja k vyčkávaniu. Silná túžba pobádala ho do toho, aby neustále tápal a hľadal. Hľadal! Ale čo? Jeho myslenie bolo zmätené, unavené a beznádejné. Hľadal niečo, čo nemohol pochopiť. Hľadal! Hnalo ho to dopredu, neustále dopredu! Až znovu klesol a znovu vstal, aby pokračoval v putovaní. Tak prešli roky, desaťročia, až konečne našiel slzy. Jeho hruď sa zachvela vzlykotom a… vynorila sa myšlienka, prosba, ako výkrik unavenej duše, túžiacej po ukončení temnej beznádejnosti.

Avšak výkrik nekonečného zúfalstva a beznádejnej bolesti zrodil prvú myšlienku priania uniknúť‘ z tohto stavu. Snažil sa spoznať, čo ho priviedlo do tohto príšerného stavu, čo ho tak ukrutne nútilo blúdiť v temnote. Hmatal okolo seba: nehybné skaliská! Bola to zem, alebo azda predsa ten druhý svet, v ktorý nikdy nedokázal uveriť?

Druhý svet! Potom bol pozemsky mŕtvy a predsa žil, ak by sa taký stav chcel nazvať žitím. Premýšľanie mu pripadalo nesmierne ťažkým. Hľadajúc tackal sa ďalej. Zase prešli roky. Von, len von z tejto tmy! Toto prianie sa premenilo na živelnú snahu, z ktorej sa sformovala túžba. Túžba je však čistejší cit, uvoľňujúci sa z hrubého živelného úsilia. A z tejto túžby celkom nesmelo vyrastala modlitba.

Táto modlitba, preplnená túžbou, vytryskla konečne z jeho vnútra ako prameň. Pokora, odovzdanosť a tichý blahodarný mier zaplavili jeho dušu. Ako sa však zdvihol, aby pokračoval vo svojom putovaní, tu prúd vrúcneho prežitia prešiel mu telom; lebo naraz ho obklopovalo šero a on mohol zrazu vidieť!

V diaľke, veľmi ďaleko, zazrel svetlo podobné fakli, ktoré ho zdravilo. Jasajúc vystrel k nemu svoje ramená a naplnený hlbokým šťastím znovu klesol na zem a ďakoval. Ďakoval z preplneného srdca Tomu, Kto mu daroval svetlo! Potom s novou silou vykročil za týmto svetlom. Svetlo sa mu síce nepribližovalo, ale po takom prežití predsa dúfal, že ho ešte dosiahne, i keby to malo trvať stáročia. To, čo sa mu stalo teraz, mohlo by sa opakovať a vyviesť ho nakoniec z tejto záľahy skalísk do teplejšieho a svetlom ožiareného kraja, ak by o to pokorne prosil.

„Bože môj, pomôž mi k tomu!“ vytrysklo z hrude naplnenej nádejou. A aká veľká radosť, zase počul svoj hlas! Aj keď spočiatku len slabo, ale predsa počul! Radosť nad tým dala mu novú silu a s nádejou opäť kráčal vpred. —

Taký je začiatok príbehu jednej duše v jemnohmotnom svete. Tú dušu nemožno nazvať zlou. Na zemi ju považovali dokonca za veľmi dobrú. Bol to veľkopriemyselník, veľmi zamestnaný, ktorý verne dbal na plnenie všetkých pozemských zákonov. –

K tomuto deju je ešte jedno vysvetlenie: Človek, ktorý vo svojom pozemskom živote nechce nič vedieť o tom, že je aj život po smrti a že raz sa bude musieť zodpovedať za všetko svoje správanie a konanie, je v jemnohmotnosti slepý a hluchý, len čo tam bude musieť raz prejsť. Len pokiaľ je ešte spojený so svojim odloženým hrubohmotným telom, čo trvá dni alebo týždne, môže občas vnímať, čo sa okolo neho deje.

Ale keď sa potom uvoľní od rozkladajúceho sa hrubohmotného tela, je táto možnosť stratená. Už nevidí a nepočuje nič. To však nie je trestom, ale celkom prirodzené, pretože on sám nechcel nič počuť ani vidieť, čo sa týka jemnohmotného sveta. Jeho vlastná vôľa, vytvárajúca rýchlo rovnorodú jemnohmotnosť‘, mu bráni v tom, aby jeho jemnohmotné telo mohlo vidieť a tiež počuť. To trvá tak dlho, dokiaľ sa táto duša pomaly nezmení. Či to už potrvá roky alebo desaťročia, možnože aj storočia, to záleží od každého človeka. Je mu úplne ponechaná jeho vlastná vôľa. Ale pomoc mu príde až vtedy, keď po nej sám zatúži. Nie skôr. Nikdy nebude do toho nútený.

Svetlo, ktoré táto duša, keď sa stala vidiacou, uvítala s takou radosťou, tu bolo vždy. Len predtým ho nemohla vidieť. Je tiež jasnejšie a silnejšie, ako sa zdá doteraz nevidomej duši. Ako ho vidí, či silno, či slabo, to opäť záleží jedine od nej samotnej. Nevyjde jej ani krok v ústrety, ale je tu! Duša sa môže z neho tešiť vždy, ak vážne a pokorne chce.

To, čo vysvetľujem, hodí sa však len pre tento jediný druh ľudských duší. Nie teda snáď aj pre iné. V samotnej temnote a v jej úrovniach niet však svetla. Tam neplatí, že ten, ktorý vnútorne napreduje, môže naraz uzrieť svetlo. Musí byť najprv vyvedený z prostredia, ktoré ho zdržuje.

Zaiste je možno nazvať tu ukázaný stav duše ako trýznivý, pretože je duša naplnená veľkým strachom a beznádejou, ale sama to nechcela inak. Dostáva len to, čo si pre seba vynútila. Nechcela nič vedieť o vedomom živote po pozemskej smrti. Toto pokračovanie života a samotný život si duša sama nemôže v sebe usmrtiť. To nemá v moci. Ale si buduje neplodnú jemnohmotnú úroveň a ochromuje zmyslové orgány jemnohmotného tela, takže nemôže jemnohmotne ani vidieť ani počuť, dokiaľ… sa ona sama nerozhodne inak.

To sú duše, akých dnes na zemi možno vidieť milióny. Až na to, že nechcú nič vedieť o večnosti alebo o Bohu, možno ich ešte nazvať slušnými. Zlovoľným sa prirodzene vodí horšie, ale o nich tu nemá byť reč, len o takzvaných slušných ľuďoch. –

Ak je povedané, že Boh podáva svoju ruku k pomoci, tak je to v Slove, ktoré ľuďom posiela. Ukazuje im v ňom, ako sa môžu zbaviť viny, do ktorej sa zaplietli. A jeho milosť spočíva už od začiatku vo všetkých tých veľkých možnostiach, daných ľudským duchom vo stvorení na voľné používanie. To je tak nesmierne mnoho, že si to človek dneška nedokáže ani predstaviť, pretože sa tým nikdy nezaoberal s dostatočnou vážnosťou. Tam, kde sa tak stalo, bolo to dosiaľ len z rozmaru alebo za účelom márnivého sebapovyšovania!

                                        [■]