Ľudia chceli vidieť u Ježiša iba zázraky.  Potom boli presvedčení, že majú pred sebou Božieho vyslanca.  Učeníci už len tým, že smeli dýchať v Ježišovej blízkosti,  aj keď s ním možno neprehovorili jediné slovo, dospeli k presvedčeniu, že je Syn Boží.  Medzi nimi a poslucháčmi Ježišových kázaní sa teraz už roztvorila priepasť.  Neprijímali už jeho slová doslovne rozumom, ale cítením.  Mali tak podiel na sile Svetla, ktorá prenikala Ježišovou rečou, a to im dávalo nezrovnateľne viac.  Boli skromnejší a duševne sa prehĺbili.  Ježiš to pozoroval s radostným pohnutím.  Svetlo sa v nich začalo prebúdzať k životu.  Nebezpečenstvo, že by prvý poryv vetra mohol všetko opäť uhasiť, bolo konečne zažehnané!  Nadišiel čas dokonalej harmónie a preniesol prešťastných učeníkov do sféry radosti zo života.  Aj hĺbavý Judáš vykonal tento vzostup, bol oslobodený a mohol sa zachvievať s ostatnými.

Nakoniec učeníci pokročili tak ďaleko, že okolo svojho Pána vytvorili ochranný kruh.  A Ježiš to cítil tak blahodarne, že ešte radostnejšie než predtým rozdával ľuďom plnými rukami poznanie, ktoré mal v sebe.  Ježiš dával viac, než tušili, a mal radosť, že smie obdarovávať.

Nedával ľuďom len zákony pre ich spolužitie a súkromný život, ale poskytoval im aj to, čo bolo vlastne nadpozemské.  Jeho slová, aj keď ich neboli schopní sledovať a nemohli všetko pochopiť, v nich prebúdzali túžbu po raji.  A túto túžbu museli v sebe mať, pokiaľ tam chceli raz opäť dôjsť.  Vedome alebo podvedome muselo byť v ľuďoch prianie ocitnúť sa raz tam, vo svojom duchovnom domove.

                                                                                                                [■]