Ríša Inkov
| Inkovia, nazývaní aj „Synovia slnka“, boli pred 475 rokmi dobromyseľným národom a vo svojej detskosti, čistote a bezelstnosti šťastní. Nadišiel však deň, keď španielsky dobyvateľ Pizarro, túžiaci po moci a bohatstve, zničil so svojimi druhmi ríšu Inkov a priviedol im veľké utrpenie. Vyvstávajú otázky, prečo musel šťastný národ, ktorý sa nikdy neprevinil voči žiadnym tvorom prežiť tak ťažký osud. . |
Odpoveď Abd-ru-shina z knihy „Odpovede na otázky“:
S neškodnosťou, v ktorej Inkovia žili, by boli dospeli až ku stavu pokoja! Cítili sa pritom dobre a neusilovali po ďalšom vývoji zo slobodnej vôle.
Žili ako neškodné ovečky. Na zemi však boli ešte aj iní ľudia, ktorí sa už poddali neblahému vplyvu nadvlády rozumu a tým sa podobali vlkom. Ako je známe, nemôže ovce žiť s vlkmi spoločne.
Zlovoľní ľudia, ktorí prepadli Inkov, naviazali novú karmu, zatiaľ čo Inkom vzišiel pritom napriek pozemskému utrpeniu úžitok, leba sa stali bdelými, aby sa duchovne a tiež pozemsky ďalej vyvíjali!
Z tohoto deja sa môže ľudstvo poučiť, že je povinnosťou ľudí, aby boli stále bdelými! Duchovne i pozemsky. Pozemský človek môže stáť duchovne sebevyššie a žiť sebelepšie vo Svetle, ak nie je ale súčasne i pozemsky bdelý, ak zabúda na svoje pozemské okolie, v ktorom má predsa žiť ako pozemský človek, a ak na to nechce dbať, ale žiť tu na zemi iba pre ducha, potom musí utrpieť a utrpí škodu, lebo tým poskytuje zlovoľným blížnym voľnú cestu. Dovoľuje tak voľný vzrast slabosti svojich spolublížnych a ich chyby a dáva im dokonca ešte príležitosť, aby sa v nich vybúrili. To je nesprávne!
Bdelosť je najlepšou obranou a najostrejším bojom!
Úryvok z knihy:K Hualkarovi, „Veľkému“ kráľovi Inkov pristúpil svetlý posol a zvestoval mu: Trikrát desať liet uplynulo, ako cudzinci prepadli krajinu. Hualkar zostarol a jeho hlava obelela; jeho život už nepoznal radosť, len povinnosť. A predsa sa toho dosť zmenilo. Veľký čoskoro spoznal, že ľudu prospieva, keď si vyberá ženy z cudzích miest. tento zvyk tu bol už dlho na Hualkarov príkaz. A ešte niečo iné sa stalo zvykom: keď teraz požehnával Inka zväzok vernosti, podával mužovi vyblýskanú, ostrú zbraň,aby mohol chrániť svojich najbližších. A pri prijímaní jagavého meča musel tento muž prísahou sľúbiť, že vytiahne zbraň len v nutnej obrane: „Počuj ma, Najvyšší, na svojom večnom tróne. Ak však vkročí nepriateľ na našu zem, |