Jasný lúč rozsekol hmlu minulosti a z neho vystupuje Krišna, aby narovnal všetko, čo si ľudstvo vymyslelo falošného o ňom a o jeho živote na Zemi, keď pripravoval cestu Svetlu. S ním vyvstáva pred žrecom vtedajšia doba.


 

Krišna

Úryvok z knihy:

Krišna videl bolesť a díval sa na smrť. Temne sa sfarbila obloha. Videl Zem pokrytú tieňom noci hrôzy. K neuseneniu bol smútok v jeho srdci.

Vtom oslepujúco jasný lúč prelomil hlbokú temnotu a z neho vystúpil divukrásny anjel so žiariacimi krídlami. Jeho oči boli ako zlato, tvár ako alaster, hlas ako dunenie hromu. Zlatý štít pokrýval prsia; jeho odev bol ako sneh. Anjel niesol v oboch rukách čašu, ktorá svietila ako rubín. A Krišna sa zo svietiacej čaše napil.

Znova ho obklopila temnota a svetlý posol zmizol.
Až teraz sa Krišna rozpomenul na jeho hlas, a pretože naň nemohol zabudnúř, premýšľal o tom, či si ešte pamätá aj slová, ktoré anjel vyslovil

„Ja som Pán , tvoj Boh a nebudeš mať iných bohov predo mnou !“
To mu povedal anjel, posol Najvyššieho.
Krišna premýšľal o týchto slovách, ktoré dostal ako zákon. Pre neho to bola samozrejmosť.

A z tmy znovu vystúpili postavy. Hlboko zo Zeme znel žalujúci hlas ženy:
„Prinášam zárodok ducha na Zem, klíček, ktorý mal byť v hmotnosti predurčený k Najvyššiemu, a pozemská žena ho pokrivila !“
Žalobne ako bolesť bez konca to doliehalo do Krišnovho ducha. Zase jedna bytostná, ktorá vznáša obžalobu proti ľudskému duchu.

A tam, čo to bolo?
Obrovská mocnosť sa zdala blížiť ku Krišnovi. Srdce sa mu skoro zastavilo. Obrovská, celý vesmír naplňujúca tvár s ľadovými modrými očami a posmešným úškľabkom na ústach vyšla nad zemeguľou. Obzor sa sfarbil ako medený kov.

„Ja som pánom sveta“, hovoril hlas. „Ty svätý, choď pokojne cestou, ktorou išli mnohí. Upusti od toho bludu, že by si mohol človeku darovať skutočný život. Ja ho poznám lepšie ako ty a dávam mu to, o čo stojí. Tebe dám časť svojej moci, ak ma budeš nasledovať.“

„Aký si len zaslepený, padlý anjel, keď si myslíš, že môžeš zlákať toho, kto túži po Svetle! Poznám ťa teraz z očí do očí; vedz, že sa ťa viac nebojím. Ešte neúprosnejšie budem proti tebe bojovať; lebo počujem obžalobu, ktorú proti tebe vznáša všetok život. Všetko čisté sa od teba odvrátilo; tvoj spôsob s ním viac nedokáže nadviazať spojenie. Akoby si sa mohol so svojimi zlomenými krídlami vzniesť späť nahor! Máš moc škodiť iba sebe podobným, až kým nepríde ten, ktorý ťa odzrojí !“

Hrozivo sa sfarbila medená červeň oblohy. Mocná vyzerala Luciferova postava nad Zemou. V hĺbkach to hrmelo, more zúrilo, Zem sa triasla, no obloha zostala tichá. Zhora prichádzala žiarivá modrá a zlaté svetlo, zatiaľ čo dole v temných vrstvách sa ešte tlačili červenavé farby. Hory a stromy praskali a rútili sa. Lucifer drvil Zem svojou päsťou.

Z výšky prichádzalo svetlo. Premenilo sa na postavu mladého muža v bielom šate. Na príkaz svojho otca nastúpil ďalekú cestu po zemi a zem sa rozjasnila.
Lucifer sa musel skryť pred tým jasom., ktorý vychádzal z Božského. Ale ľudská mienka stála proti Svetlu!

Znovu vyrašilo tŕnité krovie a Lucifer opäť zvoľna vystupoval na obzore. Prenikavý, pohŕdavý smiech odporcu otriasal Zemou. Znova Krišna nevidel nič, než temnotu. A bol veľmi smutný, lebo sa zdalo, že Lucifer triumfuje. Boli to neznesiteľné muky, bolesť, ako ju Krišna ešte nikdy nepocítil. Srdce mu kŕčovito zovrelo, ale nielen Krišnovovo srdce, celé stvorenie krvácalo. Temnotou kanuli ťažké krvavé kvapky, padali do hĺbky a všetky na Luciferovu hlavu. Krišna pohliadol dole do jeho temnej ríše.Od ľaku zavrel oči. A modlil sa:
„Pane, dopustíš, aby toto prišlo na Zem?“ Je toto koniec Tvojho nádherného stvorenia?

Tu sa ešte raz otvorili nebesá a znovu zostúpila svetlá postav anjela. „Pamätaj na meč vo svätom Gráli !“ povedal hromový hlas nebies. Tieto slová boli Krišnovi jedinečnou útechou a vedel, že má uvidieť dejiny sveta od tohoto dňa až do jeho konca.

Na osamelej vysočine vstúpil Krišna do jaskyne, v ktorej sa usadil. Tam v stave duchovného povznesenia zrel toto dianie. Mohutné bytosti, ktoré k nemu pristúpili, ním hlboko otriasli. Jeho telo bolo ako prázdna schránka, studené a bez pohybu. A muky nemali stále konca.

Znova uvidel Zem a všetko, čo na nej bolo vidieť, sa nesmierne zmenilo. Pekným zostalo len to, čo strážili čistí bytostní: príroda. Nad svetom vládol mocný démon so zlatým bičom. Pod jeho šľahmi rástli obrovské diela, ktoré robili ľudí pyšnými, bohatými, povýšenými ale nie šťastnými.

A znova to bolo to isté ako pred dávnymi časmi, znova bola zem plná náreku, vojen a hrôzy a bola celá temná. Stále ešte spočívala Luciferova päsť na zemi.

Tu prišlo ešte raz Svetlo do temnôt. Biely lúč sa zniesol z neba na zem. Zem sa zatriasla, ako ťažký záves sa závoj tmy valil nabok a tlačil nadol všetko, čo bolo z rovnakej látky. Z čistého neba Zem prijímala jasný lesk.

S hrozným revom sa Lucifer odvrátil od Zeme, nemohol zniesť ten jasný lúč. Ten však išiel tentoraz za ním, krok za krokom a to až do takej hĺbky, že ho Krišna nedokázal viac sledovať.

Lucifera nebolo viac vidieť a celé stvorenie si vydýchlo. Ako po ťažkej búrke, očistená a svieža bola Zem. Nad ňou sa vznášal biela svätá holubica Grálu v bieloskvúcom prstenci.

Po dlhom čase sa biekly lúč zdola vrátil. Lucifer ho nenasledoval. Ale zo svetlého lúča, ktorý zostal na Zemi, sformoval sa kríž a niesol prejasnené črty Syna Človeka.

Krišna premýšľal o tomto obrate vo svätom dianí a na to sa jeho duch prebudil znova v pozemskom tele.

„Pane,“ modlil sa, „daj, aby som plnil Tvoje prikázania a slúžil Ti až do večnosti.“