BUDDHA
V knihe je pozoruhodným spôsobom ukázaná príprava a vedenie povolanej osobnosti, ktorá mala pomôcť svojmu národu k vzostupu. Buddhovi bolo darované v duchovných obrazoch veľké vedenie o Pánovi všetkých svetov, o neviditeľnom večnom Bohu, ktorý stojí nad všetkými bohmi. Duchovný rozmach sa odrazil v celom živote národa a ovplyvnil i doterajší vzťah k indickej žene. Kto v sebe prežije tento snáď najkrajší úsek dejín Indie, uvedomí si nesmiernych veľkých pomocí, ktoré sú ľudstvu stále znovu poskytované nevýslovnou láskou a spravodlivosťou Božou.
Myšlienky z knihy:
– Zaháľka podporuje utrpenie. Vzniká zo žiadostivosti po radovánkach a rozkoši, zo sebelásky a pohodlnosti. Utrpenie je teda následkom žiadostivosti. Ak umŕtvime v sebe žiadostivosť, premôžeme tiež utrpenie. Zmizne v činnom živote a pohybe
– Ak je niektorý kmeň ešte tak málo vyvinutý ako naši Drávidovia (domorodci), nachádza len bytosti, ktoré sú v jeho tesnej blízkosti, v samotnej prírode, a týchto potom vzýva ako bohov
– Dokiaľ ľud vzýva modly, ktoré si sám vytvoril, dovtedy bude vysielať do svojho okolia zlé myšlienky
-Duša si vytvára svoje okolie podľa svojho vlastného stavu. Čistá duša by v špine bývať nemohla
-Kto je vnútorne spojený s tvormi Večného, ten stojí správnym spôsobom v kruhu všetkého bytia. Vždy bude môcť plne zastávať svoje miesto, pretože rozumie svojmu okoliu, miluje ho a stará sa oň
-Siddhárdta, muž čistého chcenia, pevného srdca a vysokého poznania, dbaj, aby si Večnému slúžil viac než svojmu ľudu!
-Večný nežiada viac, než aby každý (slúžiaci) zo seba vydal to najlepšie. Čo by potom ešte chýbalo, on už pridá sám.
-Domnievali sa, že Pánovi svetov slúžia len nedokonale, pokiaľ mu neprinášajú žiadne obete.
„Nadarmo sa im Siddhardtha snažil vysvetliť, že zrieknuť sa vlastného ja je najväčšou a tiež tou jedinou obeťou, ktorú človek môže priniesť Večnému.“
-Pán svetov nestvoril tvory preto aby trpeli. Je to následok nášho zlého konania, sami sme si ho zavinili! Pri všetkom, čo robíš, uč sa pýtať na vôľu Božiu a tiež ju plň!
– Vy i ja máme presviedčať svojim životom viery a radostným činom Kto nepresviedča sám sebou, svojou bytosťou, ten nech radšej mlčí!
Zlaté nitky
… Vzduchom sa tíško znášali zlaté vlákienka, jemné svetlé nitky aké Gautama ešte nikdy nevidel. Nevedel tiež odkiaľ prichádzajú, pozoroval však, že sa spúšťajú k nemu.
Vtom začul tiché hlásky šepkať:
„Gautama, počúvaj! Nitky ťa našli! Hľadali ťa sedem rokov! Sedem plných rokov! Nachádzali ťa a predsa s tebou nemohli dosiahnuť spojenia, lebo si ich vždy znova nevedomky odpudzoval. Dnes si sa konečne otvoril Svetlu natoľko, že sa mohli zniesť až k tebe.“
„Odkiaľ prichádzajú?“
„Vychádzali zo zbožných myšlienok a modlitieb človeka, ktorý prosil za tvoje blaho. Vieš, kto ťa mal tak rád, že sedem dlhých rokov deň čo deň spomínal a modlil sa za teba u Brahmy?“
„Mája, moja žena!“ zvolal Gautama s presvedčením. „Ona bola zbožná, dobrá a opravdu ma milovala.“
„Áno, Gautama, tvoja žena za teba prosila. Jej stálym prosbám ďakuješ za to, že sa k tebe mohli priblížiť sily, ktoré si ty sám priťahoval sprvu len málo.“
___________________________________________________________
Tento titul je možné objednať v online obchode www.svetgralu.sk
Stred vlastného krúženia. Bod pokoja.
Je treba sa naučiť nezávisle na ľudskej chvále alebo hane hľadať v sebe samom stred všetkého vlastného krúženia. Ak nájdeme tento bod, potom pocítime, že spočíva v úplnom pokoji. Odtiaľ vychádzajú všetky spojovacie vlákna smerom nahor. Čím častejšie sa v tomto jedinom bode sústreďujeme, tým pevnejšie sa tieto vlákna tkajú a nadväzujú. A ten, kto takto vnútorne zosilnel, môže sa stať pre iných pomocníkom a vodcom.
PANI NEBIES.
Lúče dopadajúce na zem sa celkom ticho, nepozorovateľne farbili do ružova. Zmenil snáď mesiac svetlo? Gautama pozrel nahor. Práve nad ním, v temnej modrosti nebies, stáli svetlé obláčiky najnežnejšej ružovej farby.
Pohli sa, ustúpili akoby v hre bokom a uvoľnili priestor širokému prúdu zlatých lúčov, ktorý nimi prerazil. Vo svetle týchto nadpozemsky krásnych lúčov javili sa obláčiky ako malé roztomilé deti.
Ich si však Gautama už nevšímal. Zázrak odohrávajúci sa v ich strede ho celkom zaujal.
Po zlatých lúčoch kĺzalo dole niečo ružové, trblietavé a žiariace. Spočiatku to vyzeralo aj ako veľký oblak, ten sa potom ale zmenil a nadobudol určitý tvar. Nad Gautamou sa vznášal obraz najspanilejšej ženy, akú kedy ľudské oko zbadalo.
Tmavomodrý plášť farby nočného neba zdal sa zahaľovať nežnú postavu, ktorej dlhé, strieborne sa trblietajúce vlasy ju odievali akoby druhým plášťom.
Cez tvár, ktorej ľúbeznosť sa dala len vytušiť, splýval svetlý závoj, ktorým prebleskovali oči ako slnko. Ženská bytosť niesla na hlave zlatú korunu so siedmimi farebnými drahokamami, z ktorých vychádzali smerom nahor svetlé lúče.
Gautama padol na kolená.
„Pani nebies!“ modlil sa a jasal. A ono „Pani nebies“ znelo okolo neho tisícmi hlasmi ako tichá hudba.
Vztiahol paže nahor. Uchvátila ho tichá túžba.
„Vznešená pani! Vďaka, že ťa smiem vidieť, vďaka, že o tebe smiem ľuďom priniesť zvesť!“
Znenie okolo neho zosilnelo. Bolo to, akoby z tejto svetlej postavy vychádzali prúdy sily a prenikali ním.
Domnieval sa, že medzi znejúcimi tónmi počuje nevýslovne lahodný hlas:
„Povedz pozemským ženám, že v záhradách božích je záhrada čistoty. Nech sa snažia, aby ju dosiahli!“
Farby pozvoľna bledli, znenie slablo. Podivuhodný obraz ticho zmizol, tak ticho, ako prišiel. Gautama však vrúcne ďakoval Večnému. Jeho dušu napĺňal jasot.o
