ODPOVEĎ:
K tomuto mi došlo už tak veľa otázok, že sa už musím tým zaoberať.

Ti, ktorí o tom hovoria posmešne alebo povrchne jednoducho ako o hystérii, si namýšľajú, že sú ktovieako pokrokoví a majú pripravenú ešte aj dobrú radu, že to dievča by sa malo posadiť do chladnej vody alebo dať do pracovného tábora, prípadne do psychiatrického ústavu. Tým vystavujú na obdiv takú hlúposť, že to nemá hraníc; takže je skutočne škoda stratiť o tom čo len sekundu. Pre tých moja odpoveď neplatí. Nebolo by však bezbožným prianím dopriať takýmto ľuďom, aby aspoň raz, len na osem dní, boli vystavení takýmto veciam. Bolo by to nakoniec najlepším prostriedkom, ako ich priviesť k premýšľaniu, predovšetkým k tomu, aby so svojím ľahkomyseľným myslením a „vedátorstvom“ boli trochu zdržanlivejší a nemali hneď poruke kameň, ktorý by hodili výsmešne na ľudí ako táto Tereza Neumannová!

Potom by veľmi rýchlo žiadali o súcit. Je to vždy tak. –

Zaiste jestvujú ľahké prípady, kedy veriaci vo fanatizme sú schopní tu a tam vyvolať si pomocou autosugescie jazvy. Ale tento prípad nepatrí medzi také druhy! Tento dej nie je hystériou! Nechajte takých prázdnych tárajov hovoriť, vôbec na nich nedbajte. Už dnes je škoda každého pšeničného zrnka, ktoré na zemi ešte zjedia; lebo to sú prázdne plevy, ktoré pri poslednom zúčtovaní nebudú považované za nič, budú rozprášené. Sú to škodcovia, ktorí majúc mnoho rečí, stoja v ceste. Lovia v kalných vodách, keď sa predtým sami pokúšali zakaliť tú najčistejšiu vodu, zasievajúc s radosťou nepokoj a pochybnosti. Nehovorme viac o nich; lebo ich čas je už krátky.

Pozrime sa teda raz vecne na toľko spomínanú záhadu z Konnersreuthu!

Utrpenie tak strašne stigmatizovanej Terézie Neumannovej, ktorá musí na sebe z času na čas znášať nielen všetky znamenia po ranách mučeného a zavraždeného Syna Božieho, ako stopy po klincoch, tiež ranu od kopije, ako aj mnohé rany po celej hlave, ktoré zanechala tŕňová koruna, ale občas musí prežiť aj všetky Kristove telesné utrpenia, kým vyčerpaná únavou neklesne v smrteľných kŕčoch na krvou presiaknutú posteľ.

Tisícky ľudí putujú na toto miesto. Prúdia sem zo všetkých krajov a zemí. Často stoja v hustých zástupoch okolo toho malého domu, v ktorom dievča musí vybojovať svoj boj. V duchu pri tom počuje reči, týkajúce sa ukrižovania, a to vo vtedajšom jazyku, čo privádza jazykovedcov do údivu.

Čakajúci ľudia prijímajú tieto správy so zhrozením. Niekedy môžu zbežne zazrieť aj ťažko trpiace dievča ležiace vo vlastnej krvi, potriasajú zamyslene hlavami a nemo žasnú nad božským darom, ako ho mnohí nazývajú.

Veda aj cirkvi stoja tu pred záhadou, ako otvorene priznávajú, pretože sú na to prinútené neodškriepiteľnou skutočnosťou, tentoraz hrubohmotného druhu, ku ktorej by sa inak mali stavať dôveryhodnejšie. To tiež vyžaduje veľkú zdržanlivosť aj napriek všetkému rozruchu.

Píše sa, že správnemu rozriešeniu tejto zdanlivej hádanky je zaistená vďaka od všetkých, a to aj od cirkvi. To písané je zaiste v jadre úprimné a veľmi dobre mienené, s najlepším chcením pre to pravé. Bezpochyby však bolo tým vyslovené a prisľúbené niečo, čo ľudia nemôžu dosť dobre dodržať. 

Za svoju neschopnosť tej vďaky musia sa opäť poďakovať iba najhoršiemu nepriateľovi všetkého duchovného, svojmu samozvolenému, neobmedzenému vládcovi, k zemi pripútanému rozumu!

Ale výraz vláda rozumu musí byť pochopený tiež správne. Nemienim tým nejaký štátny režim alebo niečo podobné, ale iba dobrovoľné podriadenie jednotlivca jeho vlastnému rozumu, čo prinieslo všetko nezdravé v pozemských pomeroch a žiaľ ešte aj nejaký čas bude prinášať.

So všetkými jednotlivcami stojí však prirodzene aj cirkev pod strašnou silou následkov tohto dedičného hriechu proti duchu. Človek si ho prináša od začiatku, bez toho, že by o tom vedel, bez toho, že by to tušil a chcel. S tým vzniklo celkom nepozorovane i otrávenie všetkého chcenia, a tak je tam triumfujúc spoluvládcom takisto ľudský rozum. Nebude to môcť byť inak, kým tento hriech proti božskému ustanoveniu nebude v ľudstve dôkladne vykorenený.

To vytvára tiež múr proti rozriešeniu tejto záhady stigmatizovanej. Cirkev a veda preto len veľmi ťažko dokážu privítať pravdivé vyriešenie a poďakovať sa zaň, pretože vlastné poznanie a neskalená pravda vyžadujú chápanie nad všetkými hranicami ohraničeného rozumu! Ako vôbec každé duchovné dianie. Keďže cirkev a veda nemôžu toto tajomstvo správne vysvetliť, je to dôkaz toho, nakoľko sú ešte obe časti spútané, a to aj napriek najlepšiemu chceniu. Lebo jedna skutočnosť musí pri tom nerozlučne súvisieť s druhou.

Nie je žiadnym dôkazom, ak tvrdia, že to ešte budú môcť urobiť a ako dôvod doterajšej neschopnosti uvádzajú všetky možné zámienky. Času na to mali dostatok! A že musel uplynúť bez výsledku, to je predsa zreteľne protichodný dôkaz. V takýchto veľmi vážnych prípadoch utrpenia musí sa využiť každá hodina, ak sa vážne chce a môže! Tu niet už času na výmeny názorov a reči, ale je ľudskou povinnosťou konať. Kde sa tak nestane, tam je nemohúcnosť. O tom sa sotva možno škriepiť. Tá neschopnosť pochopiť pravdivé riešenie už vopred prirodzene vylučuje porozumenie.

Preto ostáva už len jedna cesta: a to, že skutočnosti potvrdia moje vysvetlenia!

Preto chcem týmto ukázať pravde cestu, ktorá povedie k rozriešeniu. Za predpokladu, že sa tou cestou potom aj vykročí, a že sa ticho neodmietne zo strachu pred prekvapením, alebo že sa niečo nepodnikne proti nej. Ale aj následok takého postupu by tiež musel priniesť dôkaz pravdy!

Keďže táto cesta pri jej zachovaní nemôže po nijakej stránke priniesť škodu, potom ani túžbu po nej nemožno nazvať bezcennou. Najmä preto, že tým sa môže súčasne urovnať nejeden spor.

Veda už na základe tohto samotného diania vie, že pri pokuse o telesné liečenie alebo zmiernenie išla tiež falošnou cestou. Utišujúce masti nepriniesli očakávané uľahčenie, naopak, vyvolali len bolestivé zápaly, ktoré podľa správ ihneď zmizli, keď bol obväz odňatý. To znamená, že len čo sa zastavili lekárske pokusy, rany boli opäť čisté. A tak je to chcené, ako bolo už predpovedané! Rád by som výslovne poznamenal, že vo vysvetľovaniach, potrebných na objasnenie, nemajú byť nijaké nevraživosti! Vážim si každú poctivú námahu, a tá sa prejavuje stále ako vo vede, tak aj v cirkvi s najlepším chcením pomôcť. Proti tomu dodnes nemožno nič namietať, iba ak by sa touto novo ukázanou cestou nechcelo ísť a obávalo by sa dôkazov.

V tomto prípade celé ľudstvo ide opäť raz bludnou cestou, lebo všetko posudzuje z nesprávnej stránky. Poslucháč a čitateľ musí samozrejme myslieť! Musí sa namáhať, v dianiach skutočne čítať, ticho pozorovať.

Pozrite sa len raz pri tomto na počínanie ľudí! Hľadá sa všetko možné, dokonca aj nemožné. Ale celkom nápadne sa neberie do úvahy jedno, necháva sa úplne bokom ako rozprávka, ktorá sa nikdy neberie vážne do oblasti skutočného diania! Toto jedno sú železné Božie zákony, jeho tvorivá vôľa, na ktorú sa aj napriek jej neotrasiteľnosti už viac nedbá a pri úvahách sa vôbec neberie za základ!

Táto skutočnosť hovorí tak desivo zreteľne o vnútornom stave ľudí, vrátane cirkví, že už to samé by muselo stačiť na objasnenie môjho výkladu o často vysvetľovanom páde do hriechu a jeho následkoch. Hlbšie mysliacemu to poznanie môže sotva byť výraznejšie podané.

Tak ako tu je to však aj v každom inom prípade, pri každom myslení, pri každom skúmaní a v každom konaní! Pohľad je stále hĺbavo upretý len k pozemskému, zotrváva v najspodnejších nížinách, už sa nemôže slobodne pozdvihnúť do výšin; on to nechce! To, čo by u neobmedzeného človeka bolo samozrejmým počínaním – dbať vo všetkom predovšetkým na veľkú vôľu Stvoriteľa a formovať svoje úsudky len podľa nej, v čom jedine spočíva správne riešenie – to človek dneška ako aj cirkevní predstavitelia zavrhujú do ríše fantázie! V tom spočíva dôkaz, že vôbec nemyslia na to, aby práve na tom stavali svoje uzávery. Naopak, celkom verejne sa podriaďujú vede, teda pozemskému rozumu, pripútanému k zemi, a tým sa ešte viacej stávajú vazalmi toho Antikrista, pred ktorým by mali vystríhať, ktorého však nikdy nepoznali! 

Čistota božskej Pravdy nadovšetko! Kto sa skrýva, nie je jej už hoden. Teraz to platí viacerým, nie iba niekoľkým ľudským dušiam! Ako prenikavo osvetľuje tento spor o udalosti v Konnersreuthe hlboký úpadok vo vnútri ľudí! Ako zreteľne ukazuje skutočné odvrátenie sa od Boha a jeho vôle! Preto, lebo sa na neho nedbá!

Platí to aj o tých, ktorí si namýšľajú, že sú veriaci. Blúdiaci ľudia nevidia túto hrôzu priepasti, ktorá sa v nich už dávno otvorila. Potácajú sa pokojne ďalej po jej okraji so svojimi falošnými názormi, predbežne ešte zachovávanými. Blaho všetkým, ktorí sa poučia na tomto prípade, ktorí ho premyslene s posmechom nezavrhnú do oblasti hystérie, a to na vlastné upokojenie, alebo aby tým zakryli vlastné neporozumenie. Mnohí to robia dokonca z vlastného presvedčenia, pretože už nie sú schopní vycítiť svoje neporozumenie a namýšľajú si, že sú skutočne vediaci, podobne ako choromyseľný človek, ktorý sa ešte vysmieva zo všetkých, ktorí ho nenasledujú v jeho sebaklame. –

Terézia Neumannová je v jej utrpení často nazývaná svätou, omilostenou, pri ktorej sa modlia a nejeden ešte túžobne očakáva, že ona sa za neho prihovorí.

A nik netuší, že táto tak „omilostená“ potrebuje príhovor najviac za seba. Nik nemyslí na to, že táto najúbohejšia je práve spolublížnymi zdržiavaná od kynúceho vykúpenia! Vina za to padá bezpodmienečne späť na týchto ľudí, ktorí jej vrúcnu zbožnosť obracajú falošným smerom. Lebo tým sa stigmatizovaná cíti vnútorne povznesená ako Bohom vyznamenaná. Pod vplyvom názorov okolia zostáva ďaleko vzdialená od toho, aby sa vážnejšie a hlbšie zamyslela a svoje myšlienky a city zamerala raz aj iným smerom. Pritom by spoznala, že nemôže byť považovaná za vyznamenanú, ale naopak, za poznačenú! Potrebná pokora, ktorá by mohla viesť k vykúpeniu, je v nej násilne zatlačená falošným smerom.

Terézia Neumannová sa tým stane obeťou falošných predstáv dobromyseľne zmýšľajúcich spoluobčanov, ak v tom zavčasu nedôjde k poznaniu. Prechádza okolo príležitosti na vykúpenie z ťažkej karmy, a to aj napriek súčasnému opakovanému spätnému pôsobeniu, pretože ak to ďalej pôjde tak ako dosiaľ, nebude môcť dospieť k poznaniu.

Zaslepene stoja títo duchovne slepí a duchovne prázdni ľudia pred domom, ktorý obdivujú len ako posvätné miesto, zatiaľ čo v skutočnosti smú tam pôsobením prísnej Božej vôle v jej neochvejnosti spoluprežívať jedno z najotrasnejších varovaní!

V stigmatizovanej z Konnersreuthu, ktorá si vo svojej terajšej pozemskej schránke ešte vôbec nie je jasne vedomá vlastného diania, bojuje ľudská duša o vykúpenie. —

Duša sa kedysi rúhala Synovi Božiemu na kríži! U nej to nie je iba po prvý raz, že odvtedy prebýva tu na zemi a bola takto poznačená.

Až keď si to konečne uvedomí a v pokore úpenlivo poprosí o odpustenie, môže dôjsť k vykúpeniu. Potom to tiež uvidí duchovne a pri tom spozná toho, ktorého príhovor ju môže vykúpiť z jej kedysi takej ťažkej viny! To jej známe a dôverné „Svetlo“ jej bude pri tom nápomocné. Avšak nič nedosiahne bez vlastného spoznania. 

To je tá jediná cesta k jej vykúpeniu! Kto jej ju ukáže a chce urovnať, ten je jej najopravdivejším priateľom a pomocníkom; kto to však odoprie, zatají alebo jej v tom bude prekážať, je jej najhorším nepriateľom. Terézia Neumannová uvidí sama všetko, čo potrebuje na vykúpenie, hneď ako sama vykročí na správnu cestu a môže na nej aj telesne vyzdravieť, bez pomoci ľudí. —

Slová, ktoré už počula od „Svetla“, ktoré pri tom vidí, môžu sa tým aj naplniť, pretože len potom jej utrpením sa skutočne pomôže mnohým dušiam. Takže mnohé duše dospejú pri tom ešte zavčasu k poznaniu prísneho diania v Božej vôli a spomenú si, že je to inak, ako si to dosiaľ z pohodlnosti predstavovali. Zahĺbia sa tým do seba, a tak sa začne ich vzostup. Nie inak to bolo vyjadrené slovom Svetla od jej dobroprajného vedenia.

Aj v slovách „Ty smieš ešte trpieť“ spočívalo mnohosľubne veľké požehnanie: Pre trpiacu to totiž znamená novú možnosť odpykaním dospieť v utrpení možno predsa ešte k poznaniu, a tým aj k vykúpeniu. „Spasiteľ sa teší z toho“, je takisto celkom správne, pretože on sa raduje z každého hriešnika, ktorý ešte môže byť zachránený pred večným zatratením. Prečo sa na celom svete tieto slová opäť chápu falošne; na vlastné zvelebovanie? Ľahkomyseľní otroci rozumu budú sa snáď chcieť z tohto vysmievať svojím obvyklým prázdnym spôsobom bez toho, žeby mohli priniesť čo len najmenší protidôkaz alebo logické vysvetlenie. Najmä keď sa hovorí o prevteľovaní, ktoré už s presvedčením spomínali predsa najväčší duchovia Nemecka, medzi inými napríklad Goethe. Ja však chcem podať taký dôkaz, dôsledok ktorého sa neminie viditeľným účinkom, len čo sa aj správne vykročí na takto ukázanú cestu.

Posmievači by mali radšej mlčať kvôli vlastnej karme; lebo netušia, čo si opäť nanovo nadväzujú a dôkaz toho nech očakávajú až na konci, ak… by sa skutočne nemalo správne vykročiť po tej ceste. Ja sám pri tom nepotrebujem nič robiť. Môže to urobiť každý vážne a dobre zmýšľajúci, rozhovorom usmerniť myslenie tejto trpiacej a veriacej na túto cestu. Ak tieto diania v Konnersreuthe načas samy od seba opäť prestanú, tak v tom ešte nie je nijaké riešenie, nijaké uzdravenie a ešte menej vykúpenie; lebo je veľmi pravdepodobné, že po krátkom posilnení bude nasledovať nová záhada, ešte väčšia ako predtým, aj keď sa to stane až po mesiacoch alebo po rokoch! A to prinesie nové lámanie hlavy. Ak správanie trpiacej Terézie Neumannovej bude však potom verejnosti pod nejakými zámienkami zatajené, tak ľudia sa tým dopustia opäť v celkom dobrom úmysle osudného omylu, vezmú na seba zodpovednosť s nie menšími následkami. –

V mojich prednáškach som už viackrát poukázal na to, že teraz prišiel čas, v ktorom sa uzatvára kruh vtedajšieho diania. Zmienil som sa pri tom aj o tom, že teraz sú na zemi na posledné zúčtovanie opäť všetky duše, ktoré neprijali Božie posolstvo, a to v čase, kedy zvratné pôsobenie u tohto strašného zločinu má spätne začať s plnou silou.

Ktokoľvek sa vtedy rúhal tiež Synovi Božiemu pri jeho posvätnej misii zvestovateľa Pravdy, osobne ho napádal a vysmieval sa mu dobrovoľne, teda zo slobodného chcenia, bez prinútenia predstavenými alebo vládou, bude tiež postihnutý vo zvratnom pôsobení podľa ťarchy svojej viny a niektorí budú musieť pri tom niesť svoje znaky utrpenia, budú tým poznačení, až kým z toho nevzíde vykúpenie, alebo – ak nepochopia – večné zatratenie, to jest zničenie vývojom získaného duchovne-osobného.

Všetci stigmatizovaní, ktorí sa osobne previnili proti Synovi Božiemu, boli len poznamenaní! Až na výnimky v niekoľkých prípadoch, ktoré sa mohli niekedy stať autosugesciou v náboženskom zanietení. Na tom nemohli ani cirkevné služby nič zmeniť, aj keď takto postihnutí žili pritom v čo najhlbšej viere v Boha. Avšak v tom spočívala možnosť konečného vykúpenia, ak v pokore prosili o odpustenie a necítili sa snáď ako svätí.

Ťažká karma vyžaduje rozuzlenie! Mohlo sa to stať stigmatizáciami, ak v tom spoznali súčasne rozuzlenie! –

Ľudstvo sa čoskoro bude musieť naučiť po dobrom alebo po zlom veriť všetkým účinkom železných zákonov božskej vôle, aj keď si to doteraz skrytým prianím inakšie myslelo a vysvetľovalo. Božia Láska spočíva jedine v zákonoch, ktoré pôsobia nezmeniteľne od prapočiatku až dodnes a až do konca všetkých dní! 

Aj Kristus zakaždým poukazoval celkom zreteľne na to, že svojím posolstvom nechce Božie zákony rušiť ani meniť, ale len naplniť. Teda nepohnute zachovať! Ľuďom budú kladené pred oči ešte rôzne vážne napomínajúce znamenia, budú musieť ešte všeličo doteraz nesprávne porozumené vypočuť a prežiť v nefalšovanom svetle večnej Pravdy.

Avšak napriek tomu všetkému ich duše nepočúvajú. Majú oči a bojazlivo ich zatvárajú plní tichého vzdoru pred tým, čo vidieť nechcú. Toto skrývanie im však neodníme nijakú zodpovednosť!