späť

Pád Tróje

Tušenie súvislostí s proroctvami trójskej princezny a únosom Heleny, manželky spartského kráľa Menelea, s pádom kedysi veľkolepej Tróje kladie nevyhnutne otázku: „Kto bola najmladšia dcéra kráľa Tróje Priama, Kassandra, a v čom spočívalo previnenie ľudí, ktoré viedlo k tak dramatickému zániku krajiny a celých generácií?“

Kassandra

(Voľné spracovanie podľa knihy „Zaviate doby sa prebúdzajú“)

Zem zachvela sa nádejou,
keď Svetlo zažiarilo nad Trójou; –
holubica s ružou keď zjavila sa nad hradom,
na kolená v bázni klesol premožený,
kto omilostený bol
nadpozemským pohľadom

Vo Výšinách svetlých
sa otvorila brána,
by nebeský zverený bol dar
pod ochrannú ruku Priama

Zástup žiarivý na perutiach
pannu niesol prečistú;
ružový oblak zo sfér zavanul, keď
spev zborov anjelských vyvolenú
vítal krajinu

Dieťa kráľovského rodu
zrodilo sa na zemi, či
tušila však ľudská čeliadka,
čo skrýva nežná schránka
ľúbezného dievčatka?

Tvár prenesmiernej krásy,
majestátu z Výsosti,
pre obeť a službu do temnôt
zakryl závoj pozemský

‚By z Božskej misky bezodnej
zem z čírych pila nápojov;
‚by nového si rúcha odieť mohol duch,
‚by v darovanej sile zmohutnel
a v mocnej túžbe po múdrosti,
tajomstva smel poznať zákonov

‚By znova zjasnel žene zrak
a radosťou jej skrásnel smiech,
pre ženskosti čistej ľúby‘ kvet
muž narovnať zas mohol driek;
by zbavil ponižujúcej sa nectnosti,
čo tisícami reťazí spútala ho k zemskosti

‚By človek v dôvere zas mohol dvíhať zrak,
a k nadhviezdnym sa dívať obzorom;
prúdy svetla k zemi tiahol tak, aby
z novej sily rozdávala národom

                      [■]

Jak zvonivý tón Tvoj Kassandra
znel hradbami, keď
lásku k Láske priťahoval v poznaní;
a ‚hoc z dychu, čo duše hojil rany,
nádej nemnohým len žažehnula v osude;
Ty cítila si šťastie, keď predsa
v očiach prebudených,
zaiskrenie túžby videla si k slobode

Už len kto Ťa vidieť smel,
kto milosti zrel, jak rady Tvoje
rozpúšťajú chmáry z čiel;
radosť zmocniť musela sa srdca,
v duši prebudiť sa musel spev
Ten túžbou musel horieť,
ten zhodiť jarmo musel hneď;
prosbou po tajomstve prahol,
keď preľúbezný hlas Tvoj
mu pripomenul cieľ

Kvety lúk i chrobač zeme,
radostne Tvoju vôňu vdychovali,
prítulnosťou zvieratá Ťa spoznávali
Pre ľudí Tvoj očí zlatý lesk
bol však šípom Kassandra,
vlastný obraz pred ním chránil;
na zdivelých tónoch pod ním iba
krútiť sa chcel do tanca;
– a pred Slovom, čo na bolesť je liekom
ich falošný varoval ochranca

Darmo napĺňať však pohár,
keď ústa nepoznajú smäd;
darmo nápoj sladiť,
keď nikto nepýta si med;
darmo slnka ukazovať žiar,
keď z chladu noci raduje sa tvár

Láske cudzia je však poroba,
nemá príčiny niesť bolesti;
nespútaná v radosti jej vlastnej letí,
ponechajúc trúdom čašu horkosti

Keď osud do slabostí rydlo zapichol
ostrý dotyk pravdy duše roztriasol,
ohnivý jazyk z rán prudko vyšľahol

Tam, kde si vláda Svetlo nežiada
nemôže sa o ňu oprieť ani ľud;
tak na nectnosti synov vládcu
osud šípy namieril,
hvízdavý rozochvel hrdé mesto zvuk

Čierny vták krídla nad krajinu rozprestrel,
obraz Paridovej viny mu,
v pazúroch sa chvel;
o cudnosti nesvedčil lež o vine,
o márnej kráse Heleny,
rozmaznanej Grékyne

Zo studnice múdrosti však
nechcel v pýche čerpať snem,
varujúce slová prorokyne tak
na bahnitú padli zem

Darmo kňazi orákulum zvali
by sa k nemilosti dopátrali príčine,
v hlase hrobu modly stáli nečinne;
varovania panny čistej zvali –
pochabosťou pomätenej veštkyne;
ba na pokyny matky zvinili ju,
za spustošenie svätyne

Márny Tvoj hlas bol Kassandra,
krik a kliatby za tie rady svieže,
na pravdivé srdce otvorené
v ústrety stavali Ti mreže;
veď za spokojnosť okamžiku
kto dni budúcnosti strežie?

V prosbe ruky vystierala k nebesám,
či pre odpoveď nezaznejú tóny;
prečo ušiam ľudí tak cudzo čisté znejú vlny;
no bez túžby k tej láske čo rozsievala,
nemohli sa napnúť struny

Lúče Svetlých záhrad však
osušili slzy za zdanlivé zlyhania;
tak smutného prežívala poznania,
že putami tisícimi prikovaný je,
kto na bojisko tieňov vstúpi besnenia

Na hodinu pravdy umĺkli už divé hromženia,
keď ulice mŕtvol krutú vydávali daň
z vojnového ťaženia
Za neveru ku Svetlu tak zhasol ľuďom cieľ,
keď fúrie vyčíňaním strašným
zmocnili sa tiel,
a na plač a rúhanie sa obrátil
posmech spásnych proroctiev;

Za to bytie premárnené – Trójsky kôň-
dokonal zánik všetkých potomstiev

No na údel ten ťažký, darmo by
čakala sa pokora čo vzbudila by cnosť,
v divom dave slepých vášní od krvi,
za príčinu vlastnej kliatby ešte,
Kassandrinu označili prítomnosť

M.P.