Prečo Pane, keď som si Ťa  chváliť prial
Si kameňom a palicou ma hnal
Keď za tvrdú som prácu prosil pohladenie
Ty žiadne si mi nedal utíšenie 
Keď som všade po príklade ukazoval cnosti
Mne na plecia si kládol starosti
A keď pre každého som varovný prst dvíhal ešte
Vyhnal si ma bez priateľov v púšte.

Dnes zas v bolesti sa pýtam Pane
Či som azda nejaké  opomenul  splatiť dane,
A či snáď ešte vykúpenie môžem prosiť za ne … ?

                                  oOo

Pre tvoje prosby si nové zasial semä,
Keď pripravil si túžbou pôdu  k zmene
Ja som to najcennejšie v pravý čas ti daroval
A všetko čo odo Mňa si žiadal, som ti dal

 Keď si na Mne prosil pokoj, v duši raj
Ja som daroval ti žiaľ;
Keď prial si sebe, aby tvoje činy
vždy len dobrá sprevádzala povesť,
Ja som daroval ti bolesť;
Keď chcel si všade iba dobrý robiť skutok,
Ja som daroval ti smútok;
Keď túžil každému si novú spievať nôtu,
Ja som daroval ti samotu

Povedz, načo  mne sú plné citu tvoje slová,
Keď nepočuješ pre ne brata, čo v zúfalstve ma volá;
S pýchou dvíhaš hlavu, že už nemáš v duši svár,
On však bolesťou má zvráskavenú tvár;

Na čo je mne toľkých fráz a vyznaní,
Keď sestra tvoja oči plné sĺz  bolestných má poznaní;
Vypínaš sa v hrudi, že už tiene nedržia ťa v strachu,
A jej meno pošľapané necháš ležať v prachu

Láska nie sú slová milý syn,
Nimi žiaden neroztočíš mlyn,
Nenasýtiš hladného, keď sebe praješ slávu,
Ani túžbou bez mozoľov nerozbiješ skalu

Duša, čo tvrdá je, falošný má lesk
Takú neprebudí lúč hrejivý, lež blesk
Z plytkej brázdy vietor ľahko zrno zmetie
No bolesť hlbokými ranami mu žhavú pôdu hnetie
Kalich žiaľu naplnených strastí
Bohatých mu leje živín k rastu