Verše

autor: Milan Rúfus (z knihy "A čo je krása?")

verše

Čítali a potom riekli: – Smutné.
Svitlo už a svitlo bez teba.
Už nám tvojej slzookej lutne
v štastí našom, synak, netreba.

Za mier musí básnik do olova
tvrdo písať spravodlivú zášť.
Sláviť musí jasným zvonom slova
radostnú a rozkvitnutú vlasť! –

A mne v ústach horký prúd sa pení,
oťažel mi v rukách tmavý slák.
Písklo v hrdle slovkom utrateným:
Netreba… No čože. Dobre tak.

Nech si hvízda, nech si hvízda jeseň,
ako vzlyk sa z hrude derie rým.
Už si svoju ťažkých krídel pieseň
nikomu viac do rúk nezverím.

Nechcel som sa seba koriť, smiešny.
Nechcel som o plytkom bôli húsť.
Cudzia slza svieti z mojich piesní.
Cudzia rada horí z mojich úst.

Mier. A v tichu, nim ten výkrik sviští,
hneď sa podlo hlaveň rozšteká.
Nikdy ešte v toľkej nenávisti
nepočalo slovo človeka.

Preto verš môj ťažkým krídlom vzlieta.
Ľudský plač mu z krídla ulomí.
Preto, hľadiac v drsnú bolesť sveta,
smutno mi, až k smrti smutno mi.

Netreba. No čože prídu iní.
Snáď tá pieseň sladšie bude znieť.
No kým tečú slzy do vápennej hliny,
naveky sa budem takto chvieť.

A keď na mňa z našich nízkych dverí
dýchne smrť, v tom chladnom závane
možno raz jak postrelenej zveri
zastydne mi jazyk na rane.

                         [■]