Prečo Pane ... ?

neznámy autor

Prečo Pane, keď som si Ťa  chváliť prial
Si kameňom a palicou ma hnal
Keď za tvrdú som prácu prosil pohladenie
Ty žiadne si mi nedal utíšenie 
Keď som všade po príklade ukazoval cnosti
Mne na plecia si kládol starosti
A keď pre každého som varovný prst dvíhal ešte
Vyhnal si ma bez priateľov v púšte.

Dnes zas v bolesti sa pýtam Pane
Či som azda nejaké  opomenul  splatiť dane,
A či snáď ešte vykúpenie môžem prosiť za ne … ?

                                  oOo

Pre tvoje prosby si nové zasial semä,
Keď pripravil si túžbou pôdu  k zmene
Ja som to najcennejšie v pravý čas ti daroval
A všetko čo odo Mňa si žiadal, som ti dal

 Keď si na Mne prosil pokoj, v duši raj
Ja som daroval ti žiaľ;
Keď prial si sebe, aby tvoje činy
vždy len dobrá sprevádzala povesť,
Ja som daroval ti bolesť;
Keď chcel si všade iba dobrý robiť skutok,
Ja som daroval ti smútok;
Keď túžil každému si novú spievať nôtu,
Ja som daroval ti samotu

Povedz, načo  mne sú plné citu tvoje slová,
Keď nepočuješ pre ne brata, čo v zúfalstve ma volá;
S pýchou dvíhaš hlavu, že už nemáš v duši svár,
On však bolesťou má zvráskavenú tvár;

Na čo je mne toľkých fráz a vyznaní,
Keď sestra tvoja oči plné sĺz  bolestných má poznaní;
Vypínaš sa v hrudi, že už tiene nedržia ťa v strachu,
A jej meno pošľapané necháš ležať v prachu

Láska nie sú slová milý syn,
Nimi žiaden neroztočíš mlyn,
Nenasýtiš hladného, keď sebe praješ slávu,
Ani túžbou bez mozoľov nerozbiješ skalu

Duša, čo tvrdá je, falošný má lesk
Takú neprebudí lúč hrejivý, lež blesk
Z plytkej brázdy vietor ľahko zrno zmetie
No bolesť hlbokými ranami mu žhavú pôdu hnetie
Kalich žiaľu naplnených strastí

Bohatých mu leje živín k rastu

Prečo

Až potom, keď nadýchneš sa znova
A uzrieš lúč čo jasný žiari zhora
Len jediné z tisíca dokážeš si vybrať súst
Poznáš, že chvála tvoja nepostráda úst
;
A všetko len v radostnej už činiť budeš píle
Každé svoje dielo iba v Mojej poznáš sile

S pokorou potom budeš chváliť smútok
Že ťa odnaučil odmeriavať skutok
Vďačiť za samotu, keď ti bola tmou
Že ťa zlatom naučila vážiť slov
Že tajomných sa k uchu dostalo ti rád
Keď utíšiť ten horlivý ťa prinútila chvat
A keď všetky potom svoje v bratovi
uvidíš slabosti
Modlitbou ti bude už len prosba za
jeho radosti

Za svoju sestru však o najnežnejšie
budeš prosiť slová
Aby  pre tiaž  zeme si jej z dlaní
pripraviť smel lôžko znova
S mečom a štítom mohol postaviť sa čelom
Keby nepriateľ otráviť jej chcel by telo
Lebo poznáš, že ona vždy k pravému
ťa vedie miestu
A už nikdy nedovolíš tieňom, aby
nebeskú jej miatli cestu

Napokon keď zahanbený na starý
svoj vzhliadneš šat
A túžby, čo  pod ním skrýval si, 
na slnečný vynesieš jas
Prosiť budeš odpustenie,
s vďakou dýchať, že neostal si v klame;
Už nikdy viac sa neopýtaš
prečo Pane? …
 

                   oOo