Jak zvonivý tón Tvoj Kassandra
znel hradbami,
lásku k Láske priťahoval v poznaní;
a ‘hoc z dychu, čo duše hojil rany,
nádej nemnohým len žažehnula v osude;
Aké len cítila si šťastie, keď
v očiach prebudených –
zaiskrenie túžby videla si k slobode

Už len kto Ťa vidieť smel,
kto milosti zrel, jak rady Tvoje
rozpúšťajú chmáry z čiel;
radosť zmocniť musela sa srdca,
v duši prebudiť sa musel spev

Ten túžbou musel horieť,
ten zhodiť jarmo musel hneď;
– prosbou po tajomstve prahol,
keď preľúbezný hlas Tvoj
mu pripomenul cieľ

Kvety lúk i chrobač zeme,
radostne Tvoju vôňu vdychovali,
prítulnosťou zvieratá Ťa spoznávali
Pre ľudí Tvoj očí zlatý lesk
bol však šípom Kassandra,
vlastný obraz pred ním chránil;
na zdivelých tónoch pod ním iba
krútiť sa chcel do tanca;
– a pred Slovom, čo na bolesť je liekom
ich falošný varoval ochranca

Darmo napĺňať však pohár,
keď ústa nepoznajú smäd;
darmo nápoj sladiť,
keď nikto nepýta si med;
darmo slnka ukazovať žiar,
keď z chladu noci raduje sa tvár

Láske cudzia je však poroba,
nemá príčiny niesť bolesti;
nespútaná v radosti jej vlastnej letí,
ponechajúc trúdom čašu horkosti

Keď osud do slabostí rydlo zapichol
ostrý dotyk pravdy duše roztriasol,
ohnivý jazyk z rán prudko vyšľahol

Tam, kde si vláda Svetlo nežiada
nemôže sa o ňu oprieť ani ľud;
tak na nectnosti synov vládcu
osud šípy namieril,
hvízdavý rozochvel hrdé mesto zvuk

Čierny vták krídla nad krajinu rozprestrel,
obraz Parisovej viny,
mu v pazúroch sa chvel;
o cudnosti nesvedčil lež o vine,
o márnivej kráse Heleny,
rozmaznanej Grékyne

Zo studnice múdrosti však ani teraz
nechcel v pýche čerpať snem,
varujúce slová prorokyne
tak na bahnitú padli zem