Herbert Vollmann:
1. KNIHA: Pútnik svetmi
Z obsahu knihy: Vyrovnanie medzi dávaním a braním, Odmena a trest v zákonoch stvorenia, Slobodná vôľa
Zrodenie človeka na zemi, Tvoj osud spočíva v tvojich vlastných rukách, Stigmy, Ďalšie trvanie duše po smrti, Pomocník na druhom brehu, Oblasti druhého brehu, Dedičný hriech, Krv ako preukaz, Pohlavná sila, Dielne zla, Všetko dobré prichádza zhora, Odkiaľ pochádza zlo?, Spoznaj sám seba, Viac porozumenia pre blížneho, Sebaovládanie, Poznaním k presvedčeniu, Prispôsobiť sa, ale ako?, Človek, agresívna bytosť, Nesprávny a prirodzený nátlak, Pokrivené pojmy, Boh a jeho stvorenie, Desať prikázaní, Polepšenie pozemského ľudstva, Cnosti
Príchod ľudského ducha do pozemského sveta, teda zrodenie človeka, zahŕňa tri procesy; dva z nich poznáme: plodenie a narodenie. Ale to ešte nestačí, keďže je nevyhnutný ešte tretí proces, aby sa človek na túto zem mohol narodiť: inkarnácia. Tá je vstupom duše – to je ľudský duch so svojimi jemnejšími záhalmi – do vyvíjajúceho sa detského tela. K tomuto vstupu dochádza okolo polovice tehotenstva pri určitej zrelosti. V tomto čase cíti matka blízkosť druhého ducha a prejavujú sa prvé pohyby dieťaťa.
Doteraz často prevládalo ponímanie, že duša človeka vzniká zároveň s plodením alebo sa tvorí v tele matky. Vyslovuje sa aj názor, že k inkarnácii dochádza až v poslednom štádiu pôrodu. Pri inkarnácii je podstatný „výber“ rodičov inkarnujúcim sa ľudským duchom. Tu v normálnych prípadoch zohráva vedúcu úlohu zákon príťažlivosti rovnakého druhu. Rovnaký druh môže spočívať v prednostiach, ale aj v chybách a slabostiach, čo treba obzvlášť vziať do úvahy. Preto sú neskôr možné silné napätia medzi rodičmi a deťmi.
Generačný problém, to veľké neporozumenie medzi mladými a starými ľuďmi v dnešnej dobe, sa dá v mnohých prípadoch lepšie posúdiť, ak sa pri inkarnáciách a v každodennom živote zohľadní príťažlivosť rovnakého druhu.
Príslovie „jablko nepadne ďaleko od stromu“ veľmi dobre zobrazuje príťažlivosť rovnakého druhu medzi rodičmi a deťmi, pretože zreteľne vyjadruje: deti sú podobné rodičom!
Okrem otca a matky prichádzajú pre príťažlivosť rovnakého druhu do úvahy aj osoby, ktoré sa veľa zdržiavajú v blízkosti nastávajúcej matky. Preto nie je jedno, koho matka v tomto čase okolo seba trpí.
Tak sa môžu u dobrých rodičov inkarnovať zlé duše, ako aj opačne, u zlých rodičov sú schopné inkarnovať sa svetlé duše. V obidvoch prípadoch to nie sú rodičia, ktorí spôsobujú príťažlivosť, lež nejaká osoba v okolí rodičov.
Takto je možné, že do dobrej rodiny príde takzvaná „čierna ovca“. Nepozornosťou vo vzťahu k okoliu nastávajúcej matky sa pripustila nesprávna inkarnácia, ktorá môže spôsobiť mnoho starostí a trápenia. Na dieťa, ktoré nebolo pritiahnuté druhom rodičov, sa hodí slovný zvrat: „kukučie mláďa“.
Pri inkarnácii môžu rozhodujúcou mierou spolupôsobiť aj osudové väzby. To sa však nedá tak ľahko stanoviť, pretože nám z dobrých dôvodov vo väčšine prípadov zostáva spomienka na predchádzajúce pozemské životy uzavretá.
Tu nám len cit alebo tušenie môže poskytnúť náznak toho, že v predošlých dobách muselo už raz jestvovať spojenie, bez toho, aby sme nad tým mali ďalej hĺbať.
V každom prípade si nemusí žiadny človek robiť nejaké výčitky, že bol pri voľbe svojich rodičov nepozorný. Všetko sa podľa zákonov stvorenia usporadúva tak, že človek neokúsi nespravodlivosť. Každý dostane narodením to miesto, ktoré si zaslúži, to znamená, miesto, určené jeho dobrou alebo zlou karmou, ktorú si na vlastnú zodpovednosť v predchádzajúcich pozemských životoch sformoval.
V tomto zákonitom dianí sa dá spoznať, prečo niet duchovnej dedičnosti. Čo sa ako také zdá, je v skutočnosti dôsledkom zákona príťažlivosti rovnakého druhu, o ktorom sa ľudovo výstižne hovorí: „Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá“. To sa v pozemskom živote prejavuje všade a vždy a platí to aj pri inkarnáciách.
Rodičia nedávajú svojim deťom, ako sa často predpokladá, nič so svojho ducha, len telesné dedičné znaky, ku ktorým ostatne patrí aj temperament, ktorý je čiastočne dedičný, pretože súvisí s vyžarovaním krvi pozemského tela (ľahká krv, ťažká krv atď.). Ľudský duch je však nedeliteľný, je to pre seba uzavretá osobnosť so svojimi viac alebo menej vyzretými schopnosťami a vlastnosťami, ktoré si v priebehu svojich pozemských životov získal a ktoré spoluurčujú jeho povahu. Avšak nezostáva len pri jednej inkarnácii, rast a dozrievanie ľudského ducha si vyžaduje mnohé reinkarnácie (opätovné vtelenia), teda opakované pozemské životy, až kým nebude s konečnou platnosťou schopný vojsť do svetlých úrovní.
To je v každom prípade pôvodný účel opätovných vtelení. Ak pritom možno napraviť chyby minulých pozemských životov, potom je to ďalšia Božia milosť, ktorú ľudia dostali opakovanými pozemskými životmi.
Opätovné vtelenie v ľudských telách, ktoré sa na Západe často označuje ako vpád myšlienok z Východu, je zákonitým dianím vo stvorení, ktoré sa na celej zemi dennodenne uskutočňuje. Len bolo toto poznanie mnohým ľuďom upierané. S týmto poznaním by boli dokázali utvárať svoj život na zemi a na druhom brehu obsahovo bohatší a zmysluplnejší.
Dnes, v čase obratu svetov, patrí aj toto poznanie k učivu, ktoré sa musí v škole života“ dobehnúť. Pobyt ľudského ducha na zemi, ktorý je umožnený zrodením človeka, je len malou, ale veľmi rozhodujúcou časťou jeho veľkého putovania svetom neskoršieho stvorenia, ktoré vychádza z raja a vedie opäť tam.
Len prechodne dostáva ľudský duch pri tomto putovaní pozemskú schránku, pozemské telo, podporujúce nevyhnutný duchovný vývoj. Cieľom tohto vývoja je vedomie seba samého, ktoré ľudský duch potrebuje, aby sa napokon mohol vrátiť do raja ako plne vedomá osobnosť.
Tým sa pozemské telo stáva dôležitým nástrojom, o ktorý sa treba dôkladne starať ako o Stvoriteľom zverený majetok, za ktorý je človek plne zodpovedný. Nesmie ho ani odhodiť samovraždou, ani svojvoľne poškodzovať alebo znižovať jeho funkčnosť.
Zrodenie človeka na zemi sa musí posudzovať z tohto hľadiska, aby bolo správne začlenené do celkového vývojového procesu ľudského ducha.
Dielne zla
Vo všetkých dobách existovali ľudia, ktorí boli schopní vidieť a čítať myšlienky. Ak sa však dajú vidieť myšlienky, potom musia niečo predstavovať a mať obsah a formu. Avšak tieto formy sú jemnejšej hmotností, ako je hrubá pozemská forma. Môžu ich teda vnímať len takí ľudia, ktorých vnútorné oko je pre to otvorené, ktorí sú teda jasnovidní.
Presne tak môžu naše myšlienky čítať pomocníci z druhého brehu a využiť túto možnosť, aby nám pomáhali, radili a prehovárali nám do svedomia. V osobitných prípadoch dokážu dokonca použiť žiarenia čistých myšlienkových kanálov, aby cez ne pôsobili až do hrubej pozemskej hmotnosti.
Avšak človek nemusí byť jasnovidný, aby sa presvedčil o reálností myšlienok. Sú ešte iné znaky ich existencie: prenosy myšlienok od človeka k človeku bez toho, aby sa vyslovovali. Z času na čas o tom čítame alebo sme to sami prežili, že myšlienky, ktoré zacieľujeme na určité ho človeka, ktoré sú „určené“ jemu, tento človek prijíma, ako sa ukáže až neskoršie. Pritom nehrá úlohu vzdialenosť; rovnako skutočnosť, že ľudia sa pri týchto prenosoch nachádzajú väčšinou v domoch. Myšlienky sú predsa ľahšie a jemnejšie ako hrubá hmota, a preto môžu prenikať múrmi tak, ako je to možné u rádiových vĺn.
Už dlho sme schopní merať myšlienkové vlny. Už dlho existuje aj dôkaz o tom, že majú hmotu, ktorej žiarenie sa zisťuje najjemnejšími prístrojmi. Skutočné myšlienky sú prežiarené cítením ducha. Ináč sú chladné a bez sily.
Vznikajú činnosťou predného (veľkého) mozgu. Z myšlienok sa tvorí zasa rozum. Pretože mozog patrí k tomu, čo je pozemské, je časťou pominuteľného tela, smrťou rovnako prestane jestvovať. Potom už človek nemôže na druhom brehu myslieť a používať svoj rozum. Na jeho miesto nastupujú iné prostriedky dorozumievania. Preto môže rozum chápať len to, čo je pozemské. Všetkému tomu, čo je nad tento rámec, už „nerozumie“. Niekomu jednoducho zastane rozum, rozum je v koncoch, rozum zostáva stáť, pokiaľ ide o mi mimo zmyslové, nadpozemské veci, ktoré spadajú jedine do oblasti duchovného chápania.
Ale čo ako pominuteľný je mozog, myšlienky ním vyprodukované jestvujú predsa len ďalej, pretože pri ich formovaní sa prijímajú žiarenia jemnejšieho druhu, ktoré umožňujú myšlienkam prežiť smrť hrubohmotného tela.
Takto spoluprináležia k tým dielam, ktoré človeka nasledujú pri jeho smrti (Zjavenie 14, 13). Na druhom brehu očakávajú odlúčenú dušu a držia ju pevne v kalných nížinách, ak boli myšlienky zlého druhu, alebo tvoria pri dobrých myšlienkach cestu pre obšťastňujúce napredovanie do svetlejších nív.
Karl May, ktorý vedel alebo tušil viac, ako sa dá spoznať z jeho poviedok, hovorí k tomuto vo svojej knihe „Nebeské myšlienky“: „Každý človek je tvorcom vlastného sveta. Jeho skutky sú pevné, jeho slová tekuté, jeho myšlienky imponderabilné (neodvážiteľné) súčasti tohto sveta. Netvorí si ich len pre pobyt tu, ale nebude sa môcť od nich oprostiť ani v onom živote.“
V poslednom čase sa myšlienky a ich prenos (telepatia) stali predmetom rozsiahlych vedeckých výskumov. Ale ako je to dnes obvyklé, výsledky sa väčšinou nepoužívajú na konštruktívne účely.
Tak sa napríklad horlivo skúma, do akej miery by bola telepatia možná ako takzvaná mentálna rádiotelegrafia vo vojnách, pri špionáži, v politike a už sa uvažuje o tom, ako by sa dali myšlienky vojnových protivníkov uviesť do zmätku a ako by bolo možné rušivými vysielačmi zabrániť prenosom myšlienok alebo ich skresliť.
Ale ani to nestačí. Zneužívanie ide ďalej. Existuje snaha prostredníctvom cieľavedomého ovplyvňovania ľudských mozgov násilím uplatňovať úplnú myšlienkovú moc nad väčšími skupinami ľudí.
Avšak morálnu zábranu človeka nie je možné prelomiť zlým chcením iných, ani telepatickými zásahmi do súkromného života, ak to dotyčný prijímateľ nechce. Každý môže s pevným spoľahnutím sa na duchovnú pomoc vynaložiť dostatok sily vôle, aby čelil zlým myšlienkam a nedovolil im pôsobiť vo svojej osobnej sfére.
Načo sú všetky tieto výskumy, keď sa pritom zanedbáva zisťovanie niečoho bližšieho predovšetkým o druhu a pôsobení myšlienok z hľadiska vyššieho duchovného úsilia a zdravej pozemskej výstavby.
Nemôžeme byť naďalej nezúčastnenými divákmi diania, ktoré každý deň prináša nové, neblahé prekvapenia, ale sme nútení vážne sa teraz zaoberať problémami, ktoré sú mimo nášho zmyslového vnímania, totiž v duchovnej oblasti, pretože aj naše duchovné prežitie závisí napokon od toho.
Nedávno bola vyjadrená mienka, že by sa azda dalo zabrániť zločinom, keby sa základným výskumom získalo dostatočné poznanie o dielňach zla, ktoré ženú ľudí v pravidelných odstupoch ku kolektívnym zločinom vraždenia národov.
Tieto dielne zla, resp. kolektívne konania majú svoju podstatu v temných myšlienkových centrálach, ktorých je tak mnoho, koľko je len človek schopný vymyslieť zločinov. Ale jestvujú aj myšlienkové centrály mieru a čistej lásky.
Rovnaké myšlienky sa zlučujú podľa zákona príťažlivosti rovnakého druhu do centrál. Tieto majú zasa spojenie s rovnorodými sférami temna a svetla. Všetci zúčastnení sú potom s týmito zoskupeniami zla alebo dobra spojení nitkami a po tejto spojovacej ceste získavajú stále nový príliv, ktorý umožňuje, aby v nich rástlo tak zlo, ako aj dobro. A jedného dňa to zájde tak ďaleko, že jedna, alebo viaceré, či celé masy premenia napríklad niekde na zemi v skutok zlo, ktoré bolo najprv stelesnené len v myšlienkových formách, a takto spáchajú kolektívny zločin. Pozemské hranice pri tom neexistujú. Oni všetci, nech sú už v ktorejkoľvek krajine, sú vzájomne prepojení skutočnou kolektívnou vinou. Tak sa stáva, že z najrôznejších častí zeme počúvame o zločinoch rovnakého druhu. „Visí to vo vzduchu“, hovorí reč ľudu. Hrozí niečo nepríjemné alebo neblahé. K tomuto vzduchu však patria aj myšlienkové formy so svojimi vyžarovaniami, ktoré nútia k uskutočneniu, a kde sú slabé alebo temné miesta, tam sa pozemsky ukážu plody zlého chcenia. Dnes sa o takýchto prípadoch dozvedáme takmer denne. Pomyslime si napríklad len na zločiny nového druhu. Najprv je akýsi „modelový prípad“, ktorý potom ako vzor vyvoláva reťazovú reakciu.
Z „myšlienkových hriešnikov“ možno chytiť a odsúdiť len pozemsky viditeľných páchateľov. Ostatní „komplici“ zostávajú bez ujmy, pretože ich spolupáchateľstvo nie je viditeľné. Avšak všetci bez výnimky podliehajú zákonom stvorenia, ktoré sa vo svojej nepodplatiteľnosti postarajú o spravodlivé spätné pôsobenie, ale aj o uvoľnenie temných nitiek osudu v prípade, že u pôvodcu je na to pripravenosť stálym dobrým chcením a konaním.
V protiklade k vyššie uvedeným vysvetleniam nie je ani právne, ani morálne opodstatnená pozemsky chápaná kolektívna vina, ktorá sa uvaľuje na spoločenstvo (národ, rodinu) za zločiny jednotlivých členov.
Pretože na zemi, kde nie sú rovnaké druhy od delené, sa v určitom spoločenstve nachádzajú zúčastnení a nezúčastnení, vinní a nevinní navzájom medzi sebou pomiešaní.
Ak sa teda na nejaké spoločenstvo uvalí kolektívna vina, potom sú do nej vtiahnutí a morálne ponížení (diskriminovaní) aj nezúčastnení. Zo všetkých týchto vysvetlení vyplýva, že myšlienky nemôžu byť bez cla. Naopak, často musíme za ne platiť dokonca veľmi vysoké clo. V staroveku platila veta: „Za svoje myšlienky nebude nikto trestaný“. Táto sa neskoršie preformovala do príslovia „Na myšlienky clo neplatí“.
Ak človek necháva v sebe povstať zlé myšlienky, potom tieto nie sú bez cla, teda nie sú oslobodené od trestu. Podľa jednoduchého zákona „Čo človek zasieva, to musí žať“, sa tieto myšlienky k pôvodcovi mnohonásobne vrátia ako zlý osud, ktorý on sám vyslal do sveta. Človek nesie stále plnú zodpovednosť za to, čo myslí a koná. Aké je teda dôležité byť bdelý aj v myšlienkach a skúmať to, čo nám „prechádza hlavou“! Predovšetkým by nás premýšľanie o svete myšlienok malo čoraz viac podnecovať k tomu, aby sme sebe prebúdzali a pestovali chápanie čistého a vznešeného, aby sme si jedného dňa nemuseli robiť výčitky, že sme sa ľahkomyseľnými myšlienkami zúčastňovali na zlých skutkoch druhých, ktorými z hĺbky nášho srdca opovrhujeme a ktoré odsudzujeme.
Ak dodávame našim myšlienkam čo najviac čistoty, podporujeme tým myšlienkové centrály dobra a pomáhame odstraňovať „myšlienkový odpad“, ktorý pustošivo prispieva k znečisťovaniu prostredia na onom i tomto svete. Tak pozvoľna odstavujeme „dielne zla“, ku ktorým patria aj temné myšlienkové centrály. Tieto musia potom hynúť, usychať, pretože sa im už nedostáva prílevu. V tom napokon spočíva aj možnosť zabrániť všetkým zločinom.