NEBESKÁ MELÓDIA
Herbert Vollmann

Z večného domova vyšiel pred nesmierne dávnymi dobami veľký sprievod jasných plamienkov, ktoré tam nežný dych jari práve prebudil z hlbokého spánku. Mnohá svetlá ruka sa žehnajúc pozdvihla ako na rozlúčku a láskyplné, dobrotivé oči sa dívali za nimi.

Pri ich odchode vyzváňali zvony raja a ony ešte v poslednom okamžiku zachytili tento striebristo jasný zvuk a ukryli ho vo svojich mladých srdciach. Veselo víriac norili sa tieto iskričky do hĺbok, vzdialených o celé svety. –

Nadišiel čas, keď tieto nežné plamienky čisto rozkvitli v ľudských duchov a do ich rozkvitania sa miesil tichý tón z ďalekých, vzdialených zemí a ako jemná ruka prechádzal struny ich sŕdc a prebúdzal v nich onen zvuk, ktorý ľúbezne zaznieval a hrúžil sa do ich vnútier pri ich odchode zo svetlého domova. Tu sa ich zmocnilo prudké nutkanie. Oni predsa poznali sladký zvuk domova. Čoskoro sa ich struny rozozvučali naplno a ich pieseň narástla v túžobnú melódiu. Bolo to v dobe, kedy Zem ešte krúžila svetlými dráhami a denne na ňu kropila svieža nebeská rosa.

Potom prišiel deň, kedy sa ono túžobné znenie stávalo tichším a slabším. Vytvoril sa nesúzvuk. Najprv tu a tam, až konečne naplnil celý vesmír. Vyľakane doznieval jasot hlasov a čoskoro veľký chór úplne stíchol. V nebeskom chráme nebolo už počuť ozvenu. Posvätný spev pozemských ľudí odumrel.

-Človek dobrovoľne pripravil sám sebe neomylne pôsobiacu pascu. Poslušný túžbe po vývoji zostúpil z raja dolu do hmotnosti neskoršieho stvorenia, avšak zabudol na svoj pôvod a bol v hmotnosti polapený. S naliehaním a napomínaním vo svojom srdci si už nevedel poradiť.

Namiesto túžby po Pravde a po večnom bytí postavila si väčšina ľudstva baženie po pozemských veciach, žiadostivosť pôžitku najnižšieho druhu. Ak predsa niekedy pod silnou prikrývkou zabúšilo nebeské, hľadali ľudia omámenie v pozemskom.Ľudského ducha sa zmocňovalo jedno opojenie za druhým. Ochromil ho jed natoľko, že mohol zabudnúť na pieseň svojho duchovného domova? Či sa už nemôže rozpamätať na onen podivuhodný nápev, ktorý tak neobyčajne rozochvieva srdce v tajomnej radosti?Ak sa stretnú ľudia ďaleko od svojej pozemskej vlasti so svojimi krajanmi, ich radosť zo stretnutia často nepozná hraníc a oni sú hrdí na svoju pozemskú vlasť.

Či ľudia už nevedia, že majú ešte inú vlasť, omnoho krajšiu, nádhernú a kvitnúcu? Prečo nikdy nehovoria o tejto svojej pôvodnej vlasti, o raji, prečo sa z neho spoločne neradujú keď sa pri svojom veľkom putovaní svetmi stretnú tu dolu na pozemskej pláni? Či vznešená nebeská pieseň celkom stíchla v srdciach ľudí? Nezaznieva a neprespevuje sa predsa ešte tajomne jej melódia tam, kde hľadajúci ľudia na veľkej púti skutočne túžia po raji?

Túžba, driemajúca v jadre duše, je iba zahalená. Či človek nepozoruje, ako neukojená túžba trvalo búši a napomína, keď sa chopí pútnickej palice, keď chce cestovať do cudzích zemí, cez more, keď zlieza horské výšiny alebo keď ho prepadne nevysvetliteľný nepokoj vo víre všedného dňa?

Ak roztrhne človek tieto obaly čistotou pravej túžby, je okamžite spojený s večnou duchovnou silou. Týmto spojením sa k nemu tíško priblíži šťastie a v jeho srdci vzklíči nová veľká nádej.

Kto vie tu na zemi trvalo udržovať toto spojenie, tomu sa podarilo zvládnuť majstrovstvo života, toho vrchovato naplní veľká láska, ktorá sa vždy snaží o to, aby i jeho blížny dosiahol vzletu nahor k blaženým nivám. Kto však hľadá pravú túžbu, ten hľadá i odpykanie, oslobodenie od všetkej viny minulého pozemského života. Zmazáva tým stopy pochybených ciest, ktorými šiel, a dosahuje už na zemi vysokého stupňa duchovného uvedomenia.

Tak je človek pevne zakotvený v pozemskom bytí a pritom bude vedieť čerpať i z plného nebeského zdroja. A čím viac čerpá, tým živším sa stáva onen zdravý idealizmus, ktorý v prirodzených hraniciach vytvára stále trvalé duchovné hodnoty a stavia tak zlatý rebrík, po ktorom smie jeho duch nakoniec vystúpiť do raja.Aký zázrak sa tým napĺňa!

Nevedomé duchovné iskierky vyšli z raja a navracajú sa tam späť ako osobnosti, vedomé si seba samých. Boli v Božej ríši už skôr a predsa ju môžu vidieť a prežívať až potom, čo dovolili, aby v cudzine ich túžba dozrela k plnému pochopeniu zákonov stvorenia a keď získa ním plného sebauvedomenia dostali súčasne dar vedenia o tom, že duch smie žiť večne.

Počujete, ako neviditeľná ruka prechádza zlaté struny nebeskej harfy a ako stále hlasnejšie zaznieva čistá, vznešená melódia, aby tento spev prebudil túžbu vášho ducha, a ako z hĺbky vystupuje blažená spomienka? Ešte raz tým môžete rozdúchať svoju túžbu, aby sa stala plameňom, ktorý spáli všetko to, čo vás drží dolu, a svetlé lúče zasiahnu vaše duše.Potom sa po dlhej, dlhej dobe znova otvoria brány blaženého kraja, z ktorého ste kedysi ako v driemotách učinili prvý krok. Vrátite sa onou cestou, po ktorej smú prichádzať tí ľudskí duchovia, ktorí nezabudli na zvonivo čistú nebeskú pieseň a ktorí jej posledný tón, čo pri svojom lúčení ešte zachytili, rozozneli v jasavý akord.Dajte preto v sebe miesto pravej túžbe a osloboďte sa od všetkého malicherného myslenia.

Veľké a čisté nech je večne vaším prianím a cieľom !

(z knihy: „Nové poznanie k času obratu svetov“)