Ukrižovanie

Keď sa Pilát pri svojom výsluchu Ježiša opýtal: „Tak predsa si kráľ?“, Ježiš odpovedal: „Ty hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, čuje môj hlas“. Pilát sa opýtal: „Čo je pravda?“ (Ján 18, 37 a 38) V štyroch evanjeliách Novej zmluvy nie je táto otázka zodpovedaná. Ale odpoveď čítame v Evanjeliu Nikodéma (III, 2)¹: „Tu mu Ježiš od povedal, že Pravda pochádza z neba. A Pilát: Nie je pravda na zemi? Nato Ježiš Pilátovi: Vidíš pred0sa, ako sú tí, ktorí hovoria Pravdu, súdení pozemskými nositeľmi moci.“          

Bol to nevyhnutný dôsledok, že Ježiš, ktorý prišiel z Pravdy, musel pri svojom pozemskom pôsobení nutne odhaľovať nepriateľov Pravdy, ktorých bolo treba hľadať hlavne vo vládnucom kňazstve, na čele s Kaifášom ako vrchným kňazom. Nechceli prijať, že Ježiš naplnil mojžišovský zákon novým duchom a získaval čoraz väčší vplyv na ľud. Tým ohrozoval ich moc a ich vážnosť. 
„Neutestamentliche Apokryphen; Mohr, Tübingen“ 

Nedôvera a pohŕdanie, s akými k nositeľovi Pravdy pristupovali, sa v krátkom čase zmenili na otvorené nepriateľstvo a smrteľnú nenávisť. 

Potom, ako sa spočiatku pokúšali označiť ho zákernými a prefíkanými otázkami za nevierohodného, žiadali čoskoro jeho pozemské zlikvidovanie. Kaifáš prehovoril slovami: lepšie bude…, ak jeden človek umrie za ľud, a nezahynie celý národ.“ (Ján 11, 50) a to bol rozsudok smrti nad Ježišom. Pretože „od toho dňa boli rozhodnutí, že Ho zabijú“ (Ján 11, 53). Musel sa nájsť už len zákonný dôvod a ten sa čoskoro naskytol. Judáš uľahčil svojou zradou zamýšľané zajatie Ježiša. Keď tento pred vysokou radou priznal, že je Boží Syn, odsúdili ho podľa litery svojho zákona na smrť ako bohorúhača. Odovzdali ho v tom čase zodpovednému miestodržiteľovi (prokurátorovi) rímskej okupačnej moci, Pontskému Pilátovi, pretože oni sami nesmeli vyniesť rozsudok smrti (Ján 18, 31).          

Avšak vysoká rada tu nemohla použiť svoj vlastný rozsudok, že Ježiš je bohorúhač, pretože Pilát neprisudzoval ich náboženským sporom žiadny význam. Museli teda viesť proces ďalej na politickej úrovni, aby si vynútili odsúdenie podľa rímskeho práva, v ktorom sa okrem iného hovorilo, že zločin proti cisárovi musí byť potrestaný smrťou. Ježiš bol teda pred Piláta postavený ako podnecovateľ nepokoja a burič, ktorý sa postavil proti cisárovi, hoci presne vedeli, že Ježiš učil: „Dávajte…, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“ (Luk. 20, 25)      
Pilát nenašiel na Ježišovi vinu, najmä keď mu tento odpovedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta.“ (Ján 18, 36) Pokladal ho za neškodného a viackrát sa pokúšal oslobodiť ho. Lenže tu sa začali vyhrážať vodcovia Židov: „Keď toho prepustíš, nie si priateľ cisárov, lebo každý, kto sa vydáva za kráľa, protiví sa cisárovi.“ (Ján 19, 12) To rozhodlo, pretože Pilát nechcel stratiť cisárovo priateľstvo. Tým by riskoval celú svoju profesionálnu dráhu, pretože byť priateľom cisára“, bol čestný titul a jeho strata mala vážne následky. 

Pilát sa poddal vyhrážkam, hoci jeho žena ho v poslednej minúte varovala: „Nemaj nič s tým Spravodlivým! Lebo som mnoho vytrpela dnes vo sne pre Neho.“ (Mat. 27, 19) Tak odsúdil Ježiša na smrť ukrižovaním a pred ľudom si umyl ruky, aby tak preukázal, že Ježiša nepokladá za vinného. Na jeho slová „Nemám viny na krvi tohto spravodlivého“ zakričal dav s jeho zaslepenými vodcami: „Krv Jeho na nás a na naše deti“, hrozné sebaprekliatie, ktorým boli prekliate dokonca ešte aj nasledujúce generácie (Mat. 27, 24 a 25).   

Tak sa „hosana“, ktoré s jasotom kričal dav ľudu Ježišovi pri jeho vstupe do Jeruzalema, krátko na to zmenilo na nadávky, posmešky a napokon na požiadavku: „Ukrižuj ho!“ Kto z týchto páchateľov neprávosti mohol vtedy tušiť, že o štyri desaťročia rímsky vojvodca Titus Jeruzalem $ chrámom bezo zvyšku zničí! Traduje sa, že bolo vtedy ukrižovaných tisíce Židov. Keď Ježiš pri svojej poslednej ceste do Jeruzalema zočil mesto, hovoril podľa evanjelia Lukáša o jeho zničení: prídu na teba dni, že ťa tvoji nepriatelia… zrovnajú so zemou… a nenechajú v tebe kameň na kameni, pretože si nepoznalo čas svojho navštívenia“ (Luk 19, 44), t.j. čas, keď v tvojich múroch prebýval Boží Syn.           

Boží plán spásy        

Ježiš mohol vtedy svoju misiu zvestovania Pravdy splniť len v národe Židov, pretože v jeho strede boli ľudia, ktorí svojou duchovnou zrelosťou poskytovali oporu, ktorá bola pre stelesnenie božského Slova nevyhnutná. Lenže v tom istom národe si aj temno našlo v radoch náboženských a svetských vodcov ľudí, ktorých potrebovalo na svoje ničiteľské plány a ktorí mali k tomu ešte vo svojich rukách moc. Obzvlášť zavrhnutiahodné bolo, že sa medzi nimi nachádzali aj kňazi, ktorí sa nazývali služobníkmi Božími a potom dali jeho Syna zabiť. 

Lenže všetko toto konanie hlavných vinníkov sa javí ihneď v inom svetle, ak mala byť smrť Ježiša podľa ponímania mnohých ľudí určená Božím plánom záchrany a spásy. Samotných vinníkov to však uvádza do veľmi rozporuplnej situácie. Na jednej strane sú braní na zodpovednosť za vraždu Ježiša, na druhej strane ich to za predpokladu smrti predurčenej plánom spásy stavia do úlohy výkonných nástrojov, ktoré mali spolupôsobiť ako zradcovia, sudcovia a vykonávatelia rozsudku smrti.          

Ako je možné, že pri tomto pláne spásy požaduje Boh od ľudí, aby zavraždili jeho vlastného Syna, čím by on sám prestúpil svoj vlastný zákon? A kde pritom zostáva slobodná vôľa človeka, ktorá mu bola vložená do kolísky jeho ducha?           

To všetko by bolo možné len vtedy, ak by bol plán spásy postavený na Božích aktoch ľubovôle, čo však Božia dokonalosť nikdy nepripustí. Preto môže byť tento plán s celou svojou nelogičnosťou len ľuďmi vymyslený. Boh neposlal na zem svojho Syna na to, aby ho nechal zomrieť za cudzie hriechy.           

Ak Boh votkal od začiatku do svojho stvorenia zákon sejby a žne, potom je to pre celú večnosť zákon nezmeniteľný, ktorý nemôže byť ničím zrušený, ani Božím Synom. Božia veľkosť a dokonalosť spočíva práve v tom, že aj pre Božie časti, ktoré zostupujú do stvorenia, platia zákony tohto stvorenia. Ježiš to potvrdil sám slovami: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov; neprišiel som zrušiť, ale naplniť;…“ (Mat. 5, 17)       

Preto nemohol Ježiš ako nevinný brať na seba vinu druhých, pretože semeno k tomu nezasial. Ak proroci vopred predpovedali Ježišovu smrť a neskoršie svoju vlastnú smrť aj Ježiš, potom to má celkom inú príčinu, než údajne v Božom pláne spásy stanovená obeť zmierenia Božieho Syna. Skutočná príčina týchto predpovedí spočíva v skazenosti ľudí, väčšina ktorých v čase predpovedí prorokov klesla už tak hlboko, že sa dal dopredu presne dovidieť koniec ich kedysi nastúpenej nesprávnej cesty, pokiaľ by sa nezmenili. K tomu patrilo aj poznanie, že ľudia odstránia každého nositeľa Pravdy, ktorý sa proti nim na tejto Svetlu nepriateľskej ceste postaví, keď nebudú ochotní prijať jeho posolstvo.          

Preto sotva možno v celej svojej veľkosti a milosti čo i len vytušiť obeť Božieho Syna, ktorý napriek nebezpečenstvám známym už na začiatku vzal na seba svoju misiu. Pretože bez tejto misie by boli stratení aj tí nemnohí, ktorí v sebe ešte niesli iskru túžby po Svetle.       

Pre Ježiša samotného mala smrť na kríži len jeden zmysel: potvrdenie Pravdy ním prineseného Slova, jeho ďalšie trvanie a rozšírenie. Ak by sa svojim nepriateľom poddal a odvolal svoj pôvod a svoje učenie, jeho celá misia by stroskotala.    

Kolektívna vina       

Pri všetkých týchto úvahách o hlavných vinníkoch nesmieme zabudnúť na jedno: Ježiš prišiel kvôli hriechom ľudstva. Boli to hriechy proti Svätému Duchu, teda proti Božej vôli, ktorá je vyjadrená v zákonoch stvorenia. Na hriechoch ľudstva sa však nepodieľali len Židia, ale aj všetci iní ľudia, trvalým porušovaním božských zákonov, prikázaní a učení v priebehu mnohých pozemských životov.

Hriechy alebo lepšie povedané, útvary hriechu, ktoré majú formy a nesú v sebe určitý život, boli vtedy už také veľké, že sa z nich v úrovniach na druhom brehu (v jemnohmotnosti) mohlo vytvoriť obrovské mesto: Babylon, hriešny Bábel, pod nadvládou Lucifera (Zjav. 17, 5; 18, 2). Z neho prichádza temno, ktoré drží zem v zovretí. Toto nenávistné temno sa pokúšalo Ježišovu misiu znemožniť hneď na začiatku. Bol na to vhodný každý prostriedok, čo ako zavrhnutiahodný. Pretože sa však temno nemohlo zmocniť samotného Ježiša, hľadalo a našlo si medzi ľuďmi ochotných pomocníkov a prisluhovačov.     

Vo veľkom bolo vykonané to ohavné dianie, ku ktorému dennodenne dochádza v malom. Povedzme, že ľudia z nejakého dôvodu cítia závisť. Závisť sa formuje do neviditeľných, veľmi účinných útvarov, ktoré sa podľa zákona príťažlivosti rovnakého druhu zlučujú do centrály, s ktorou sú opäť nitkami spojení všetci závistlivci.   

Ak niektorý príslušník tohto spoločenstva závisti“ niekedy a niekde na zemi spácha nejaký zločin, potom majú na ňom účasť svojím závisťou naplneným chcením všetci ostatní, aj keď denné vedomie o tom nič nevie. Spoločná vina, kolektívna vina, spája potom všetkých.        

Korene kolektívnej viny ležia teda v rovnorodom zmýšľaní a cítení ľudí. Pozemsky sa väčšinou vždy dá napadnúť len ten, kto čin vykonal. Všetci ostatní spolupáchatelia“ zostávajú skrytí, pretože nikto nie je schopný sledovať vlákna z druhého brehu, jedine, že by na to existovalo osobitné jasnovidné nadanie, ktoré sa však dá len zriedkavo nájsť. Napriek tomu musia svoju vinu odpykávať nejakým spôsobom podľa božských zákonov aj všetci spolupáchatelia, pretože týmto zákonom nič neunikne.       

Takto treba posudzovať aj problém viny z Golgoty. Pritom treba prekročiť pozemské závory, aby sa získal všeobsiahly prehľad. Pretože hriech sa pred národnými hranicami nezastavuje. Preto nie je udržateľná predstava o kolektívnej vine samotných Židov, pretože svojím spoločným hriešnym počínaním sa na vražde z Golgoty podieľa celé ľudstvo.  

Opakované pozemské životy          

Teraz sa mnohí opýtajú: Môže byť človek, ktorý dnes žije, osobne spoluvinný za Ježišovo ukrižovanie, ku ktorému došlo pred dvetisíc rokmi? Keď jeho hriech vzniká až teraz, nemohol prispieť k zaťaženiu hriechom v Ježišovej dobe.           
Táto otázka nám dáva podnet, aby sme nazreli ďalej do pôsobenia stvorenia a riešenie hľadali v opakovaných pozemských životoch. Poznanie o tomto nám sprostredkuje predovšetkým pohľad do súvislostí veľkého tkania vo stvorení a umožní uzavrieť mnohé medzery v našich otázkach a problémoch, ktoré by bez tohto poznania museli zostať stále otvorené.

Takmer všetci velikáni mnohých národov verili a ešte dnes veria v opätovné vtelenie duše. Nie je to tak, že by bola duša pri plodení alebo pri na rodení stále nanovo tvorená. Duša jestvuje už pred narodením a v polovici tehotenstva sa inkarnuje do pozemského tela, ktoré pri pozemskej smrti opäť opúšťa. Zákon príťažlivosti rovnakého druhu, ktorý je v hovorovej reči vyjadrený slovami „vrana k vrane sadá“ a v niektorých prípadoch aj zákon zvratného pôsobenia (zákon sejby a žne) sú pri inkarnácii rozhodujúce. Tak príde každá duša tam, kam patrí, a nikto sa nemusí obávať, že by sa pri voľbe svojich rodičov mohol mýliť. Často sa to domnieva len vtedy, keď sa napríklad rovnaký druh, ktorý prispel k pritiahnutiu, zakladá na zlých vlastnostiach. Potom tvoria chyby, slabosti a sklony na oboch stranách často až neznesiteľné trecie plochy, ale zároveň dávajú príležitosť k prežívaniu a k odloženiu nesprávne ho počínania.

To je pre dnešnú dobu obzvlášť dôležité. Pretože sa nachádzame v konečnom dianí, ktoré sa rovná konečnému súdu. V ňom sa všetky ešte prebiehajúce osudové vlákna z predchádzajúcich pozemských životov musia prežiť a uvoľniť, a to vnútornou zmenou k dobrému a krásnemu, aby sa ľudia oslobodili od všetkej záťaže pre novú, Bohom zasľúbenú výstavbu na zemi v mieri a harmónii.     

Preto sa v spätných pôsobeniach a uvoľňovaniach kopia osudy jednotlivcov a más v neslýchanej miere, lebo tisícročiami bolo zasievané takmer výlučne zlé chcenie, ktoré musí teraz niesť ovocie.     

Do tejto doby konca spadá aj návrat ťažkého osudu ľudstva z Golgoty. To znamená, že tí, ktorí boli vtedy pritom, sú opäť na zemi, či už ako Židia alebo vtelení v iných národoch. Pretože ani opätovné inkarnácie sa pred národnosťami a národmi nezastavujú. Tu platia jedine stav duchovnej zrelosti a získané vlastnosti.       

Z tohto dôvodu sa nemusia stigmy objavovať u Židov. Stigmy, teda Kristove znamenia rán, nesú ľudia ako prejav ťažkého osobného previnenia sa proti Ježišovi, keď žil na zemi. Spomeňme si napríklad na lotra na kríži, ktorý sa Ježišovi posmieval. Musia to byť, samozrejme, stigmy vznikajúce samy od seba a nie vyvolané náboženským blúznením.     

Duch človeka je teda omnoho starší, ako sa predpokladá, omnoho starší ako minulé a terajšie pozemské telá. Aj keď o tom vo väčšine prípadov nevie nič, predsa do seba prijal skúsenosti a prežívania mnohých pozemských životov a podvedome ich využíva.       

Poznanie o opakovaných pozemských životoch vo vzťahu k problému viny z Golgoty by mu však malo vedome postaviť pred oči jednu skutočnosť: aké malicherné a nízke sú nenávisť voči Židom a prenasledovanie Židov, alebo dokonca odplaty! Kto z tých, ktorí to robia, vôbec vie, či si on sám vtedy ako Žid neuvalil na seba vinu, trebárs len ľahostajnosťou voči Ježišovmu posolstvu.