Pred niekoľkými desaťročiami nastolená teória, že okolie formuje človeka a jeho inteligenciu, alebo že človek je produktom svojho okolia, je dnes opäť v značnej miere predmetom živých diskusií. Jedni hovoria, že človeku je všetko, či bude alebo nebude nadaný, vložené do kolísky, druhí, že okolie je všetko a ono dáva človeku nadanie alebo mu ho nedáva, že človek nemôže byť lepší, ak to okolnosti nepripustia.

Aby sme vyriešili tieto otázky, musíme sa pousilovať zistiť, čo sa deje pred narodením, pretože okamih pozemského narodenia nie je vhodný ako východiskový bod pre naše úvahy, pretože jednotlivá duša nevzniká, ako sa často predpokladá, až v časovom období medzi plodením a narodením. Už jestvuje a mohla mať už mnohé pozemské životy. Ako však príde duša do pozemského tela? Nie inak ako inkarnáciou! Ľudská duša s duchom ako jadrom, ktorá čaká na onom svete na inkarnáciu, sa už čoskoro po plodení zdržiava v blízkosti nastávajúcej matky a približne v polovici tehotenstva vstupuje do detského tela, čím dochádza k inkarnácii.       

Toto sa však nedeje podľa ľubovôle, lež riadi sa prísne zákonom stvorenia, a to zákonom stvorenia o príťažlivosti rovnorodého, ktorý jednotne preniká celým stvorením a bol preskúmaný a spoznaný iba v jeho najmenšej časti. Ľudový jazyk označuje zákon o príťažlivosti rovnorodého výstižne slovami: „Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá.“

V prírode sa jeho účinkovanie dá všade pozorovať. Ukazuje sa už aj v tých najmenších veciach v zoskupovaní rovnakých atómov a molekúl, ako napríklad pri raste kryštálov.

Aj riešenie sociálnych otázok a problémov je založené na zákone príťažlivosti rovnorodého. Pod jeho tlakom sa uskutočňuje všetko spolužitie ľudstva. Či už ide o združovanie z náboženských, pracovných, hospodárskych alebo politických dôvodov. Vždy sa pri tom nájdu ľudia, ktorí sa nejako k sebe navzájom hodia.  

Staré národy ešte tušili pôsobenie tohto dôležitého zákona a podvedome ho nasledovali tým, že sa triedili do stavov podľa povolania a do vzdelanostných tried. V nich mal každý možnosť na pôde svojho rovnakého druhu prijímať silu, ktorá podporovala jeho prirodzený vývoj.  

Avšak časom vzniknuté začlenenie do horných, stredných a dolných tried bolo nesprávne! Splodilo na jednej strane závisť a nenávisť, na druhej strane domýšľavosť, pýchu a lenivosť a ako dôsledok toho napokon triedny boj!     

V skutočnosti však harmonicky vývoj môže po skytnúť len spolužitie všetkých tried.

 Pretože každá prirodzene vznikajúca trieda je      vo svojom druhu plnohodnotná, má schopnosti a prednosti, ktoré iné nemajú; je nevyhnutným článkom celku.        

Trvalý sociálny mier a vzostup je zaručený len vtedy, keď jednotlivé triedy spolupôsobia vo vzájomnej úcte a ohľaduplnosti stojac vedľa seba a pri tom sa dopĺňajú, tvoriac tak silný národný celok.        

Príťažlivosť pri inkarnácii spôsobuje v podstate rovnorodosť približujúcej sa duše a duší rodičov alebo duše nejakej inej osoby, ktorá sa často zdržiava v blízkosti nastávajúcej matky.     

Pritom ohniská príťažlivosti môžu tvoriť prednosti a slabosti.        

Tak je napríklad možné, že nastáva vzájomná príťažlivosť prostredníctvom hudobných schopností jedného z rodičov, čo sa navonok zdá ako telesná dedičnosť. Dotyčná duša dokáže v tomto prostredí plne rozvinúť svoje rovnaké schopnosti. 

Na druhej strane existuje možnosť, že pijan pritiahne dušu, ktorá sa oddala rovnakej vášni. V tomto prípade rovnorodé prostredie umožňuje inkarnovanej duši prežívať vlastné slabosti. To môže vzbudiť stále sa zväčšujúci odpor a napokon pevné chcenie pijanstvu už neholdovať alebo s ním dokonca vôbec nezačať; no aj opak je možný, ak človek nedôjde k pochopeniu a svojej náruživosti ešte viac prepadne.

Okrem toho môžu pri inkarnácii spolupôsobiť karmické väzby, ktoré pretrvávajú s niektorým členom rodiny z predchádzajúceho pozemského života.  

Nech už sú príčiny inkarnácie akékoľvek, prebieha vždy v bezpodmienečnej spravodlivosti. Avšak musí byť pri tom zohľadnené ešte niečo veľmi dôležité: slobodná vôľa! Pretože ňou určuje človek svoj osobný druh, ktorý je smerodajný pre priťahovanie do rovnorodého prostredia.   

Slobodná vôľa je človeku vlastná, je neoddeliteľne spojená s jeho duchovným druhom. Mnohým ľudom je slobodná vôľa, duchovné chcenie neznáme, pretože chcenie rozumu, ktoré vyplýva z činnosti mozgu, prekrýva slobodnú vôľu, ktorú uvádza do činnosti slobodné cítenie ducha.             

Ak teda človek raz zo slobodného rozhodnutia pripustil, aby rozumové chcenie získalo prevahu, potom nesie za všetky z toho vyplývajúce následky zodpovednosť, kým tento neprirodzený stav nespozná a nanovo neodovzdá vedenie slobodnej vôli.          

Je to práve slobodná vôľa, ktorá nepripúšťa nijaké umelé vyrovnávanie a stavanie na roveň, pretože ňou každý človek dosahuje iný stav vývoja. Tým možno vysvetliť skutočnosť, že ľudia nie sú od prírody rovnakí!

V opačnom prípade by museli mať všetci rovnaké odtlačky prstov, rovnaké písmo alebo rovnaké tváre.

Nespočíva v tom však rozpor? Raz sa hovorí, že rovnaké druhy sa priťahujú, a potom zasa, že ľudia podľa stavu svojho vývoja nie sú rovnakí, ale rôzni, ako sa potom môžu pri inkarnácii vzájomne priťahovať rovnakým druhom?   

Tento rozpor zmizne, ak zistíme, že človek je len častou veľkého duchovného druhu stvorenia. Až mnohé duchovné časti spojené dohromady dávajú celistvý druh. 

Napriek tomu je človek ako čiastkový druh schopný vytvárať celé, v sebe uzavreté druhy vo svojich citových a myšlienkových formách vývojom schopností a darov v ňom driemajúcich, vyvinutím chýb a slabostí, dobrých a zlých vlastností. Tie všetky tvoria základ pre príťažlivosť.          

Aj rovnosť šancí treba posudzovať z hľadiska slobodnej vôle. Len ponuka šancí je pre každého rovnaká. Využiť ich musí každý rôzne podľa svojho osobného rozhodnutia vôle, tzn. rozhodnutia, ktorého základom je jeho duchovné chcenie.       

Avšak počas detstva slobodná vôľa odpočíva. Na jej miesto nastupuje napodobňovací pud, ktorý je v každom tvorovi. Dieťa je počas tohto obdobia pripravované na pozemský život výchovou, školou a príkladom. Pri tom musí prísť v rámci vývoja do úzkeho kontaktu s prírodou, ktorej plné prežitie je nevyhnutným stupňom pre neskoršie nastávajúci duchovný rozvoj.            

Ten sa začína dospievaním, keď sa v čase telesnej zrelosti prejaví duch. Potom je slobodná vôľa opäť činná, spojená s plnou zodpovednosťou za ďalší vývoj, ktorého príprava spočívala dovtedy v rukách rodičov, prípadne osôb oprávnených vy  chovávať.

Človek je teraz schopný podľa svojho slobodného rozhodnutia zmeniť v dobrom alebo zlom zmysle svoje dispozície, ktoré si priniesol pri svojom narodení.   

Zároveň tým, že je dospelý, podľa svojho druhu ďalej formuje svoje jemnohmotné okolie, ktoré bolo až doposiaľ v stave pokoja, teda mu zostalo zachované. Avšak tento stav pokoja nie je absolútny, pretože aj dieťa môže uvoľňovať a nanovo nadväzovať nitky osudu, aj keď nie v takej miere ako dospelý, ktorý je vo stvorení plne vedomý.        

Uvedené pojmy nesmieme ponímať príliš úzko. Okrem pozemského okolia je ešte jemnejšie hmotné okolie, ktoré je neviditeľné a ktoré okrem iného pozostáva z dobrých a zlých foriem konania, myslenia a cítenia, vrátane prebiehajúcich osudových alebo karmických vlákien. Toto okolie je to prvotné, a teda silnejšie, a podľa neho sa musí formovať pozemské okolie.

Ak je napríklad dieťa už ako novorodenec nejakou okolnosťou (zámenou, nehodou rodičov, smrťou matky pri narodení, adopciou atď.) vytrhnuté zo zlého prostredia, do ktorého bolo narodené, a umiestni sa do cudzích, ale lepších pomerov, vtedy sa pri tom nie vždy zmení aj jeho jemnohmotné okolie. Tak je celkom možné, že keď dieťa dospeje, ožije spojenie s jeho jemnohmotným okolím, ktoré zostalo rovnaké, a presadí sa starý, nie dobrý druh, čo na príslušných vychovávateľov pôsobí často ako veľké sklamanie.

Na záver našich úvah si ešte raz predstavme nasledovný obraz: ľudský duch sa inkarnuje do tých pomerov, ktoré sú s ním rovnakého druhu, pretože tu je obzvlášť rozhodujúci zákon stvorenia o príťažlivosti rovnakých druhov. Nie okolie formuje a tvorí človeka, lež človek formuje okolie tým, že jeho druh priťahuje iné rovnaké druhy, alebo je nimi priťahovaný, ako pri inkarnácii. Tak si tvorí to okolie, v ktorom žije, s ktorým komunikuje alebo s ktorým “sa stýka“. Odtiaľ príslovie: „Povedz mi, s kým sa stýkaš, a ja ti poviem, kto si.“ Dá sa tiež povedať: Naše okolie je naším zrkadlovým obrazom!              
Toto okolie môže podopierať a podporovať už sformovaný rovnaký druh človeka tým, že človek získa to, čo je k jeho ďalšiemu vývoju potrebné, či už je to oslobodenie sa od chýb a slabostí, prebudenie driemajúcich schopností, druh výchovy, vzdelávania, vyučovania, hodiaci sa k tomuto prostrediu alebo vôbec všeobecná príprava na pozemský život.     

Preto nie je možné stať sa obeťou prostredia alebo pomerov, ktoré si človek zvolil sám podľa svojho druhu.

Z toho istého dôvodu nemôže byť žiadny človek produktom svojho prostredia, ak už bol ako hotový produkt, alebo lepšie povedané, ako vlastná osobnosť prostredníctvom inkarnácie týmto prostredím rovnakého druhu pritiahnutý. Pri použití toho, čo bolo vyššie vysvetlené, si už vieme predstaviť nasledovné: ak sa do lepšieho prostredia inkarnuje čoraz viac dobro chcejúcich ľudských duší, druh toho, čo je dobré, bude svojimi neviditeľnými centrálami na onom svete tak podporovaný a posilnený, že temno, ktoré obopína zem, bude pozvoľna zatláčané do tých oblastí, do ktorých na základe svojho zlého druhu patrí, aby sa tam vzájomne vybúrilo.

To však predpokladá, že začiatok musia urobiť ľudia na zemi, tým, že sa budú venovať už len dobrému, čistému a krásnemu, čím vytvoria svetlejšie prostredie, do ktorého sa budú môcť inkarnovať ľudské duše rovnakého druhu.  

Pravý mier a čistá radosť by potom čoskoro navždy rozšírili na tejto tak zneváženej zemi svoje požehnanie. To je síce veľká nádej, jej splnenie je však v dnešnej dobe absolútneho duchovného úpadku možné už len s Božou mocou a pomocou!