Nechcel som sa seba koriť, smiešny.
Nechcel som o plytkom bôli húsť.
Cudzia slza svieti z mojich piesní.
Cudzia rada horí z mojich úst.

Mier. A v tichu, nim ten výkrik sviští,
hneď sa podlo hlaveň rozšteká.
Nikdy ešte v toľkej nenávisti
nepočalo slovo človeka.

Preto verš môj ťažkým krídlom vzlieta.
Ľudský plač mu z krídla ulomí.
Preto, hľadiac v drsnú bolesť sveta,
smutno mi, až k smrti smutno mi.

Netreba. No čože prídu iní.
Snáď tá pieseň sladšie bude znieť.
No kým tečú slzy do vápennej hliny,
naveky sa budem takto chvieť.

A keď na mňa z našich nízkych dverí
dýchne smrť, v tom chladnom závane
možno raz jak postrelenej zveri
zastydne mi jazyk na rane.

                         oOo